Ešte keď som sedela vo vyšetrovni sestrička niekam volala, aby som mala obed.. Miestami mám zahmlené spomienky, ako by som bola v nejakom tranze... Pamätám si, ako som sa išla popozerať po chodbe, dokým tam nebolo ani nohy, pozerám sa na  veľkú nástenku na ktorej bol akýsi rozpis.. Vraj " náš režim dňa" na časy tam bol rozpisaný celý deň, režim od pondelka do nedele.. Čítam ďalej... Presnosť je výsada kráľov... Čo aká presnosť? Preboha to čo je... Vrátila som späť, že si pojdem zapáliť no miestnosť s nápisom fajčiareň bola zatvorená... Zrazu  počujem akýsi ruch..  Vtom sa dovalilo asi 20 ľudí na môj smer.. Okamžite som zaliezla do izby a schúlila sa do postele a začala rumazgať o dušu.. Posteľ ako bezpečne miesto nezaberala.. Chcela som ísť domov.. Hneď, okamžite...  Viem, že som rozmýšľala koho budem mať na izbe, menovku na dverách som si prečítala asi stokrát a modlila sa nech to nieje zase nejaká divná osoba.. Vyšla som pred dvere izby s uplakanými očami a znova sa snažila byť neviditeľná.. Okolo mňa rýchlosťou blesku prebehla akasi blondína, nepamätám si kde sa zjavila ale v tom momente mi blyslo hlavou, že táto mi je asi najsympatickejšia zo všetkých tých divných ľudí , že to by mohla byť moja spolubývajúca..  Stála som tam a pozerala som do zeme a slzy mi nezastavitelne tiekli po tvári... Kde to som, prečo, nepatrím sem, chcem ísť domov... Tý divný ľudia sa mi začali prihovárať, pamätám si celkom sympatickú ženu, ktorá  stála oproti mne " ty si tu asi nová, že?" spýtala sa ma a ja som na nu nesmelo pozrela a prikývla a spustila ešte väčší plač... " joj, neplač, zajtra bude lepšie" znova sa ozvala... Doprdele, nič nebude lepšie!!! Chcem ísť domov za deťmi.. Pomyslela som si... Niektorý tam pobehovali, kričali jeden cez druhého  a ja som sa snažila asi vtlačiť sa do tej steny nech si ma už proste nikto nevšíma.. V tom ma zrazu chytil niekto okolo krku" ahooj, novú tvár tu máme, joj ty plačeš, ale neplač, ja som tu predseda, ja som Majo, poď medzi nás bude ti tu dobre" nesmelo som sa pozrela na chlapa, ktorý bol asi o dve hlavy vyšší odo mňa, bol cely potetovaný a pôsobil ako čistý biletár z discotéky, keď som mala 17... "a na ktorej si izbe? Aa to si na izbe s Lujzu, to je super baba, lepšiu si dostať nemohla" pomedzi slzy som sa pousmiala, bolo to milé... "pustite ju zapáliť, je tu nová" velmi ochotne ma všetci pustili, veď kto by neodolal tej uplakanej kôpke nešťastia....  Pamätám si, že s každej strany mi niekto podával ruku a predstavoval sa..  Ale nevnímala som, všimla som si iba ďalšieho počmaraného chalana (hrozne mi pripomínal separa,neviem prečo, možno preto, že bol počmaraný aj po tvári ) ešte aj s pircingom a vyzeral byť velmi veselý na to kde sme... Zrazu mi podáva  ruku .. "ja som Heňo, ahoj"  potichu som si opakovala mená, pretože toho na mňa už bolo veľa a pýtala som sa kam som sa to do frasa dostala....  Pomaly som sa začala vybalovať, keď nabehla do izby tá blondínka a podala mi ruku " ahoj ja som Lujza"  do rúk mi strčila preložený papier na polovicu s mojim menom  , "tu máš menovku" a začala mi vysvetľovať.. 

" toto su tvoje dve poličky, tu si pekne ulož oblečenie, do komínkov! 

, posteľ musíš mať ustlanú, nemôžeš ležať na paplóne, takto si ho môžeš cez deň preložiť"  podala mi názornú ukážku ako si mam cez deň rolovať  paplón..

" kôš musí byť vždy vysypaný, stolík si každé ráno pred bodovaním utrieš" 

Pozerala som na ňu tými uplakanými očami a snažila sa byť prítomná a nasávať informácie ktoré na mňa výchrlila... Hm, ty tu asi niesi nová, pomyslela som si.... 

Pamätám si na dni, keď som nahnevaná doma hovorila " ja raz naozaj skončím v Pezinku!! "  Vtedy som netušila, že 17.6.2022 tam naozaj budem...

Vošla som do vyšetrovane, kde ma privítala červenovlasá pani, čo som si myslela, že je doktorka  až neskôr som zistila že to bola iba sestra... Nepamätám si už ktorá sestrička sa mi to začala hrabať vo veciach, videla som iba ruky v rukaviciach ako mi prehrábava celú tašku, ako dáva nabok voňavku, kávu.. Ta červenovláska mi tam dala na prečítanie dva papiere, ktoré treba podpísať a znova ma začala vypočúvať... Medzitým mi dali fúkať, merali mi tlak, vážili ma... Sedela som tam ako prikovaná a snažila sa počúvať, čo mi hovorí ale absolútne si nepamätám až na vetu " chcete si ešte niekomu zavolať? , potom Vám telefón odoberieme "  zbystrila som a zakoktala " a a áno, priateľovi"  podala mi telefón a ja som  vytočila... miláčik.. V telefóne sa ozývalo nekončiace vyzváňanie a ja som začínala panikáriť.  Nedvíhal... Doprdele, prečo nedvíha, veď oni mi berú telefón!!!  " Priateľ ma nedvíha" potichu zo strachom som povedala, dúfajuc  veď neskôr mu snáď zavolám, alebo mi zavolá  na pevnú ako predtým, alebo večer, keď mi dajú telefón... "Kávu vam zamkneme u nás v skrini" doprdele, čo ?  Prečo mi berú kávu? Veď som sa tešila ako si  ju po tom ako sa ubytujem urobím. Absolútne som nechápala čo rozpráva... "Rodina vie kde ste? Koho uvediem ako kontakt? Odfodte im aspoň telefónne číslo kam Vám môžu zavolať medzi 8- 9 hod" s roztrasenými rukami som odfotila papier s telefónnym číslom a poslala priateľovi na whatsape.... " tu sa môže informovať na vás medzi 8-9 u ošetrujúceho lekára, a na toto číslo môže volať vám"  V tom mi začal zvoniť telefón... "volá mi priateľ, môžem to dvihnúť?" nesmelo som sa spýtala sestričky... Rýchlo to vybavte a potom si vypnite mobilný telefón " pamätám si, že som len niečo zakoktala do telefónu, že už nemôžem, že mi berú telefón," poslala som ti číslo kam mi môžeš volať " čo mi odpovedal si nepamätám iba mi vysvetľoval prečo mi nemohol dvihnúť" zlato, nemohol som mal som call" doprdele, myslela som si, kašlem ja tvoj call, keď už nemôžem volať. .  Rozrasená som vypla telefón a podala ho sestričke... "tu mi to podpíšete"   a zacala menovať čo všetko mi zobrali... "občiansky,vodičský preukaz, preukaz poistenca, bankomatové karty ..." sakra, mala som pocit, že keby mám aj rodný list mi zoberú... " A kedy si môžem zavolať domou, na koľko môžem telefonovať ?" začala som výzvedať, bola som naučená na hodinu každý deň, na neobmedzené hobory na chodbe na spoločný telefón..." no na pevnú vám môžu volať v čase od 20:00 do 21:00 na 3 minúty, a mobil si musíte vždy nahlásiť predsedovi a dostanete ho na 5 minút a tu vo vyšetrovni si vybavíte hovor" v tom momente som spustila vodopád sĺz " ale, ale ja mám dve malé deti, ja nemôžem takto....." čo som spoza smoklenia rozprávala som nerozumela ja, nie ešte sestričky... Preboha, kde som... To čo je.... Prečo mám volať iba 5 minút? A sem mi môže iba 3? Veď to nestihnem ani jednu vetu povedať..." poďte zavediem vás na izbu" pohádzala som rozbabrané veci naspäť do tašky a nesmelo išla za sestrou.. " Toto je vaša izba"  pozerala som na biele dvere s nápisom izba číslo 1 a s menovkou ženy, ktorá mala byť somnou na izbe... " poďte si zapáliť, hoci sa teraz nefajčí, vidím že to potrebujete" zamrmlala sestrička a vedľa mojej izby bola miestnosť, ktorú mi odomkla a ja som sa usadila na jednu s troch stoličiek a cez mokrú tvár pozerala na ofajčené steny ako v poslednom pajzli... " keď dofajčíte, vybalte sa a ostante na izbe, kým ostatným neskončí komunita " či niečo v tom zmysle zamrkotala a odišla.. Čudovala som sa, že nikde neni ani nohy a je tam podivné ticho... Jediný zvuk bol čvirikajúci ventilátor v okne a moje vzlyky...