Po uplakanej princeznej nebolo už ani stopy, ostala iba "smutná" a "veselá" stena. Potom ako som prišla a stála som uplakaná pri stene vedľa dveri do našej izby, dostala pomenovanie " smutná stena" a ta oproti bola "veselá, tam bola aj rada na cigaretu a vždy som sa tam rehotala, väčšinou sme chodili fajčiť spolu s Lujzou, Heňom a Majom, a tí ma vždy rozosmievali. Ak som sa náhodou postavila na druhú stranu, Robo ma okamžite upozornil, že stojím na" smutnej "stene a obáva sa, že budem plakať. A už som nemala prečo plakať. Áno, deti mi stále chýbali, stále som nad nimi rozmýšľala ako sa majú, čo robia,  bolo mi ľúto, že som cez prázdniny neni snimi. Ale robila som to aj pre nich, pretože ožratá mama by im bola k ničomu. V deň, keď som prišla na KDZ ( klinika drogových závislostí) som mala tričko s Minie, Robo mi po pár dňoch priniesol obrázok, ktorý mi nakreslil a bol tam Mickey Maus.. "aby Minie nebola sama, a mala tu svojho priateľa" podával mi ho medzi dverami a ja som pochopila, že som síce v "blázinci", ale aj tu môžem mať priateľov, nie možno navždy, ale na dobu ktorú tu budem, je dobré mať sa s kým porozprávať, mať sa o koho oprieť. A ja som toho priateľa mala, a nie jedného. Každý jeden s nich bol pre mňa prínosom, či už v dobrom alebo v zlom. Hoci len, keď ma niekto hrozne vytáčal, mohla som rozmýšľať prečo, nehnevám sa len preto, že v jeho správaní vidím aj seba?

No najviac blízki mi boli Lujza, Heňo a Majo, boli od začiatku prví, ktorí sa ma ujali. Pomaly sa začalo šuškať, že by mali ísť už na B-čko, bola som s toho dosť nervózna, predsa zvykla som si na nich, mala som sa s kým porozprávať. " Ako to len zvládnem, keď pojdeš na B?"   dobiedzala som do nich po jednom. "Budeš predsedkyňa, a to ti týždeň tak zbehne, že ani nebudeš vedieť kedy" hovoril mi Heňo aj s Majom.  Zas začali stou predsedkyňou otravovať, pretože aktuálna predsedkyňa to zobrala všetko z hurta, a z troch stoličiek na fajčarni ostala jedna, vraj aby sa tam nikto dlho nezdržoval. To, že sme tam fajčili na stojáka, čo pripominalo pofidernú putiku, bolo už nepodstatné. Jedna stolička ostala, pre našich starých panov o paličke.

"Len si sadnite, Miško, ja postojím" vravela som nášmu starkému, ktorý nám tam aj vcelku omladol, keďže občas sa zabudol a isiel bez paličky. Boli sme tam ľudia rôzny, ale spájalo nás jedno. Všetci sme trpeli závislosťou či už na alkohole, drogách, liekoch. A preto nikto nikoho neodcudzoval, neporovnával sa, nekritizoval, tak ako dobre, občas si tam dakto skočil do vlasov, ale v rámci normy.

Niekedy som hovorila, že toto  tu by mali dávať ako reality šou miesto farmy. Boli sme zavretý na jednom poschodí, bez telefónov a kontaktu z vonka a museli sme dodržiavať režim, byť jedna komunita a držať spolu, ale zároveň byť každý sám za seba. To vám poviem, že nie vždy to bolo ľahké. Stále ma občas prepadla myšlienka, prečo som sa dostala až sem, či naozaj to bolo potrebné riešiť až takto radikálne. Ale to ,že som nestiahla ešte sedmičku vodky ale "iba" ploskačku neznamenalo, že problém nemám. Klamala som, pila som tajne, celý môj deň sa točil okolo toho kde si kúpim, kedy a do čoho si to nalejem, a či nepojdem autom náhodou. Problémy utopiť v alkohole, a tváriť sa že je dobre. Uzavrieť sa pred svetom, zanedbávať deti, partnera, kamarátky, seba.. Len ja a nejaký ten môj večerný koktailik. Naozaj som sa hanbila sama pred sebou, a mala som neskutočné množstvo výčitiek v sebe. "Keby sa tak dal vrátiť čas" hovorila som Lujze pri našich večerných rozhovoroch. " To sa žiaľ nedá, ale môžeš zmeniť budúcnosť, pouč sa, hoci len zo mňa a využi túto šancu" povedala mi Lujza predtým ako začal účinkovať diazepanik a pobrali sme sa do ríše snov... 

Úspech je cesta, po ktorej je potrebné kráčať každý deň..