Dobré spomienky sú balzam na ubolenú dušu.

V svojej knihe Dva svety Anna ťažko znáša konfliktné situácie s svojou mamou, keď myseľ jej matky ovládne skrytý temný svet schizofrénie.

Anna dlho netuší, ako má situácie zvládať a pritom nestratiť seba. Vyjsť zo zajatia nelásky jej pomáhajú dobré spomienky. Drobné, takmer nenápadné. spoznáva ich dôležitosť a rozhodne sa ich oprášiť. Sú to pekné a láskavé chvíle, ktoré čas a ťaživosť života odsunuli do úzadia až zabudnutia. Milé, ale dôležité drobnosti.

Tie krásne drobnosti sú sladkosťou života a s rozpomínanie pomáha ľahšie niesť aj ťažobu, ktorá sa snaží pretláčať do popredia.

Tu je malá ochutnávka z knihy:

Dychtivosť, s ktorou v detstve čakali, kým mama pocukruje práve upečený makový a kakaový závin. Nadšenie z nových šiat, ktoré jej mama kúpila na maturitnú skúšku. Drobné, každodenné radosti, kde najdôležitejším darom bol mamin úsmev a síce prísne, ale uznanlivé pokývanie otcovej hlavy. Tie nenápadné prejavy lásky, na ktoré s každým rokom dospievania, každým rokom dospelosti zabúdala.

Aj my rodičia sme k tomu museli dozrieť

Keď je dieťa malé, pri mnohých veciach si rodič povie, že má ešte čas. Presne tak sme sa na začiatku pozerali aj na nočné pomočovanie u nás doma. Dlho sme si vysvetľovali, že je ešte malý. Že za tým môže byť obdobie, škôlka, stres, veľa tekutín pred spaním alebo jednoducho tvrdší spánok. Vždy sme si našli nejaké vysvetlenie a asi sme sa tým zároveň trochu upokojovali. Pripustiť si, že by sme sa možno mali poradiť s lekárom, pre nás totiž znamenalo priznať si aj možnosť, že nejde len o niečo, z čoho dieťa o chvíľu vyrastie.

A na to sme ako rodičia potrebovali dozrieť.

Keď mal približne päť až šesť rokov, prestali sme len čakať a rozhodli sme sa situáciu riešiť aj s odborníkmi. Absolvovali sme vyšetrenia, pretože sme chceli vedieť, či za nočným pomočovaním nie je niečo, čomu treba venovať pozornosť. Keď vyšetrenia u nášho dieťaťa neukázali ďalší zdravotný problém, veľmi sa nám uľavilo. Nočné pomočovanie však pokračovalo a my sme sa pustili do toho, čo podľa mňa pozná veľa rodičov - do skúšania všetkého možného. Skúšali sme upravovať pitný režim. Počas dňa viac tekutín, večer menej. Dbali sme na toaletu tesne pred spaním. Niekedy sme ho po hodine či dvoch zobudili a odviedli na WC. Občas to fungovalo, inokedy vôbec.

Boli obdobia, keď prišlo niekoľko suchých nocí za sebou a mali sme pocit, že sme konečne našli systém. Potom však prišla ďalšia mokrá noc a znovu sme boli na začiatku.

Časom sme pochopili, že u nás jednoduchá rovnica neexistuje. Nebolo to tak, že ak večer menej vypije alebo ho zobudíme v správny čas, noc bude automaticky suchá.