Vianoce sa blížia! Ako som to zistila? Z reklamy na mňa vyskočilo staré známe: „Ja nemusím, ja už ho vidím!” No a mňa sa zmocnila panika. Je čas vymýšľať darčeky pre celú širokú rodinu. Od vlastných detí, cez tetičky, strýčkov, babičky, prababičky… Každoročná mozgová zumba začala!

Na vianočných darčekoch je najzvláštnejšia jedna vec. Nikto, kto má viac než 25 rokov, ich vlastne nechce. Otázkou teda zostáva, prečo si na nich nechávame tak záležať? Isto ste si to už skúsili aj vy. Keď sa akéhokoľvek dospeláka spýtate, čo si praje od Ježiška (alebo Santu, Deda Maroza, Troch kráľov,...) odpoveď je, v podstate, väčšinou tá istá: „Nič.” S rôznymi obmenami typu: „Hlavne zdravie,” alebo „ja už nič nepotrebujem,” sa stretne v predvianočnom období asi každý. Ale, úprimne, neverím, že som jediný dospelák, ktorý kľudne spíše aj celú „áštvorku” prianí Ježiškovi. 

Čo však s tými ostýchavcami, ktorí jednoducho svoje priania neprezradia? U nás je to väčšinou prípad babičiek a prababičiek. Vraj si nemáme robiť škodu. A pravdou je, že u nás doma si nedávame nijak extra drahé darčeky. Našťastie, sme nepodľahli konzumnému šialenstvu, kedy sa všetci predháňajú, kto kúpi viac, drahšie či väčšie darčeky. U nás sa ide skôr po tých nefinančných hodnotách. To však nič nemení na veci, že aj tie drobnosti musí niekto vymyslieť!

Vzhľadom k tomu, že bývame 500 km od našich starých rodičov a delia nás štátne hranice, vídame sa pomenej. A posledné dva roky naozaj minimálne. Všetci vieme, prečo. To ma doviedlo k myšlienke, darovať im fotodarčeky. Aby nás mali vždy pri sebe aspoň takto. Aby sa mohli tešiť z úsmevov vnúčat, a hoci viem, že fotka ich neobjíme, takto im našu prítomnosť sprostredkovať.

Okrem toho, už od nepamäti (snáď od prvých Vianoc, kedy som z vlastného vreckového kupovala vianočné darčeky), kupujem všetkým v rodine kalendár na nadchádzajúci rok. Stolový, na stenu… Snažím sa to obmieňať. Každopádne, fúzia foto- a kalendár sa mi celkom zapáčila.

Spĺňa totiž hneď niekoľko jednoduchých zásad, ktoré môže výber darčekov pre blízkych zahŕňať.

Asi každý rodič chce svojim deťom zabezpečiť dobré vzdelanie, pomôcť s vlastným bývaním či plnením ďalších snov. Aj podľa nedávneho prieskumu sú Slováci prekvapivo zodpovední a svojim deťom pravidelne odkladajú peniaze bokom. 

Až tri-štvrtiny rodičov svojim deťom sporí každý mesiac, ďalšie 4 % štvrťročne, zvyšok odkladá peniaze bokom iba občas. Mnohí z nich však nezohľadňujú fakt, že pri dlhodobom sporení je najväčším nepriateľom inflácia, ktorá podľa štatistického úradu v týchto mesiacoch atakuje hranicu 5 %. V praxi to znamená, že aj napriek snahe zabezpečiť svoje dieťa pred odchodom na strednú či vysokú školu je výsledná hodnota nižšia, ako by si mnohí rodičia želali.

Rozdiely sú v tisíckach eur

Prieskum ďalej odhalil, že až 42 % rodičov preferuje svojim deťom odkladať peniaze na sporiacom účte. Na vkladných knižkách je to už iba menej ako desatina. Aktuálne sú však sadzby na týchto produktoch blízke nule, čo v kombinácii s každoročným zdražovaním výrazne znehodnocuje výslednú sumu.

Odborníci preto odporúčajú využiť radšej investičné sporenie. Výhodou je, že stačí odkladať aj menšiu sumu, pričom riziko spojené so situáciou na finančných trhoch sa rozloží v čase viacerých rokov. Investovanie sa tak stáva dostupnejším aj pre bežných ľudí.

„V prospech investičného sporenia hovoria aj doterajšie výsledky – napríklad, ak by rodič pred 14-timi rokmi založil svojmu dieťaťu namiesto bežného sporenia radšej investičné, celková suma by bola vďaka situácii na finančných trhoch a v dôsledku zloženého úročenia dnes už dvojnásobná. Už pri 20-eurovom sporení by tak zhodnotil svoje peniaze o niekoľko tisíc eur,“ vysvetľuje Michal Orlovský, zodpovedný za správu majetku klientov Slovenskej sporiteľne.