Intenzita prejaveného vzdoru a hnevu je u každého dieťaťa iná. Niektorí rodičia takéto správanie dieťaťa nepoznajú a niektorí s dieťaťom bojujú celé jeho detstvo. Nezvládnuteľné deti sú nezvládnuteľné, dovtedy pokiaľ nepochopíte zmysel a účel ich správania.

A svoje správanie nechápu ani deti. Časté sú ich vyjadrenia – „neviem, prečo som zlý“.

Požiadala ma o pomoc maminka, pre dlhoročné problémy s dcérou. Jej hnev a provokácie boli zamerané voči nej ako matke. Po prvom sedení ma matka poprosila o radu ako má reagovať na správanie dcéry vyskúšali rôzne rady a nepomohli im. Odpovedala som, že neviem. Doporučila som jej nech reaguje ako to bude cítiť, ale bez veľkých afektov a scén a nech počúva svoj inštinkt.

Na ďalšie sedenie prišla pokojná s tým, že dcéra jej dala facku – „a ja som jej ju vrátila, nakričala na som na ňu poslala do jej izby.“ Bolo to krátke, rýchle a necítila ani výraznejší hnev, a dcérine provokačné správanie skončilo.

Matka pochopila, že dcéra ju provokovala k ráznemu až razantnému správaniu. Spýtala som sa jej odkedy a prečo má problém so svojim presadením sa. Rozplakala sa. Vrátili sme sa do obdobia jej prvého tehotenstva, ktoré muselo byť v 6. mesiaci ukončené. Bol to pre ňu ako zlý sen – „vysvetlili mi to, ale bola som ochromená a nezmohla som sa na žiaden odpor. Mám iba jeho obrázok zo sonografického vyšetrenia, ktorý si opatrujem“. Doteraz nevie, kde dieťatko dali a rozporné boli aj údaje o jeho pohlaví“.

Štyri mesiace po tomto prerušení tehotenstva, znovu otehotnela s dcérou – „vôbec som ju nevnímala a prežívala som strach a myslela som na prvé dieťatko.„

Časť 4.

       Uz cestou od dr.som sa poriadne vyplakala. Hlavou mi islo, ze to musi ist aj nejako inak ako zabit svoje dieta. Manzelovi som zreprodukovala doktorov pohlad na vec. Aj jeho chytila panika. Pamätam si jeho slova "musis ist na potrat, nechcem prist o zenu a deti nemozu prist o mamu, co ked sa ti nieco naozaj stane." Nechapala som, co to hovori, ako mozem zabit vlastne dieta. Nechali sme to dozniet. 

       Na druhy den, ked prisiel z roboty to na mna vysypal. Ako googlil po internete a narazil na prispevky zien z modreho konika, ktore pisali, ze otehotneli po sekcii aj ovela skor ako ja a nic sa nestalo. Presne to iste som v ten den googlila aj ja. Zacali sme to spolu rozoberat a znovu sa zamotavat...kazdy organizmus je iny, maternica moze vydrzat aj nemusi, ja uz mam sekcie dve. Rozhodla som sa teda konzultovat to aj s inym lekarom. Dohodla som si termin prave v tom zariadeni, kde mi uz raz kyretaz robili. Na rovinu som povedala lekarovi, ze zvazujem upt zo dravotneho hladiska. Prehliadol ma a skonstatoval, ze jazva je zahojena, dovod na upt nevidi ale samozrejme mi nevie nic garantovat, moze sa stat, nemusi. Sestricka mi podala papiere na upt so slovami "pre istotu vam ich dam, ked si to rozmyslite, jednoducho ich vyhodite do kosa".

       Vysla som von z kliniky, kde ma uz cakal manzel. Sedeli sme na kave a mne sa kotulali slzy po lici. Manzel sa potesil sprave, ze upt nie je nutne. Jeho slova boli "zacinam si zvykat na ten pocit, ze budeme mat tretie dieta". No musela som mu povedat aj o svojich pocitoch..."vobec sa mi neulavilo a ani mi neodlahlo po tom vysetreni, ja som totiz dufala, ze mi to doktor ulahsi a povie, ze upt je nutne zo dravotnych dovodov" manzel ma natolko pozna, ze presne vedel preco sme sem merali cestu, nie preto, aby mi vyvratili nazor mojho dr., ale pre to, aby mi ho potvrdili. Bola som prekvapena a zaskocena sama zo seba. Stale som dookola omielala, ze musime kupit dalsiu postielku, surodenecky kocik a dalsie hluposti. Manzel ma uzemnoval, aby som neriesila hluposti. Zacala ma chytat panika, ako to zvladnem, doma babätko a zacinajuceho skolaka. 

       Nazor dvoch doktorov mi nestacil, bolo to 1:1 a mna ta panika vobec neprechadzala. Zavolala som mojej porodnicke, ktora mi robila sekciu. Popisala som jej moju situaciu a ani na jej slova nikdy nezabudnem, vlastne to bolo len jedno slovo, ktore mi dennodenne ide hlavou "DONOSIT".  Upt ani nepripustala, a tak som sa jej zacala pytat na nejake rizika. Bola optimisticka, ale od siesteho mesiaca nemam dvihat dceru na ruky a mat kludovy rezim. Po telefonate s nou sa mi prvykrat ulavilo a ja som si vydychla. No netrvalo to dlho, zase prisiel cervik pochybnosti. Chcela som si naplno uzivat vytuzenu dceru, byt obmedzena tym, ze ju nebudem moct dvihat...ani z praktickeho hladiska sa mi to nezdalo realne. Musim ju predsa tolkokrat dvihat cez den....nehladala som, ako sa to da, ale ako sa to neda. Nechcela som vidiet, ze je to iba docasne, ze tri mesiace kludoveho rezimu je nic, ak to ma zachranit zivot dietata.

       Ani jej nazor mi po case nestacil, hoci to uz bolo 2:1. A tak znovu nasledoval telefonat doktorovi do Martina. Znovu ten isty scenar a znovu slova, ktore sa mi v hlave dennodenne prehravaju "ucinili by ste tym tvrdu prevenciu". Uz to bolo 3:1.