Energia nám dáva silu prejaviť to, čím sme a robiť to, čo chceme. Dáva nám silu brániť sa, bojovať a byť zdraví.

„Prosím, chcela by som poradiť. Trápi ma neustála únava, bolesti svalov. Mám 30 rokov a musím sa premáhať, aby som vládala žiť. Snažím sa cvičiť, bicyklujem. Všetko však pomôže iba na chvíľu. Pripisujem to tomu, že som neustále s deťmi, mám ten istý kolobeh, nemám skoro žiadny čas na seba. Beriem vitamíny, chodím na slnko, pohybu mám dosť. Už neviem, ako sa vzchopiť, aby som bola ako predtým. Ráno sa zobudím a už som unavená. Môžem spať 6, 8 aj 10 hodín a výsledok je vždy rovnaký…“

Čo signalizujú podobné prosby o pomoc na sociálnych sieťach, ale aj v psychologických ambulanciách? Prečo sme vyčerpaní, chronicky unavení, vyhorení ?

Sme síce stvorení z hmoty, ale žijeme vďaka životnej energii. Život začína aj končí energiou. Sme malou továrňou na životnú energiu, ktorú potrebujeme na to, aby sme sa mohli pohybovať, pracovať, regenerovať, myslieť, tvoriť, cítiť, vychovávať a predovšetkým byť zdraví.

Dostatok energie sa prejavuje aktivitou, nadšením, tvorivosťou, vytrvalosťou, cieľavedomosťou, ale aj určitým pokojom a pozitívnym emočným ladením, pretože máme energiu na korigovanie negatívnych emócií. Dostatok energie ovplyvňuje imunitu, zdravie a vitalitu organizmu.

Deficit energie sa prejavuje únavou, poklesom vitality a oslabením imunity organizmu. Vzniká určité napätie prejavujúce sa nepokojom, hyperaktivitou, netrpezlivosťou, nesústredenosťou. Emócie sú negatívne ladené, ťažšie ovládané, skôr depresívne. Hrubá motorika je neobratná, chýba stabilita, to sa prejavuje častými pádmi.

Po tom, čo Veronika so Zuzkou skončila a pomohla jej, spolu s Alenkou, obliecť si jej svadobné šaty, upravila sa aj ona. 

Ďalšie dve hodinky strávili potom spoločne pri jej čerešni, kde za nimi napokon prišli aj Patrik s Alenkou a zabavili sa pri tom, že si spravili niekoľko milých spomienkových fotografií. Zuzkine srdce prekypovalo vďačnosťou, že jej Boh podaroval, okrem nádherného počasia, aj blízkosť jej najvernejších. Keď sa Veronika družne zhovárala s Alenkou, Zuzka v tichu vošla medzi svoje kvety a s láskou ich pohladila. Zaujato sa zahľadela na kopce pred sebou. 

"Začína nová etapa môjho života. Neviem, čo ma čaká, ale toto miesto bude pre mňa vždy výnimočné. Prežila som tu krásne detstvo a nadprirodzené chvíle s Tebou. Vďaka." ticho šepla, privrela oči, zdvihla hlavu k nebu a zhlboka sa nadýchla. Pohladil ju ľahký jemný vánok, akoby jej Boh chcel odpovedať. Zuzka sa jemne usmiala. 

"Musíme ísť." zaznel naliehavý Veronikin hlas. "Nevesta nesmie meškať. Tomáš by sa už na mňa tak pekne neusmieval, keby to dopustím." dodala pobavene. Zuzka sa k nej otočila a veselo sa na ňu usmiala. Veronika toho využila a rýchlo jej urobila ešte jeden záber. Potom sa všetci štyria rýchlo pobrali naspäť. 

Zuzka zasnene sledovala svoj rodičovský dom, keď sedela na zadnom sedadle Patrikovho auta. Pomaly sa jej strácal z dohľadu a v jej vnútri sa vytvorila zvláštna tieseň z toho, že opúšťa starý život. Ticho si vzdychla. Po chvíli sa jej však v mysli objavili okamihy s Tomášom. Cítila sa pri ňom tak krásne, že sa musela zamilovane usmiať, keď si predstavila, že za malý okamih bude stáť vedľa neho a budú si hovoriť spoločné sľuby. Viem, že si mi ho vybral, môj dobrý Bože. Už v tých začiatkoch. A ja, zahľadená tým nesprávnym smerom, som vtedy Tvoj dar prijala nesprávne. Teraz ho však príjmam s pokorou, úctou a vďakou. Môj budúci manžel je môj a ja budem jeho. Poveď nás. Buď našim stredom. Udaj nám to správne tempo a zdokonaľ náš krok, aby vždy, nech sa udeje čokoľvek, sme hľadeli skrze Tvoju vôľu. Viem, že vtedy bude mať náš vzťah tú správnu hĺbku. V Ježišovi nás poúčaj a skúmaj naše srdcia, aby sme sa milovali navzájom s takou odovzdanosťou, ako Ty miluješ nás. Jej myseľ bola tak zahĺbená do jej tichej modlitby, že si pri privretých očiach vôbec nevšimla, že Patrik už zastal na mieste. 

"Naša krásna nevesta, si pripravená vidieť svojho ženícha?" spýtal sa Patrik s veselým pohľadom, keď sa otočil k Zuzke. Alenka urobila rovnako a dojato sa na Zuzku usmiala. Zuzka pomaly otvorila oči a zahľadela sa na miesto, kde ju pred pár dňami Tomáš požiadal o ruku. Vtedy ešte netušila, do akého dobrodružstva sa podujme. Zhlboka sa nadýchla a nadšene prikývla. Tým, že sa tu tentokrát ocitla za denného svetla sa jej to zdalo ešte krajšie. Spomenula si na príbeh o Adriane a Albertovi, ktorý jej Tomáš rozprával a zasnene sa usmiala. Keď jej Patrik otvoril dvere, pomaly vystúpila a rozhliadla sa okolo. Cítila sa ako v nebi. Znova privrela oči a zhlboka sa nadýchla. Opäť pocítila rovnakú sladkú vôňu kvetov ako predtým. Tentokrát sa však na tú krásu mohla aj pozerať. Zamyslene sa zahľadela na cestičku, ktorá viedla ku kaštieľu. Po chvíli otočila zrak do lesíka.