Veronika hľadela na diár, na svojom stole a zhlboka sa nadýchla. Ak jej verí riaditeľka, že to zvládne, bude si veriť aj ona sama. Ešte predtým však počúvne jej radu a pôjde si dať do bufetu kávu a niečo sladké. 

Keď vošla do dverí, so záujmom si prehliadla poloprázdnu miestnosť. Až keď prešla k pokladni a s chuťou očami skúmala svoju obľúbenú tortu, ktorá sa jej ušla, začula za sebou známy hlas. 

"Mám pocit, že tu máme na seba šťastie." zaznel Petrov veselý hlas. Veronika sa strhla a pozerala na neho chvíľu nechápavým pohľadom. 

"Nesleduješ ma?" podozrievavo k nemu zdvihla obočie Veronika. Peter sa zasmial a nasledoval ju k stolu, kde sa obaja posadili. 

"Hovoril som ti, že som nový primár interného. Prišiel som si po nejaké papiere. Musím však chvíľu počkať, kým mi ich zastupujúci primár pripraví." keď to dopovedal, tvár mu zvážnela. 

"Myslíš Tomáša?" odkrojila si malé sústo sladkého a pozrela na Petra so záujmom. Zakaždým, keď uvidela jeho hlboký pohľad mala pocit, že sa nemôže nadýchnuť. Spomenula si totiž na jeho bozk. Uhla pohľadom a snažila sa sústrediť na vidličku vo svojich rukách. 

Som ten typ, ktorý sa pri mori zásadne spáli. Celý rok obdivujem fotky dokonale opálených žien, bronzový nádych pokožky a plánujem ako to „dám“. Ale... Už štyri  roky navštevujeme Taliansko a vždy som za „švédsku turistku“, ktorá na úvod dovolenky chytí parádny bordový nádych a kým odíde domov, stihne sa „ošúpať“.  Tento rok som nechcela nič nechať na náhodu, v kozmetickej taštičke s nami cestovala výbava, ako sa patrí, prírodný krém, s minerálnymi filtrami, bez chémie, šetrný k prírode,... Čo myslíte? Dopadlo to toto leto inak? 

Pandemické opatrenia zasiahli ľudí, ich životy, rodiny, prácu, koníčky či záľubu v cestovaní po celom svete. A inak to nebolo ani v našom prípade. Na dva roky sme dali zahraničiu „stopku“. Toto leto sme si však povedali, že pôjdeme. Jednak rozhodli zdravotné indikácie našich detí a jednak tiež túžba. Túžba po mori, slnku, piesku, túžba vykročiť za hranice, žiť a užívať si. A tak manžel zavolal do talianskej agentúry a rezervoval termín ešte v januári. S otáznikom, čo bude v lete.

Vďaka postupnému uvoľňovaniu opatrení sme sa mohli pomaličky tešiť na splnený sen. Deti skákali po strop a ja som tiež sršala eufóriou. Taliansko nám vyhovuje najmä pre pieskové pláže, plytké more, kuchyňu aj dobrosrdečných miestnych. Ale vráťme sa späť k môjmu opakovanému zlyhávaniu ohľadom opaľovania...

V Taliansku bývame ubytovaní v apartmáne. Princíp je nasledovný, izby sú voľné až popoludní, po tom, ako predchádzajúca rodina odovzdá kľúče a apartmán prejde kompletným vyčistením. Keďže však máme malé deti, cestujeme v noci. A keďže ide o sever Talianska, cesta nám, aj s menšími prestávkami, trvá do deviatich hodín. Vyrážame okolo polnoci. V aute všetko veselo odfukuje. Našťastie,  manžel je dobrý vodič, lebo ja chrápem už v Bratislave. V cieľovej destinácii sme vždy okolo deviatej ráno. Je samozrejmé, že musíme niekde prečkať tých päť, šesť hodín, kým sa apartmán uvoľní. A to je kameň úrazu. 

Ešte ten prvýkrát by som si odpustila, že sa zabudnem natrieť. Že si poviem, veď je trošku pod mrakom, veď budeme vo vode len chvíľku. Deťom sa potrebný opálený „film“ podarí vždy chytiť už doma. Lenže ja, popri práci a domácnosti, na slnenie veru čas nemám. Po prezlečení do plaviek namastím detiská aj manžela tak, že sú bieli až za ušami. Na seba akosi prirodzene, matersky, sebecky zabúdam. Na pláž prichádzam v plnej zbroji, bledá tvár túžiaca po opálení. Rýchlom, hnedom, dlhotrvajúcom. Zaujímavé je, že to „spálenie“ človek na sebe zbadá až večer, keď sa oblečie do pyžama. Potom už skučím, kvičím a nadávam. Podobný scenár sa opakoval v mojom prípade štyrikrát. S menšími obmenami. Raz som si povedala, že sa natriem až na pláži, ale krém som zabudla v aute pri agentúre. Druhýkrát som si myslela, že už z domu mám základ. A tento rok? 

Musím sa úprimne pochváliť, že som konečne dosiahla posun. Po prvé, kúpila som pre rodinu opaľovací krém s vysokým faktorom. Prírodný, ekologický, taký, ktorý neškodí planéte. Neviditeľný slnečný sprej SPF50+ Eco Sun Spray Invisible. Jeho minerálne filtre sú vynikajúcim štítom proti UVA a UVB lúčom, pôsobia ako zrkadlo. Jeho zloženie je z 99 percent prírodné. A prečo som vybrala túto, aj pre mňa dovtedy neznámu francúzsku značku? Veď v regáloch drogérií či lekární sú ich desiatky, osvedčené značky zvučných mien. Značka Seventy one percent ma zaujala hneď z niekoľkých dôvodov. Takých tých mamičkovských, ale pohladila som si aj svedomie. Sprej predstavuje funkčnú alternatívu ku krémom s chemickými filtrami. Nekvapká, neštípe v očiach, je možné ho nanášať aj na mokrú pokožku, nie je mastný a funguje okamžite, netreba ho nanášať pol hodinu pred pobytom na slnku. A tá vanilková vôňa...V nemalej miere ma však presvedčila aj filozofia výrobcu. Názov značky Seventy one percent je totiž odvodený od percentuálneho zastúpenie vody – 70 percent Zeme tvorí voda a rovnako to je aj v prípade ľudského tela. A to jedno percento? Zo všetkých ziskov ide práve takáto čiastka celosvetovému fondu World Vision, ktorý sponzoruje deti v rozvojových oblastiach a ich prístup k čistej vode. Takže spokojnosť na všetkých frontoch.