Jedného dňa som natrafila na testovanie od Nestlé, povedala som si: „Veď prečo sa nezapojiť." Popravde, vôbec sme neverili, že by sa podariť niečo také, ako že by nás vybrali. Bol to veľmi pekný deň, keď som si prečítala, že budeme mať tú česť, ochutnať tie dobroty. Ale k veci. Prišiel nám balík a my sme sa veľmi tešili. Tak sme sa pustili s našim Damiánom do práce. Keďže nás trápia zúbky, má dni, kedy spapá aj nás a má dni, kedy mu nič nechutí. Začali sme ovocnou kapsičkou, ktorú si mladý pán vybral ako prvú. Zhodou náhod to bolo mango. No to mu veľmi nechutilo. Ale nič nevyšlo nazmar, keďže máme doma ešte 7-ročného fešáka, ktorý ju ohodnotil na výbornú. Ďalšia kapsička bola na rade jablko-banán-burovka a ostružiny. Tá bola tak lahodná, že ja sama by som ju zjedla, ak by Damiánko špekuloval. 

Mamka ma už napísaný zoznam, aby sme náhodou nezabudli kúpiť. Moje dojmy boli super z ovocných kapsičiek. Chuťovo su fakt super, nemôžem im dať žiadne mínus. Ako ďalšie sme ochutnali kaše. Bola som veľmi prekvapená vôňou. Bola veľmi prenikavá, ale chuťovo boli perfektné. Žiadne sladké, dokonca sa nám nerobili ani hrudky a top všetkého bolo, že počas papania, ako kaša ochladla, nebola ako betón.

Banánová kaša chutila aj staršiemu. Po nej sa zaprášilo tak, že už z nej nič neostalo 🤪.

Ako ďalší v poradí sme ochutnali príkrm. Keďže má náš Damianko ešte len 7 mesiacov, tak sa nepodarilo všetky. Ostatné otestujeme postupne. Za mňa to bolo fajn, ale varené je varené. Nehovorím, že by som nekúpila. Áno, kupim mu, lebo mu chutilo. A ruku na srdce, ktorej mamke sa občas nestalo, že nestihla? Mne osobne áno. 

A nakoniec môžeme zhodnotiť, že som ochutnala už veľa značiek, ale za mňa osobne je zatial Nestlé NaturNes Bio TOP. Inak, priznáme sa, chrumky malý ani nestihol ochutnať, keďže starší mu ich spapal. Ale odkazuje, že boli fantastické 🥰.

Testovanie sme si užili všetci. Ochutnali sme zo všetkého, čo Damiánko testoval. Ďakujeme veľmi pekne za možnosť testovať. PS: Keďže nám veľa ostalo na testovanie po každom testovaní pridáme kratučkú recenziu ako nám chutilo-nechutilo.

Keď Zuzka podišla k Jurajovým dverám, dvakrát sa zhlboka nadýchla. Ticho poprosila Boha, aby jej dal silu reagovať pokojne. Jemne zaklopala na dvere a pokojným krokom vošla dnu. Juraj práve ležal a driemal. Okamžite ako Zuzku uvidel, spozornel. Ani v najhlbšom sne nepredpokladal, že by ho, po tom všetkom, prišla navštíviť.

"Zuzka. Nečakal som tvoju návštevu. Myslel som si, že ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť." povedal s ľútostivým pohľadom. Zuzka stála oproti nemu a vážne zovrela tvár. Keď si spomenula na včerajší večer, mala chuť sa otočiť a odísť. Potom si však spomenula na dnešné ráno a ten pokojný hlas, ktorý ju kolísal k odpusteniu. Oblizla si pery a sklonila hlavu.

"Nebudem tu rozoberať, čo všetko mi tvoje priznanie spôsobilo." odhodlane zdvihla hlavu k nemu a uprene sa mu zahľadela do očí. "Musím uznať, že si sa zmenil. A po toľkých rokoch, čo sme sa nevideli, to chcelo naozaj veľa odvahy, aby si sa mi dokázal pozrieť do očí a povedať pravdu." odmlčala sa a chvíľu mu len tak skúmala tvár. Juraj sa pod jej prepaľujúcim, nevinným pohľadom zahanbil a sklopil oči.

"Nenájdem slová, ako by som vyjadril svoju ľútosť. Snáď raz, časom, mi budeš schopná odpustiť. Možno nikdy nebudeme priatelia, ale ak by som kedykoľvek mohol pre teba niečo urobiť, urobím to." zdvihol opäť oči k nej a súcitne stiahol obočie.

"Vlastne, prišla som sem preto, lebo by som ťa chcela o niečo poprosiť." odhodlane vyslovila posledné slovo a zatajil sa jej dych. Privrela oči, nebola si istá, či robí správne, ale kvôli Tomášovi to stálo za to. Vedela, že ako zastupujúci primár by mal z toho všetkého iba zbytočné problémy a ona mu chcela priniesť aspoň kúsok toho, čo on jej dával veľkoryso. 

"Žiadaj, urobím čokoľvek." prerušil ticho Juraj. Zuzka vážne zovrela pery a opäť sa zhlboka nadýchla.

Ako zdravotný klaun zažívam pri svojej práci silné momenty, pri ktorých netreba slová, stačí len si užívať spoločnú radosť.

Jeden taký moment sa odohral v nemocnici, ktorú som vtedy navštívil prvýkrát. Pri vstupe na detské oddelenie mi kolegyňa, zdravotná klaunka, povedala: „Uvidíš, to sú tie najmilšie sestričky na svete“. A nemýlila sa - vrchná nás hneď privítala s otvorenou náručou.

Klauniáda prebiehala normálne, detí bolo skôr menej. Postupne sme navštívili všetky izby na oddelení. Rozveselili sme aj dvoch pubošov rozvalených na gauči na chodbe. Nechceli nám prezradiť svoje meno. Hrali sme s nimi túto hru. Oni sa bavili a sestričky opodiaľ takisto. V niektorých izbách pacienti spali, vtedy sme len nazreli a vzápätí potichu vyšli von.

Predtým, ako sme našu klauniádu ukončili, sme sa ešte vrátili medzi sestričky a pre istotu sa spýtali: „To sú všetci?“ „Asi áno, “ odpovedali, „už sú tu len maličké deti.“ „Môžeme im aspoň zaspievať?“ boli sme zvedaví.

A tak sme sa zrazu ocitli v miestnosti s malinkými nemocničnými postieľkami. Sestričky sa práve v tej chvíli starali o dve bábätká. Tretie si len tak spokojne ležalo. Keď sme k nemu podišli, videli sme, že má sivé očká, zakalené, bez zreničiek.

„Bábätko nevidí, pravdepodobne z vášho klaunovania nebude mať veľký zážitok,“ povedala citlivo sestrička.