Keď Zuzka odchádzala s liekmi, Taňja ju upozornila, že dnes bude vizita a je potrebné, aby tam bola aj ona. Tesne predtým, než Zuzka vošla do prvej izby, ešte Taňja k nej pribehla, aby jej podala informáciu, že vizitu bude viesť doktor Izakovič. Zuzke sa rozbúšilo srdce, keď si predstavila, že sa bude musieť, po tom všetkom čo spolu zažili, sústrediť na prácu v jeho blízkosti. I keď v kútiku duše sa tešila, že ho konečne uvidí.

Keď vošla do posledných dverí, ležala tam mladá žena, ktorá k nej, za celý čas, neotočila ani raz svoj pohľad. Sústredene stále pozerala do okna. Zuzka si všimla  pomliaždeniny na jej rukách a krvavú peru. Srdce jej zovrelo bolesťou. Ihneď ju pobádal vnútorný hlas, aby si k žene prisadla. Vedela, že je dobré Ho počúvať. Vždy ju priviedol k niekomu, kto mal veľmi zranené srdce, ktoré potrebovalo pomoc od Tvorcu všetkého nového. Odstúpila od stolíka, kde jej podala lieky od bolesti, vzala si stoličku a v tichosti sa posadila oproti nej. Mlčala a upierala na ňu pokojný pohľad. Žena dosť dlhý čas nereagovala, keď však pochopila Zuzkinu trpezlivosť, vzhliadla ku nej.

"Prečo tu čakáte? Môžete ísť, nepotrebujem vašu pomoc." jej hlas mal ustráchaný tón. Tvár mala stiahnutú nedôverou. Zuzka k nej nežne naklonila hlavu.

"Ten, ktorý vám do srdca vložil krásu a nehu ženy, nechce, aby ste takto trpela. Pozná vašu hodnotu najlepšie a bolesť, ktorou si prechádzate, chce zmeniť. Nech vaša situácia vyzerá akokoľvek, On vás z nej vytrhne. Jediné, čo musíte urobiť je zmeniť svoj pohľad zo strachu na dôveru k Nemu. Nie som tu, aby som vám dávala rady, čo máte urobiť s mužom, ktorý sa k vám správa takto. Nato sú odborníci. Viem len, že musíte vedieť, kto ste v Ježišovi Kristovi. Vtedy nájdete silu, prestanete sa báť a dokážete sa vzoprieť svojej nočnej more." žena na ňu zaskočene pootvorila ústa. Už tu za ňou poslali aj psychológa, ale toto nečakala. Jej srdce zvláštne zahorelo túžbou po Zuzkiných slovách. Dokonca aj jej pohľad sa zmenil a v očiach sa jej objavili slzy. Nie však slzy bolesti a strachu. Slzy dojatia obmývali jej vyprahnutú dušu. Na malý okamih sa jej myšlienky odeli do predstavy o tom, že Ježiš, o ktorom s takou múdrosťou a silou reči sestra dokázala hovoriť, môže vzhliadnuť na jej bezmocnosť a zmeniť ju. Túžila po tom už taký dlhý čas. Dokonca sa za to modlila zakaždým, keď jej trýzniteľ skončil s bitkou a ona sama ležala doráňaná na zemi. Viac ako telo, ju však bolela duša. Keď sa Zuzka zodvihla, jemne ju pohladila po ruke a v tichosti odišla von z jej izby. V žene však Zuzkina prítomnosť zanechala hlboké stopy, ktoré ju nútili k tomu, aby začala o sebe premýšľať inak.

Keď Zuzka kráčala naspäť do sesterne, Taňja na ňu upierala naliehavý pohľad, aby sa poponáhľala, inak sa bude hlavná sestra hnevať. Zuzka prikývla a rýchlo sa postavila vedľa Tanji, o pár sekúnd prišla Hana a obe si starostlivo prehliadla so spokojným úsmevom.

"Som rada, že nemeškáte." dodala a pozrela sa na hodiny. Z lekárskej izby práve vyšiel Tomáš s niekoľkými papiermi a vedľa neho kráčal mladý stážista. Tomáš s profesionálnou tvárou pozrel na Hanu a pokýval hlavou, tá otvorila dvere a čakala, kým všetci vojdú dnu. Zuzka so zatajeným dychom sledovala ako prechádza okolo nej. Mala pocit, že sa pobavene usmial. Jeho tvár sa však tak rýchlo zmenila, že si nebola istá, či to nebola iba jej predstava. Tomášova profesionalita sa prejavovala celý čas. Počas jeho rozhovoru s pacientami bol vnímavý, empatický a sústredený. Každému pacientovi venoval dostatok času, aby sa dozvedel, ako sa cíti. Až keď vošli do poslednej izby, kde bola žena, ktorá bola vystavená fyzickému násiliu, jeho tvár strnula a zamračil sa.

Prísť na pôrodnícke oddelenie počas veľkonočných sviatkov je asi ako prísť do Chorvátska v zime. Nikde nikoho...Doteraz sa s manželom smejeme, že tí dvaja starší páni, ktorí ma vyšetrovali, boli len pacienti z doliečováku na vychádzke. 

Po prvotnom vyšetrení som putovala na sono. Mala som pocit, že tí dvaja odborníci vidia tento prístroj prvýkrát. Nakoniec sa dohodli na diagnóze, ktorá mi nič nehovorila. A to som mala toho teda „načítané“ dosť. Placenta preavia. To spojenie neznelo nijak tragicky, no keď som počula celkové zhodnotenie môjho stavu, tak mi bolo do plaču. Hospitalizácia v nemocnici bola nevyhnutná, okrem toho minimálny pohyb, dokonca mi hrozila aj „misa“ a vykonávanie potreby priamo na izbe. Z toho, našťastie, nebolo nič, keďže mi dali izbu rovno oproti toaletám. Po prvých infúziách som skončila na izbe. Bola som tam sama, a tak som mala dostatok času vyhodnotiť moju diagnózu z pohľadu laika. Teda zadaním do vyhľadávača. Aké bolo moje sklamanie, keď som zistila, že takéto ženy rodia takmer výlučne sekciou. Dokonca ma to vtedy trápilo viac ako fakt, že pre masívne krvácanie počas vaginálneho pôrodu by som mohla umrieť ja alebo naše dieťa. Dnes tomu vôbec nerozumiem, ale vtedy to tak proste v mojej hlave bolo. 

Po Veľkej noci sa ku mne konečne v utorok dostavil „naozajstný lekár“. Nasledovali ďalšie vyšetrenia, potvrdenie diagnózy. Ako mi vtedy primár vysvetlil, v mojom prípade išlo asi o následok prvej sekcie. A veľmi sa čudoval, že môj gynekológ nič počas vyšetrení nespozoroval. Placenta následkom jazvy rástla v najnižšej časti maternice a prekrývala časť pôrodných ciest. Jednoducho povedané, v treťom trimestri dieťa rastie, telo sa pripravuje na pôrod a všetko „tlačí“. A keďže placenta je ako špongia nasiaknutá krvou, tak tento stav spôsobuje masívne krvácanie. Cieľ liečby bol jasný. Čo najdlhšie udržať dieťa v mojom vnútri. 

Krvácanie som od príchodu do nemocnice nemala, a tak som sa po týždni dostala späť domov. To bolo radosti. Tešila som sa ja, tešil sa manžel a aj naša prvorodená dcérka. No radosť netrvala dlho. Po týždni ma čakala kontrola u môjho gynekológa. V to ráno som opäť začala slabúčko krvácať. A vedela som, čo to znamená. Pobyt v nemocnici bol nevyhnutný. Primár mi po znovuprijatí len sucho oznámil, že domov sa dostanem až s bábätkom. 

Bola koniec apríla a termín som mala 4. júna. Viete si predstaviť tie počty v mojej hlave, neschopnosť vôbec prijať niečo také, že budem ležať v nemocnici taký dlhý čas...Infúzie som brala ako na bežiacom páse, každý deň monitoring bábätka...na jednom sone sme sa dozvedeli, že čakáme druhé dievčatko. Tak som sa z tejto správy tešila. Dni ubiehali jeden za druhým a ja som mala občasné krvácanie. Nie však také silné ako prvýkrát. 

Na izbe sa pri mne striedali ženy s diagnózami od výmyslu sveta. Nikdy som netušila o toľkých problémoch, ktoré môžu rodičku sprevádzať. Jedna potrebuje ešte nerodiť, druhá zase prenáša, tretia má zlé prietoky, štvrtá problémy s tlakom...Budúce mamičky sa striedali jedna za druhou, prichádzali a odchádzali. Len ja som stále zostávala. Cítila som sa na oddelení ako starý inventár. Vedela som, čo bude na raňajky, aká je ranná rutina sestričiek, upratovačiek, že veľká vizita nemusí byť až taká veľká ako sa zdá, že každý sa tvári, že nič vedieť nepotrebujete, že na záchod je ísť lepšie na koniec chodby...