No, kto vie, aké je to dojčiť dvojročné dieťatko?
Mnohé mamičky už v tomto roku nedojčia.
Ale nie všetky, sú mnohé, ktoré áno.
Tiež medzi ne patrím, už druhý krát.Už druhé dieťatko dojčím aj po 2. roku.
Podľa WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) prirodzené odstavenie pred 2,5 rokom neexistuje. Toľko k teórii. O tej sa baviť nechcem, chcem sa baviť o praxi.
Tak, aké je to dojčiť dvojročáka? No, keby sedíme na kávičke a mám vám to povedať ako kamoške, je to normálne. Nepríde mi to nijako zvláštne, lebo to trvá súvisle už od pôrodu, bez prestávky. Je to súčasť nášho dňa, noci, spánku, oddychu,...
Áno, áno, pre niekoho, kto má v hlave uloženú predstavu dojčenia, ako romantický obraz mamy sediacej v hojdacom kresle, dojčiacej bábätko v čipkovanej zavinovačke, to môže byť čudné. Ako môžeš dojčiť dieťa, čo má zuby?! Dieťa, čo vie rozprávať?! Chodiť...
Aj keď už má zuby, a vie aj samo pekne rozprávať, nielen plakať, stále potrebuje cicku, didku, cicidu,....kto si to ako nazve.

Stále je to súčasť nášho zaspávania a uspávania, ovšem, ak nezaspávam pri tom skôr ako dieťa 😀
Malá rýchla, full nabitá batéria, ktorá celý deň pobehuje, skáče, kričí, smeje sa, si so mnou ľahne (konečne) do postele, dá si cicku, a to ju utlmí a upokojí (z toho český výraz kojit). Keď bola malá malinká, nestačilo sa nadojčiť. Bola malý štrajkáč, a museli sme veľa skákať na fitlopte. Keď sme štrajk prekonali, konečne pre nás dojčenie začalo byť tým, čím má. Jednoduchým rýchlym nástrojom na uspávanie. Nemenila by som.
Vlastne, okrem uspávania, je to dobré aj na ten oddych ako som spomínala, keď ju potrebujem spacifikovať. Keď sa nevie vmestiť do kožky, a potrebujeme si, vlastne ja, chvíľku oddýchnuť. Niekedy ju spacifikujem ja, niekedy ona mňa, keď som zažratá veľmi do práce, príde za mnou a " Maminka, cicidy trošiška." Je to vtipné, ako si to vie sama vypýtať celou vetou 😀
Ďalším nenahraditeľným aspektom je dojčenie počas choroby. Dieťatko ubolené, unavené, vystrašené, no koniec. Maminka a cicka, prinesú úľavu a pomôžu uspať, vydržať to. Horšie, ak prídu soplíky a plný nos.

"A to sa ti chce dojčiť ešte stále aj v noci? Nie je ľahšie ju odstaviť a naučiť spať samú?"

Áno, nemám problém dojčiť v noci, lebo spí pri mne a manželovi v našej posteli. Vlastne, ani neviem, kedy sa dojčí, iba ju ráno nájdem na mne pricucnutú. Keď si tak spomínam, tak okolo jednej len vymením strany, a zasa spíme ďalej, ani sa poriadne neprebudíme. Neviem si momentálne predstaviť ju naučiť spať samú, hoci veľa jej rovesníkov už spia sami vo vlastnej izbe. Niekedy jediné čo môžem povedať, je NÁM TO TAK VYHOVUJE. Ráno otvorí oči, totálne zamilovane sa na vás pozerá. So svojou nezbednosťou a láskou ide zobudiť tatinka. Deň sa môže začať.
Včera sme mali vtipný moment v kostole. Uprostred omše. "Maminka, cicidu prosím."
Nie, nedojčím ju uprostred kostola. Vie vydržať, až kým prídeme domov. Aj také je dojčenie staršieho dieťatka. Dá sa s ním rozumne dohodnúť.
A čo rodina? No, manžel sa nesťažuje, je rád, že neuspáva on, že v noci je ticho a všetci spíme. Svokra sa čuduje, že mám stále mlieko. No, ak sme na návšteve, a vidia, žeby malá potrebovala trochu, oddych, sami jej vravia "Nejdeš si dať cicku?" Švagrina to nazvala cicobranie. 😀 Normálka.
Dodojčenia!