"Ďakujem, vážim si toho." opätovala mu úsmev a privoňala si k polievke. "Vonia výborne. Takže ďalšia vec, ktorú o tebe neviem. Vieš výborne variť." nežne na neho pohliadla, keď si vzala do ruky lyžicu. Tomáš sa zasmial. 

"Nepotrebuješ kŕmiť?" spýtal sa pobavene. 

"Určite nie. Ruky mám v poriadku, ale ďakujem." uškrnula sa. 

Vilma stála pri okne, v lekárskej izbe, kde ju doviedol Sebastianov priateľ potom, čo Matúška vzali na potrebné vyšetrenia. V ruke nervózne držala mobil a premýšľala, komu má zavolať. Napadla ju mama, keď si však spomenula na ich posledný rozhovor, okamžite tú myšlienku vymazala. V kontaktoch si vyhľadala Milanove číslo. Veľmi mu chcela zavolať a podeliť sa s ním o strach, ktorý ju práve teraz zvieral. Zjavila sa jej však predstava, ako by reagoval, keby prišiel a uvidel Sebastiana. Vypla mobil a hodila ho naspäť do kabelky. Spomenula si na slová od Zuzky, keď ju príjmala: My lekári môžeme liečiť, ale skutočné uzdravenie prichádza od niekoho iného. Spomenula si na obdobie, keď bola ešte so Sebastianom a on sa pred ňou modlil za ich vzťah. Obdivovala ho za jeho múdrosť, ako s ľahkosťou vyberal tie správne slová a modlil sa k niekomu, komu veril celým svojím srdcom, že ho počuje. Chcela to skúsiť, nebola si však istá tým, aký postup má použiť. 

"Bože? Ja vlastne ani nie som moc na modlenie, v poslednej dobe to však na mňa všetko akosi dolieha. Pamätám si, ako sa k Tebe modlil Sebastian, aby si viedol náš vzťah. Moc to nepomohlo, pretože som urobila jednu chybu za druhou. Ale teraz by som bola naozaj veľmi vďačná, keby si urobil zázrak." Vilma si nahlas vydýchla, posadila sa na stoličku a privrela oči. "Viem, že to tak nefunguje, že ja požiadam, kedy sa mi zachce a Ty budeš fungovať ako stroj na splnené priania. Ale pri tom všetkom chaose, čo sa vo svete deje, pri všetkých tých nevyspytateľných veciach, čo život prináša, nemohla by som veriť, že sa udeje niečo dobré? Že ten zmätok presahuje niekto, kto v tom má úplný poriadok? Nemám nič, čo by som Ti mohla ponúknuť, až na tú prázdnu časť mňa, ktorú som ochotná zaplniť niečím novým. Tak Ťa prosím, buď s mojím synom." jej hlas sa zlomil a po tvári jej začali stekať slzy. Keď začula, ako sa otvorili dvere, rýchlo si ich utrela a náhle sa otočila. Do izby vošiel Sebastian. Jeho tvár bola vážna. Vilma sa opäť posadila na stoličku a mlčky čakala, čo povie.

"Urobili sme Matúškovi všetky vyšetrenia. Je to tak, ako som predpokladal. Iba," odmlčal sa, posadil sa oproti nej a zhlboka sa nadýchol, "nie sme si istí tým, či je ten nádor nezhubný." dodal smutne. Vilma na neho zhrozene pozrela.

Tradá... nech sa páči.. pokračovanie :D 

Celá ubolená som sa vytrmácala z lietadla. Lena vzala aj moju tašku a spoločne sme vykročili k taxíkom, ktoré postávali pri ceste. Brali za odvoz nehorázne sumy, ale keďže sme lepší spôsob dopravy nemali, museli sme si priplatiť. 

„Okej, poviem to na rovinu. Nebyť toho, že sme videli kúsok Tatier, toto bol náš najnudnejší spoločný výlet. Žiadna žúrka, žiaden bar. Akosi mi to chýbalo. A chýba mi aj tá odviazaná Beka. Už teraz sa správaš mamičkovsky a to si ešte len na začiatku. Boh mi pomáhaj, keď už bude dieťa na svete,“ gúľala očami a šomrala, no ja som vedela, že sa na bábo teší rovnako ako ja. 

„Ale no ták? Takto žiť sa predsa nedá donekonečna, nemyslíš?“ 

„Ti poviem potom. Ale vieš čo mi zaručene nechýba?“

„Neviem, slovensky hovoriaci ľudia?“ hádala som.

Náš úžasný starosta, otec, manžel, futbalista, dobrý kamarát a super človek si prechádza ťažkým obdobím... Rakovina a ďalšie ťažkosti😢... Potrebuje pozitívnu energiu! Potrebujeme ho! Pomôžte!!! Nájdite si čas a pomôžte mu i jeho rodine modlitbami🙏  

https://mynitra.sme.sk/c/22649365/ivo-bojuj.html