Prešli tri dni. Peter sa Zuzke vôbec neozýval. Rozhodla sa mu napísať správu, že ho bude čakať na rovnakom mieste, ako vždy. Sedela práve opretá o svoj obľúbený strom, keď vzala mobil do rúk. Vôbec jej neodpovedal. Premýšľala, či mu má zavolať. Keď sa však otočila vpravo, všimla si, že Peter kráča smerom ku nej. Ruky mal vo vrecku nohavíc a jeho tvár bola vážna. Vypla mobil a postavila sa. Keď podišiel ku nej, naklonil sa k jej lícu a pobozkal ju. Mlčky sa posadil k stromu.

"Povieš mi niečo o Bohu?" povedal s pohľadom upretým dopredu. Zuzka si k nemu sadla a prekvapene ho skúmala. Nechápala tej odmeranosti, ktorú v sebe mal. 

"Niečo sa stalo?" spýtala sa so stiahnutým obočím. Náhle na ňu uprel svoj pohľad. Premýšľal, čo jej má odpovedať. A či vôbec je potrebné niečo hovoriť. Nechcel vidieť smútok v jej očiach. Možno bol hlúpy a dokonca života bude musieť znášať tie výčitky, ale rozhodol sa. Premýšľal nad tým už niekoľko dní. Nebol schopný jej dať to, čo si jej srdce zaslúžilo. Uvedomil si to, keď ju videl stáť s privretými očami a tvárou naplnenou pokojom. Nech robil čokoľvek, jeho svet bol iný. A keď uvidel Tomáša, ako hrá a oddáva sa tomu istému pokoju, dokázal to konečne pochopiť. Ona a on k sebe patria. Sklopil pohľad a zahľadel sa na jej prsty. Lámalo sa mu srdce, keď si predstavil, že ju neuvidí. S obrovským vypätím síl sa opäť na ňu pozrel a usmial sa. 

"Všetko je v poriadku. Iba mám chuť počúvať ťa." povedal so stiahnutým srdcom. Dnes posledný krát, zaznelo v jeho mysli. Zuzka na neho ešte raz uprela skúmavý pohľad. 

"Keby som ťa dobre nepoznala, myslela by som si, že hovoríš pravdu. Keďže ťa však poznám veľmi dobre, viem, že niečo tvoje srdce ťaží. Povedz mi to prosím, dvom sa s bolesťou kráča ľahšie." povedala nežne. Vydýchol. Po týchto slovách ho srdce bolelo ešte viac. Chytil jej ruky do svojich a priložil si ich k perám. Nechal ich tak o niečo dlhšie ako zvyčajne. Chcel si všetko okolo nej vychutnať hlbšie. 

"Raz si sa ma spýtala jednu otázku: Bolí to, keď rastieš? Ja som povedal, že neviem na ňu odpovedať." odmlčal sa a sledoval jej oči. Ticho ho počúvala s vnímavým pohľadom. "Dokáže srdce, ktoré je naplnené obrovskou nespravodlivosťou, odpustiť a milovať?" spýtal sa smutne. Zuzka si prezrela celú jeho tvár. Nechápala, čím si prechádza, ani čo ho tak veľmi trápi. 

Mária Helexová sa už ako tínedžerka venovala práci s mládežou a dobrovoľníctvu. Po narodení syna Martina, ktorý má autizmus, sa rozhodla pomáhať ďalším rodičom a deťom s podobným príbehom. Je predsedníčkou organizácie SPOSA Banská Bystrica. Na akciách pre deti s autizmom sa pravidelne zúčastňujú aj zdravotní klauni.

Vyše 8 rokov sa venujete pomoci ľuďom s autizmom ako predsedníčka organizácie SPOSA Banská Bystrica. Nie je to náhoda, že tieto organizácie často zakladajú práve rodičia detí s autizmom.

Nie je to náhoda. Byť rodičom dieťaťa s autizmom je náročné - na čas, na psychiku a hlavne na prijatie. Musíte sa naučiť prijať autizmus ako súčasť vášho života, ktorú už neviete nejakým spôsobom pustiť. Ak bojujete, tak vám to neprospieva. Keď to prijmete, tá cesta nie je ľahká, je ľahšia.

Aké deti navštevujú priestory vášho centra v Banskej Bystrici?

Škála   detí je  široká. Od najmenších, až po dospelých mladých ľudí s autizmom. Máme vysokofunkčných, nízkofunkčných, diagnostikovaných aj nediagnistikovaných autistov. Pri deťoch sa snažíme zamerať na vzdelávanie, na pracovanie s negatívnymi formami správania, na socializáciu, ktorá je najdôležitejšia. Každé z detí je individualita. Na ani jedno sa neviete pripraviť vopred.

O autistoch sa hovorí, že žijú v uzatvorenom svete a je ťažké sa k nim priblížiť. Máte takúto skúsenosť aj vy?