Milé žienky! 

Čas plynie, doba sa mení a čas na zmenu prišiel aj u nás na Modrom Koníku. Rozlúčili sme sa totiž so skvelou @zuzkanr, ktorá našim modrým svetom cválala v sedle Baby Dove. Avšak nie je dôvod na smútok, pretože so značkou Baby Dove sa na Koníku nelúčime. Pomyselnú ambasádorskú štafetu po nej preberie Katka @mravenek . Jej domáci babinec bude určite pre nejednu z vás inšpiráciou.

Viac o Katke si môžete prečítať v jej úvodnom článku.
Stále sa teda môžete tešiť na inšpiráciu ohľadom detskej kozmetiky Baby Dove, ale prezradím vám, že pokožka nás- reálnych a krásnych žien- pod Katkinou taktovkou tiež nepríde skrátka.

Touto cestou by som sa chcela poďakovať Zuzke za jej prácu, nadšenie, húževnatosť a úžasnú energiu, ktorú denne na stránky Modrého Koníka prinášala. Ďakujeme Zuzka!
Vás, drahé používateľky pozývam do vynovenej skupinky Dove.

A nezostáva mi nič iné, len popriať novej ambasádorke Katke, nech sa jej s nami príjemne klusá v modrokoníkovskom sedle. 🙂 Tešíme sa na tvoje inšpiratívne príspevky! <3
Katka za Modrý Koník

Je utorok, streda alebo piatok. Určite jeden z tých dní. Po nekonečných týždňoch strávených doma s deťmi som v tom prestala mať prehľad.  Správa o zatvorení predškolských a školských zariadení bola v minulom roku očakávaná, a tak som ju aj prijala. Možno s určitou dávkou naivity, aká je blízka len nám matkám. Veď snáď o dva týždne, mesiac, sa dá všetko do poriadku. Dovtedy si užijem čas s deťmi, budeme sa s manželom venovať jeden druhému, dobehneme, čo sme zameškali kvôli pracovným povinnostiam. Ach, mala som si dať vtedy dve facky a pozrieť sa pravde do očí. Ale som len matka. Matka jednej školáčky – prváčky, škôlkarky a kojacej sa prísavky. A moja aktuálna charakteristika? Momentálne pripomínam leporelo. Sem-tam dohryzené, miestami roztrhané, pokreslené, mastné od jedla, no stále plniace účel. 

Prvé dni v spoločnej izolácii som si ešte všetko plánovala. Program na ráno, popoludnie aj večer. Edukačné hry na pani učiteľku, spoločné upratovanie či cvičenie. Hľadala som tipy na internete. Všetko to však akosi pomaly, ale určite prestávalo fungovať. Školáčka sa musela učiť on-line, škôlkarka sa práve vtedy rozhodla, že chce skákať po gauči a malá prísavka na prsníku mi tiež nepridávala na živote. Ubiehali deň za dňom, mesiac za mesiacom. Energia zo mňa vyprchala ako bublinky z lacného šampanského. Milujúca matka sa pomaly, ale určite, začala meniť na šialenú pani s tikom v pravom oku, ktorá riadi celý vesmír s mastnými vlasmi. 

Bolo tomu tak aj v ten deň... Onen deň. Vonku bolo opäť krásne, taký ten jarný splín, a ja som sa rozhodla, že dám deťom vodové farby. Povedala som im, že môžu namaľovať na starý múrik v záhrade niečo pekné pre tatinka. Že ja si dám kávu. Na okamih som zatvorila oči, po približne dvoch minútach precitnem, kukám na záhradu, deciek nikde. Na múriku jeden malý farebný fľak. Vravím si teda, asi ich to nebaví. Zdvihnem sa, že ich pohľadám. Ani mi to dlho netrvalo. Boli hneď na vedľajšej stene domu. A to doslova. Bledá fasáda vyzerala tak do výšky cca jedného metra ako nevydarené dielo grafiťákov. Zatmelo sa mi pred očami. Ešte sa ma opýtali, či sa mi to páči. Modlitba, aby umývateľná fasáda bola naozaj umývateľná, našťastie vyslyšaná...

Úplnou lahôdkou je tiež v domácej izolácii ticho, na ktoré by som rada upozornila. Ticho, ktoré my matky tak často podceníme. Lebo sa tešíme. Lebo chceme veriť, že sa hrajú potichu, že si šepkajú, učia sa vyslovovať „r“, počítať do desať, češú si vlasy alebo čítajú knižku. Nie, nie, nie... nič z toho nerobia. Sú potichu, lebo konšpirujú, lebo plánujú, lebo ničia, lebo jedna sedí druhej na hlave, lebo otvárajú krémy, kreslia na stenu... Alebo preto, že si vzali do vane toaletný papier.

Postupne sa začala naša rodina kompletne rozpadať... Deti sa ma báli, muž sa ma bál, kocúr sa ma bál... A tak som si povedala dosť. Veď som bola horšia ako ten vírus. Rozhodla som sa, že deťom pripravím nejaké super prekvapenie. Keďže sme len prednedávnom dokončili našu záhradu, tak voľba vola jasná. Kúpim im niečo, čo ich zabaví, unaví, nebude zavadzať v obývačke. Po menšej ankete medzi známymi vyhrala jednoznačne trampolína. Hneď som začala snovať plány, že prikúpim aj hojdačky, pieskovisko, domček. Dievčatá mali našporené z narodenín, a tak prišiel čas investovať. Samozrejme, klasické obchody boli zatvorené, a tak som musela pátrať na internete. E-shopov sú stovky, výrobkov ešte viac. Ja som však chcela nájsť všetko na jednom mieste a nie stráviť za počítačom čas, ktorý som aj tak nemala. Podarilo sa mi to vďaka rodinnému e-shopu inlea.sk. Slogan hlásal, že ich cieľom je prinášať do rodín radosť, a to sme potrebovali ako soľ. Okrem širokej ponuky trampolín rôznych druhov a veľkostí, som našla aj ďalšie vytipované veci z môjho zoznamu. Všetko na jednom mieste. Okrem toho ponúka e-shop široký sortiment pre šport, hobby, tiež hračky, školské potreby záhradné vybavenie a mnoho iného. Ak si nie ste istý výberom či parametrami, ochotne vám poradí aj milý personál.

Objednávka odoslaná, očakávania veľké a prišiel deň D. Naša záhrada zrazu ožila a s ňou ožili aj naše deti. Najviac sa tešili práve z trampolíny. Veď, ktoré dieťa nemiluje skákanie. A našej prostrednej sa páči dokonca viac ako to na gauči. Ideálne na trampolíne je, že deti sa naozaj unavia. Štúdiu o tom, že by si mohli vyskákať mozog z hlavy, som nikde nenašla. A tak skáču a skáču. Staršia už robí saltá, mladšia kotrmelce.

Doobedie ubehlo rýchlo, aj vďaka tomu, že mala Zuzka stále niečo na robote. K pacientom sa zatiaľ dostávala pomenej, skôr len asistovala Tanji a Inke. Bola však natoľko šikovná, že jej to všetko išlo od ruky. Keď nastala obedňajšia prestávka, kolegyne jej ukázali nemocničný bufet, kde celkom obstojne varili teplé jedlá. Taňja jej potom potajme šepla, že o tridsať minút by sa mohla dostať do izby jej obľúbenca. Zuzke sa nadšením rozžiarila celá tvár a takmer aj zabudla na hlad. Rýchlo vybehla do prezliekacej miestnosti a zo skrinky vytiahla malú krabičku. Chvíľu sa na ňu s úsmevom pozerala a potom si ju vložila do vrecka lekárskej blúzky. Nástojčivo sledovala hodiny na stene oproti a hypnotizovala ručičku, aby sa už posunula o pol hodinu dopredu. Keď sa tak stalo, s obrovským očakávaním v podbrušku prešla po chodbe až k dverám, kde svietilo číslo 10. Potichu zaklopala a jemne pootvorila dvere. V posteli sa nakúkal malý Matúško a keď uvidel Zuzkinu usmiatu tvár nadšene skríkol. 

"Jej, ty si prišla? To je skvelé. Poď. Nevedel som sa dočkať, kedy si už konečne zahráme tú hru, čo si sľúbila. Snívalo sa mi o tebe." povedal natešene. Zuzka zavrela dvere a prisadla si k nemu. 

"Naozaj? A o čom bol ten sen?" spýtala sa zvedavo. Matúško sa šibalsky usmial a chytil ju za ruku. 

"Že si ma držala za ruku, keď som sa bál." povedal smelo. 

"Fíha a ty sa azda niečoho bojíš?" spýtala sa neveriacky. 

"Mamka hovorí, že každý sa niečoho bojí. A ty sa čoho bojíš?" spýtal sa priamo. Zuzka na neho zdvihla obočie. Zamyslela sa nad jeho otázkou. 

Dobrý večer prajem, ja by som sa chcela opýtať či má/mal niekto problém s týmito bielymi bodkami  idu ľahko vypucit ale potom je ich opäť a viac. Aj ked sa snažím ich nepučiť no niekedy sa nedá na to pozerať :/ čistím si tvár pravidelne a používam aj masku (propolis+ kaolin). Za rady vopred ďakujem.