Vilma mala ukážkové tehotenstvo. Silvia ju nechala hospitalizovať v súkromnej nemocnici pár dní pred vypočítaným pôrodom. Ten začal presne tak, ako mal. Odtiekla jej plodová voda a už o tri hodiny sa ozval prvýkrát plač malého dievčatka. Vilma ho nevidela. Silvia sa o to postarala. Alenka už potom nikdy viac Vilmu nevidela. Silvia prišla iba s malým novorodeniatkom vo vajíčku, spolu s papiermi, kde boli ako otec a matka malého dievčatka označení Alenka a Roman. Silvia mlčky vzala Vilmin kufor a nechala dieťa vo vajíčku v rukách Romana. Bez jediného slova. Alenku tento okamih veľmi bolel. Nevedela si predstaviť, čo asi Vilma musela prežívať. Keď však uvidela tváričku malého dievčatka prvýkrát, všetka bolesť sa zmenila v lásku a nehu. Vytiahla bábätko z vajíčka a materinsky si ju privinula k sebe. Privoňala si k jej malému telíčku. Tá vôňa sa jej uložila hlboko do srdca.

"Volá sa Zuzka." prerušil jej premýšľanie Romanov hlas, ktorý v rukách držal rodný list dieťatka. Alenka sa na ňu s láskou usmiala.

"Moja malá Zuzanka, môj vysnívaný poklad, Božie požehnanie, tak teda vitaj u nás." Alenkin hlas bol dojatý. Priblížila sa k jej malej hlavičke, ktorú chránila tenká čiapočka a jemne ju na ňu pobozkala. Bábätko sa anjelsky usmialo so zavretými očkami. Okamžite si tak získala celé Alenkino srdce.

Dievčatko rástlo veľmi rýchlo a Alenka nikdy neoľutovala, že sa pre ňu rozhodla. Mala práve tri roky, keď niekto kúpil pozemok blízko nich a rozhodol sa stavať. Bola to mladá rodina s dvomi synmi. Prvý, Peter, mal šesť a druhý, Juraj, bol tak starý ako Zuzka. O rok sa nasťahovali a stali sa príjemnými susedmi. Alenka bola za nich vďačná, pretože Zuzka tak mohla vyrastať s deťmi v podobnom veku.

Zuzka bola veľmi láskavé dievčatko, nikto nepochyboval, že je Alenkina, pretože mala úplne rovnakú povahu. Hoci, po dedine sa viedli aj rôzne klebety, vždy utíchli, keď kráčala Alenka s Romanom a Zuzkou okolo. Spoločne tvorili nádhernú rodinu, ktorú spájali silné korene. 

Prepaľujúca chvíľa, kedy Alenka najviac trpela bola, niekoľko mesiacov po Zuzkiných šiestich narodeninách. Roman chodieval brigádovať do lesa ako pilčík. V jeden jesenný podvečer, kedy bola obloha zaliata zvláštnou červenou farbou sa do Alenkiných uší dostali kruté slová Romanovho kamaráta.