Po príchode mladšieho súrodenca sa niekedy staršie dieťa cíti na vedľajšej koľaji. “Prečo dávajú toľko pozornosti jemu a nie mne?” 

Od starších súrodencov chceme, aby boli samostatnejší, aby ustúpili, aby chápali, že pozornosť sa musí deliť medzi viacerých. Ale aj staršie dieťa potrebuje pochopenie rodičov.  Ked nedostáva, čo potrebuje, vynucuje si pozorost neplechami, plače, robí naprieky, začne sa pocikavať, alebo napríklad robí zle mladšiemu súrodencovi. 

1. Dieťa túži vedieť, že je ešte stále dôležité a milované. 

2. Potrebuje uistenie, že má v rodine svoje miesto, ktoré mu nikto nemôže zobrať. 

3. často potrebuje aj pomoc s objavením novej identity, pretože zrazu už nie je mamičkin jedináčik - maznáčik. “Kto teda som? Som tu prijatý alebo ma už niekto nahradil?” 

Tieto témy sú narocné na vysvetlenie, kedže malé deti vnímajú veci skôr emocne než logicky. Ako to teda dieťaťu sprostredkovať? Na pomoc si môzeme zobrať príbeh. Spoločným čítaním knižky sa tieto témy prirodzene otvoria a dieťatko dostane odpoveď na otázky, ktoré sa nevie samé spýtať, ale veľmi tuzi vedieť. 

Mnohé problémy detí môžu začať nevinne.

– Dieťa nemá chuť jesť a vaša reakcia – „musíš jesť, lebo …“; V pozadí je váš strach z anorexie.
– Dieťa sa odmieta obliekať a vaša reakcia – „musíš poslúchať, lebo…“; V pozadí je váš strach o vlastnú autoritu.
– Dieťa prinesie horšiu známku a vaša reakcia – „musíš sa viac učiť, lebo …“; V pozadí je váš strach, že bude hlupákom a v živote sa neuplatní.
– Dieťa onanuje a vaša reakcia – „nesmieš to robiť, lebo…“; V pozadí je váš strach z jeho sexuálnej úchylky.
– Dieťa je v škole drzé, agresívne a vaša reakcia – „musíš byť dobrý, lebo…“; v pozadí je váš strach z jeho kriminálneho správania.
– Dieťa je v škole šikanované vaša reakcia – „musíš sa brániť, lebo…“; V pozadí je váš strach, ako sa bude v živote brániť.

V každom MUSÍŠ je kus detského NEMUSÍM. Spúšťa sa cesta oponovania a začína kolotoč vzdorovitého správania dieťaťa.
Vzdor dieťaťa, ktorý ukujete je základom toho, že aj na bežné požiadavky bude reagovať odmietavo a pokojná komunikácia sa stane problémom.

Jednoducho nechajte niektoré prejavy dieťaťa tak. Nereagujte.

Výchovne účinnejšie je využívať  „jazyk možného“. Môžeš sa navečerať, môžeš si umyť zúbky, môžeš sa správať pokojnejšie…

Samozrejme sú situácie, kde platí vaše “musíš“ – musíš brať tieto lieky, ísť k lekárovi, do školy…. Toto „musíš“ už bude mať ale inú „váhu“, nebude oslabené jeho častým používaním.

Vykračujem si v dlhom hrubom svetri, krátkej sukni a vysokých podpätkoch s celou svojou sedemnásťročnou gráciou zo školy smerom k autobusovej stanici, keď za sebou počujem známy hlas. Môj drahý "neznášaný" spolužiak. Celú septimu som ho poriadne ani nevnímala, občas som ho videla na chodbe oblizovať sa s nejakou babou z 3.B, ale v poslednej dobe chodí sám. Vraj sa rozišli. Vyrástol, a ako všetci spolužiaci, po prázdninách nejako zmužnel. Vcelku fešák je z neho, tie šibalské oči mu zostali a galantný je tuším ešte viac ako bol. Alebo len machruje pred peknými spolužiačkami. Neviem. 

Zakecali sme sa. Príjemne. Prečo je tá cesta na stanicu zrazu taká krátka?? 

Po chvíli ten pako zahlási "nechceš horalku"? A strčí mi do úst kus vlastnoručne (alebo vlastnoústne) odhryznutý. Z jeho úst. Fuuuuuuha.

Myslím, že sa nám dotkli aj pery. Bolo to....hm....nečakané...rozkošné...trápne...vtipné...dá sa toto vlastne považovať za prvú pusu? ☺️ Ešteže mu ide autobus. Červená som ako paprika. Zajtra máme ísť na ten výlet. Potrebujem rozmýšľať nad prihláškami 🤦‍♀️A ja mám plnú hlavu toho, čo sa práve udialo.

...

Sedíme v autobuse na ceste z Bratislavy. Bol to....ako ten deň vlastne nazvať? Príjemný? Divný? Bombastický? Mám v batohu niekoľko prihlášok na niekoľko zaujímavých škôl a žiadna nie je umelecká. Zaujali ma skôr technické smery. Dobre znejú, pôsobia dosť náročne (to by ma mohlo intelektuálne uspokojiť) a sľubujú dobré uplatnenie. Skúsim to. Rozhodujem sa medzi Brnom a Bratislavou. Sedím spolužiakovi na kolenách vzadu v päťke a preberáme naše plány a dojmy z celého dňa.  A jeme horalky. Ak viete, čo tým myslím 😂 On chce ísť na medicínu. Do Martina alebo Bratislavy. Cez víkendy preto s nami nikdy nikam nechodí, lebo brigáduje, aby si mohol dovoliť kúpiť, na čo jeho rodičia  nemajú a učí sa na prijímačky. Čím ďalej, tým viac sa mi ten chalan začína páčiť. A pripomína mi mňa. Tiež si zarábam ako sa dá. Naši nemajú na to, aby mi kupovali, po čom sedemnásťročné srdiečko túži. Sú radi, že nám všetkým trom zabezpečia základné veci, veci do školy a slušné oblečenie. Taký lyžiarsky si dovoliť nemohli ani jeho ani moji rodičia. Ale máme aspoň bicykle a korčule, lepšie ako nič.

Ani neviem ako tých 7 rokov ubehlo. V spomienkach mám jednu veľkú zmes školy, hudobnej, tanečnej, chodenia "von" s kamošmi, dvoch či troch vážnych či menej vážnych frajerov, víkendy s kapelou, sútaže a vystúpenia...A v hlave "ty to dáš, lebo ty si tá šikovná".

Čojaviem.

Neviem, či chcem byť stále tá šikovná. Je to dosť na nervy. Ľudia potom striehnu na každú vašu chybičku. Keď ma skúšajú a náhodou niečo neviem, (lebo stane sa, keď máme cez víkend dve akcie s kapelou, že som jednoducho nedospatá a zabudnem si niečo prečítať), dostanem dvojku a niektorí učitelia sa tvária spokojne, že "konečne sme ju nachytali". Keď skúšajú Romana, čo je najväčší blb v triede a on si naaaahodou dobre spravil ťahák, a trafí pár dobrých odpovedí, dostane tiež dvojku, aby mu vylepšili ten rad pätiek a nemusel robiť komisionálky...To ako fakt mu dajú takú istú dvojku ako mne? Som fakt naštvaná. Ešte že mám tú muziku. Je to totálne môj svet. Určite pôjdem na nejakú umeleckú školu a budem slávna speváčka...minimálne ako Marika Gombitová alebo tak...už len tie prihlášky konečne poposielať.

A zovšadiaľ sa na nás valia heslá ako "učte sa poriadne, to bude na maturite", "užívajte si strednú školu, nikde vám lepšie nebude" (diky, pani profesorka, za tento omyl...očividne vám nikde lepšie nebolo...mne ale náhodou áno...A oveľa...vysoká bola ešte lepšia 😂)

Po prázdninách som prišla do školy taká....iná. A vlastne my všetci. Od prvého septembra sa to začalo, každú chvíľu niekto oslavoval 18tku a bola to jedna žúrka za druhou. Ale niečo na nás bolo iné. Každý cez tie posledné prázdniny tak nejako dospel a vo vzduchu visí taká ťažoba, vedomie, že je to náš posledný spoločný rok, že sa naozaj musíme rozhodnúť, kam ďalej a rozlúčiť sa.

Niektoré skupinky dievčat "taktizujú" a dávajú si prihlášky na školu spolu. Nechcú sa rozlúčiť ani po maturite.

Často sme mediálne konfrontovaní s témou samovražedných pokusov aj u deti, s témou sebapoškodzovania, a mnohí vyhľadávajú rizikové situácie, v ktorých balansujú na hranici života a smrti.

Trinásťročné dievča, po pokuse o samovraždu, bolo doporučené na psychoterapiu. Prichádza usmievavá a veselá slečna, ktorá nevie prečo urobila to, čo urobila. Mala síce internetovú známosť, ktorá skončila, ale z jej popudu, preto sa tým netrápila. Problémom u nej je skôr spánok, je spavá už poobede, ako príde zo školy a ráno sa jej veľmi ťažko vstáva.

Kľúčové však boli jej vyjadrenia týkajúce sa matky -“trápi ma, že mama doma plače“. Vyjadrenia dievčaťa o sebe, o svojich náladách, aktivitách, nepotvrdzujú u nej pesimistické, ani depresívne stavy. V nepriamych prejavoch a kresbách, sú však už prítomné ťažšie témy zvýraznené aj čiernou farbou a to znamená – niekde v hĺbke uložené nepoznané, nevedomé a staré emócie s depresívnym zafarbením.

Tento výrazný rozdiel v nevedomej a vedomej časti psychiky dievčaťa je nebezpečný s nepredvídateľným reagovaním aj pre ňu samotnú. 

V rozhovore jej matka udáva svoju dlhodobú liečbu na psychiatrii. Nevie si vysvetliť správanie dcéry a veľmi sa o ňu bojí. Postupne začína chápať, že problém vznikol v jej detstve. Veľmi silno v jej psychike rezonuje hnev, bezradnosť a smútok, pretože spolu so sestrou museli každý deň vstávať ráno o štvrtej hodine, aby miesto svojej matky išli dojiť kravy do družstva a potom do školy. Deficit spánku bol jej problémom a po návrate zo školy by bola najradšej spala. Matka pochopila, že pomoc potrebuje ona, aby dcéra necítila a nevidela jej depresie.

Iné dievčatko s poruchami učenia v depresívnom dotazníku uviedlo, že rozmýšľa o tom, že by sa zabilo. V rozhovore to upresnila, že je to iba myšlienka ale neurobila by to. Spýtala som sa priamo matky, či bol niekto v rodine, kto spáchal alebo chcel spáchať samovraždu. Odpovedala – „môj otec – alkoholik sa 3 x pokúsil o samovraždu“. Tieto myšlienky na samovraždu sme preto museli riešiť s matkou dievčaťa. Detská psychika, tieto ťažké témy nevie spracovať.