Moja túžba nakoniec ostala iba v predstavách. Sama som sa do domu neodvážila ísť a Mikael rozhodol, aby som načas bývala u Davida a Noemi. Každý deň za mnou chodieval a posilňoval ma v dôvere k Ježišovi. Nechcela som ho zaťažovať. Videla som s akým odhodlaním sa venoval celému prípadu, nielen s Vilom, ale aj jeho otcom. Jeho tvár bola zakaždým pokojná, ale čoraz viac unavená. A ja som každý deň vstávala s rovnakou bolesťou v srdci a neistotami. Hoci najavo som to nedávala, myseľ som mala presiaknutú čiernymi myšlienkami. Nad vodou ma držalo iba malé zrnko viery, že Boh sa stará, aj keď ja nič nevidím. Hoci som slepá a hluchá voči Jeho pôsobeniu. Nedokázala som spať, normálne jesť ani piť. Každé ráno bolo rovnaké. Vstala som s odhodlaním, že sa niečo zmenilo a všetko ostávalo rovnaké. Joelov stav sa nemenil. Ostával v bezvedomí. Najhoršie na tom všetkom bolo, že som ho nemohla vidieť. Už celých desať dní som bola bez neho. Bez jeho modrých zamilovaných očí, jemných dotykov a nádherného úsmevu. Prvé dni som sa bála, ale potom som sa začala nasycovať spoločnými fotkami v mobile. Nepomáhalo to však, skôr mi to rozjatrovalo ranu. Každý deň, keď som sedela v nemocnici som bojovala rovnaký boj. Myšlienky verzus viera. Viseli nado mnou kruté slová doktora a na druhej strane ma hladili jasné prisľúbenie Ježiša. Čo som mohla robiť? Bola som ako v začarovanom kruhu. Nikto nechápal, čo prežívam. A vlastne nikomu som o tom ani nehovorila. Vždy som svoju bolesť vykričala iba vnútri, potajme, keď som v tichu zaspávala. Inak som to nevedela. Túžila som po zmene. 

Jedenásty deň bol prelomový. Už ráno v nemocnici, keď som čakala na nové správy a neprichádzali, som sa rozhodla navštíviť náš domov sama. Bojovala som s tou túžbou celý deň. Keď som podvečer volala taxík, Davidovi a Noemi som povedala, že chcem navštíviť Saru. Mrzelo ma, že som im musela klamať, ale túžila som byť sama tam, kde môžem Joelovu prítomnosť cítiť v plnosti. Vedela som, že keby im poviem pravdu, nenechali by ma ísť samú. Spočiatku sa David navrhol, že ma odvezie autom. Presvedčila som ho však, že budem rada, keď ostane spolu s Noemi, aby sa necítila smutne. Súhlasil.

Keď som nastupovala do taxíka a ozrejmila mu adresu, cítila som sa zvláštne. Tupo som sa zahľadela na nemocnicu, ktorá mizla v diaľke. Pocit však zmizol, keď som konečne uvidela náš dom. Privrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Chvíľu som iba mlčky sedela a sledovala dvere. Vyrušil ma taxikár, ktorý si odkašľal a čakal, kedy zaplatím. Podala som mu peniaze a nesmelo vystúpila von. Auto ihneď odišlo. Zahľadela som sa dookola. Bolo to tu presne také isté, ako keď som odtiaľto naposledy odchádzala spolu s ním. Snažila som sa prehltnúť hrču, ktorá sa mi v hrdle vytvorila. Urobila som prvé nesmelé kroky k dverám a vytiahla kľúč. Keď som sa dostala dnu, prešla mnou nostalgia a smútok. Zahľadela som sa na klavír, ktorý ma zaujal ihneď ako som vošla. Predstavila som si, ako pri ňom Joel sedí a hrá. Vydýchla som a pokračovala ďalej. Podišla som k svojej vtáčej orchidei. Pohladila som ju jedným prstom. Opäť ma zaplavili spomienky. Do srdca mi vošla tupá bolesť. Zaťala som zuby a odhodlala sa vyjsť hore. Prvé dvere, pri ktorých som zastala, viedli do spálne. Oprela som sa o ne a zrýchlene dýchala. Moje vnútro mi nedovoľovalo, aby som vošla. Pomaly mi začali stekať slzy po tvári. Rýchlymi krokmi som prešla úplne dozadu a otvorila dvere mojej knižnice. Na stole bol položený biely list papiera. Privrela som oči a posadila sa na moje obľúbené kreslo. Chvíľu som len tak ticho sedela a utrieďovala si myšlienky. Nešlo to ľahko, ale aspoň moje srdce na malý okamih pocítilo pokoj. Odhodlala som sa otvoriť oči a opäť sa pozrela na stôl. List, ktorý tam svietil nahlodával moju zvedavosť. Postavila som sa. Na chvíľu sa mi zatmelo pred očami a do podbruška mi vošla ostrá bolesť. To ma prinútilo, opäť si sadnúť. Zhlboka som dýchala. Bolesť pomaly ustupovala. Odhodlala som sa a posadila sa na stoličku za stôl. List bol preložený napoly. Chvíľu som naň mlčky hľadela. Vedela som, kto ho písal. Odvážila som sa otvoriť ho.

Moja drahá,

našla si ho. List, v ktorom ti chcem opísať, aký neskonale šťastný pri tebe som. Moje srdce sa aj vďaka tebe stáva slobodnejšie. Každý jeden nádych, ktorý pri tebe urobím, je vzácny. Ty si vzácna. Ohromuješ ma každým dňom stále viac a viac. To, ako všade a vo všetkom hľadáš Boha a prestieraš to aj do nášho vzťahu ma nadchýňa. Milujem, keď skúmaš moju tvár. To, ako sa na mňa pozeráš mi rozochvieva srdce. Každý jeden deň je pre mňa darom, keď sa smiem pri tebe zobúdzať. Chcem, aby si vedela, že nič a nikto mi to nedokáže vziať. Tú lásku, ktorú k tebe cítim. A túžim len po tom, aby si bola šťastná. Urobím pre to všetko. Nikdy sa neprestaň usmievať, dobre? Ak by sa stalo, že sa taký deň objaví, nezabudni. Nezabudni na tie láskavé dotyky, ktorými ťa Boh k sebe doviedol. Iba ty sama najlepšie vieš ako dokonalo v tvojom srdci tvoril. Neutíchajúco a bez akýchkoľvek tvojich zásahov. On vedel, kto si, keď si to ešte ty sama ani len netušila. Táto Pravda, nech ťa vyslobodí z každej beznádeje, ktorou budeš prechádzať. A ešte nezabudni. Ja ťa milujem a vždy budem.

J.

Keď som otvorila dvere, pridržiavala som sa steny. Stále som sa necítila dobre a nohy sa mi podlamovali. Náhle sa otvorili dvere od izby a vyšiel odtiaľ Mikael. Prekvapene sa na mňa pozrel a zachytil moju ruku. Pomaly mi pomohol dostať sa naspäť k posteli a posadiť sa. Zo stolíka vzal fľašu vody a ponúkol mi, aby som sa napila. Prinútila som sa dostať do seba pár glgov. 

"Prosím ťa, bol by som rád, keby si za tejto situácie nikam nechodila sama. Sľúbil som Joelovi, že ak by sa mu niečo stalo, postarám sa o teba... " jeho hlas sa náhle zlomil a uvedomil si, čo povedal. Zastavil sa a mlčal. Neveriacky som na neho upierala pohľad. 

"Prečo a kedy ťa o to požiadal?" zjavila sa moja otázka a hneď som ju položila nahlas. Neodpovedal. "Prosím, Mikael, odpovedz." naliehala som. 

"Keď som sem prišiel. Priznal sa mi o výhražných listoch, ktoré mu chodili do práce. Nechcel ti o tom povedať, aby ťa nevystrašil." povedal smutne. 

"Priznal sa mi, ale nechcela som vedieť, čo sa tam nachádza. Verila som, že sa nič zlé nestane." stíchla som a zahľadela sa na svoje prsty. Mikael otvoril náruč a ponúkol mi útechu. Bez slov a zbytočných rečí. Prijala som a opäť sa upokojila. Cez okno som zazrela ako tmu pomaly nahrádza svetlo. Nový deň, nová nádej. Pošepla som si v duchu. Premohla ma únava. Privrela som oči. 

Bežala som. Nevedela som kam a ani pred čím. Iba môj inštinkt ma to nútil robiť automaticky. Hrdlo ma pálilo od ostrého vzduchu, ktorý mnou prenikal. Postupne sa moje nohy spomalili. Beh sa nahradil v rýchlu chôdzu, až som nakoniec úplne zastala. Nikde nič. Iba ticho a zvláštny pocit prázdna.