Keď Zuzka podišla k Jurajovým dverám, dvakrát sa zhlboka nadýchla. Ticho poprosila Boha, aby jej dal silu reagovať pokojne. Jemne zaklopala na dvere a pokojným krokom vošla dnu. Juraj práve ležal a driemal. Okamžite ako Zuzku uvidel, spozornel. Ani v najhlbšom sne nepredpokladal, že by ho, po tom všetkom, prišla navštíviť.

"Zuzka. Nečakal som tvoju návštevu. Myslel som si, že ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť." povedal s ľútostivým pohľadom. Zuzka stála oproti nemu a vážne zovrela tvár. Keď si spomenula na včerajší večer, mala chuť sa otočiť a odísť. Potom si však spomenula na dnešné ráno a ten pokojný hlas, ktorý ju kolísal k odpusteniu. Oblizla si pery a sklonila hlavu.

"Nebudem tu rozoberať, čo všetko mi tvoje priznanie spôsobilo." odhodlane zdvihla hlavu k nemu a uprene sa mu zahľadela do očí. "Musím uznať, že si sa zmenil. A po toľkých rokoch, čo sme sa nevideli, to chcelo naozaj veľa odvahy, aby si sa mi dokázal pozrieť do očí a povedať pravdu." odmlčala sa a chvíľu mu len tak skúmala tvár. Juraj sa pod jej prepaľujúcim, nevinným pohľadom zahanbil a sklopil oči.

"Nenájdem slová, ako by som vyjadril svoju ľútosť. Snáď raz, časom, mi budeš schopná odpustiť. Možno nikdy nebudeme priatelia, ale ak by som kedykoľvek mohol pre teba niečo urobiť, urobím to." zdvihol opäť oči k nej a súcitne stiahol obočie.

"Vlastne, prišla som sem preto, lebo by som ťa chcela o niečo poprosiť." odhodlane vyslovila posledné slovo a zatajil sa jej dych. Privrela oči, nebola si istá, či robí správne, ale kvôli Tomášovi to stálo za to. Vedela, že ako zastupujúci primár by mal z toho všetkého iba zbytočné problémy a ona mu chcela priniesť aspoň kúsok toho, čo on jej dával veľkoryso. 

"Žiadaj, urobím čokoľvek." prerušil ticho Juraj. Zuzka vážne zovrela pery a opäť sa zhlboka nadýchla.

Ako zdravotný klaun zažívam pri svojej práci silné momenty, pri ktorých netreba slová, stačí len si užívať spoločnú radosť.

Jeden taký moment sa odohral v nemocnici, ktorú som vtedy navštívil prvýkrát. Pri vstupe na detské oddelenie mi kolegyňa, zdravotná klaunka, povedala: „Uvidíš, to sú tie najmilšie sestričky na svete“. A nemýlila sa - vrchná nás hneď privítala s otvorenou náručou.

Klauniáda prebiehala normálne, detí bolo skôr menej. Postupne sme navštívili všetky izby na oddelení. Rozveselili sme aj dvoch pubošov rozvalených na gauči na chodbe. Nechceli nám prezradiť svoje meno. Hrali sme s nimi túto hru. Oni sa bavili a sestričky opodiaľ takisto. V niektorých izbách pacienti spali, vtedy sme len nazreli a vzápätí potichu vyšli von.

Predtým, ako sme našu klauniádu ukončili, sme sa ešte vrátili medzi sestričky a pre istotu sa spýtali: „To sú všetci?“ „Asi áno, “ odpovedali, „už sú tu len maličké deti.“ „Môžeme im aspoň zaspievať?“ boli sme zvedaví.

A tak sme sa zrazu ocitli v miestnosti s malinkými nemocničnými postieľkami. Sestričky sa práve v tej chvíli starali o dve bábätká. Tretie si len tak spokojne ležalo. Keď sme k nemu podišli, videli sme, že má sivé očká, zakalené, bez zreničiek.

„Bábätko nevidí, pravdepodobne z vášho klaunovania nebude mať veľký zážitok,“ povedala citlivo sestrička.

Dočkali sme sa! Je tu teplo, slnko, dlhé dni, krátke noci… Ideálne podmienky tráviť čas vonku. Veď kde lepšie unaviť deti, než na čerstvom vzduchu? Behom v rannej rose, skákaním do kôp sena, lezením po stromoch, križovaním betónových džunglí na bicykloch a vyvádzaním na detských ihriskách?

Moje deti zrejme v čakárni na pud sebazáchovy zaspali a nakoniec sa im z neho neušlo. Jazda na bicykli dole kopcom naproti zavretej bráne? Žiaden problém! Veď ona sa snáď otvorí. Lezenie po mokrej preliezačke? V pohode, kým vylezú na vrchol, snáď sa prestane šmýkať. Beh so zavretými očami naprieč ihriskom? Kedykoľvek. Ony sa tie diery zahrabú a šmýkačky i lavičky uhnú. A čo tak priložiť dlaň na ohnisko? Veď treba skontrolovať, či tým špekáčikom nie je chladno. Jednoducho, drobné odreniny, modriny a pupáky sú našim chlebom každodenným.

Keď už ale ku zraneniu, a to nielen detí, dôjde, je dobré vedieť, ako efektívne zasiahnuť a predísť vniknutiu infekcie cez ranu do tela. Niekto by si povedal, že najlepšie je, aby k týmto zraneniam vôbec nedochádzalo, tak by infekcia nehrozila. Ale to by po svete behali jednorožce, snežila by cukrová vata a pršali trblietky. Tak svet nefunguje a či chceme, či nechceme, k detstvu patrí nejaké to rozbité koleno, nech už sme akokoľvek opatrní. Napríklad tie moje deti by museli chodiť v nafukovacích oblekoch, aby sa im nič nestalo.

Čo teda robiť, keď k poraneniu dôjde?

Bod číslo jeden: „Nepanikáriť!” Vždy sa každý čuduje, že tí moji beťári stále padajú, ale plačú len minimálne. Naučila som sa totiž, nedávať najavo akúkoľvek emóciu, keď sa niečo stane. Žiadne híkanie, pučenie očí od úľaku, chytanie sa za hlavu… Len proste podídem ku zranenému a zhodnotím škody. Ideálne tak, aby si na ranu dieťa nevidelo. Keď je len udretá, je všetko OK. Pofúkam modrinku, objímem pacienta a je doliečené! Väčšinou deti totiž skôr rozplače preľaknutie z reakcie rodičov, než reálna bolesť.

Ak však došlo k narušeniu kože, poškriabaniu alebo dokonca tečie krv, hlavne sa snažím dieťa na to veľmi neupozorňovať. Ideálny stav je, keď máme pri sebe čistú pitnú vodu. Zranenie opláchneme a vysušíme. Tam ale terapia nekončí. V kabelke stále nosím dezinfekčný roztok Betadine®. Bodaj by nie, keď tieto drobné zranenia riešim skoro denne a pravidlom číslo dva je určite PRE-VEN-CI-A. Dezinfekcia je totiž pri akomkoľvek poranení dôležitá, keďže zabraňuje vniknutiu patogénnych mikroorganizmov v mieste poranenia do tela.

Vychovať dieťa, ktoré bude jedinečné, sebaisté, zdravo múdre, tvorivé, možno trochu neposlušné…, znamená poznať ho, poznať „brzdy“ jeho vývinu alebo nájsť „žabu sediacu na prameni“.

Predstavte si rozhovor mladých slečien: “Tú blúzku som videla v tom obchode, mali ju ale lacnejšie tam… Myslím, že ten strih a farba sa ti nehodia… Videla si ako hrozne vyzerá Jana? Stretneme sa večer pred vchodom. Len aby sme sa tam dostali…”

Povrchnosť životného nazerania, plytkosť emočného prežívania, orientácia na “mať a chcem“ a sebaistota založená na výzore… Problémom mnohých detí je povrchnosť, chudobné citové prežívanie i nedostatok empatie.

Ako výchovou zasiahnuť čo najviac úrovní v detskej psychike? Ako sa dostať pod povrch bežného prežívania? Ako sa dostať hlbšie do ich vnútorného sveta?

Čo robiť ?

Dôležité je naladiť sa na to, čo nás obklopuje, čoho sme súčasťou a byť s tým v jednote.