"Sebastian, nie je pre mňa ľahké o tom hovoriť. Prešlo už mnoho rokov a ja som sa s tým ešte stále úplne nevysporiadala. Veľakrát som premýšľala nad tým, aký by bol asi môj život, keby som sa rozhodla inak. Keby som ti to povedala." odmlčala sa. Bolesť jej zovrela hruď. Nemohla sa poriadne nadýchnuť a v očiach ju začali páliť slzy. "Bola som mladá a strašne hlúpa. A keď som si to všetko uvedomila, bolo už neskoro." vyslovila vo vzlykoch. Sebastian sa postavil, vzal si druhú stoličku a posadil sa blízko nej. Chytil ju za ruky a jemne pohladil po jej prstoch.

"Nič nie je také stratené, aby to Ježiš nedokázal nájsť." snažil sa ju upokojiť. Vilma sa zahľadela na jeho prsty a ticho pokrútila hlavou.

"Ty tomu nerozumieš. Tu teraz nejde o nás dvoch." opäť sa odmlčala a snažila sa prehltnúť hrču v krku, ktorá sa jej tam, z nahromadených emócií, vytvorila. Potrebovala to zo seba dostať. Potrebovala nahlas vysloviť, čo dlhé roky v sebe skrývala. Bolo načase tú falošnú masku zo svojej tváre strhnúť. 

"Nerozumiem." zmätene Sebastian zamračil obočie. Rukami však stále držal tie jej. Vilma si pretrela zopár sĺz, ktoré sa jej kotúľali dole tvárou a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla.

"Keď som zistila, že som s tebou tehotná, v prvý moment som vôbec nevedela, čo robiť. Potom ma našla moja matka a aj tehotenský test, ktorý som si urobila. Hrozne sa hnevala. Pamätám si, že som schytala aj dve facky a hrozné slová, ktoré ma vystrašili. Keď som sa z toho celého šoku dostala, bola som u tety, kde to matka všetko vyriešila." Vilma hovorila bez prestávky a so sklopeným pohľadom. Bála sa, že ak by sa zastavila a nechala by priestor svojim myšlienkam, úplne by sa zosypala. Sebastian si odtiahol ruky od jej, rázne sa postavil a pomaly podišiel k oknu. Mlčal. Vilma sa odhodlala na neho pozrieť. Po pár sekundách sa Sebastian pozrel do jej tváre. Uvidela jeho hlbokú bolesť v očiach. Až teraz si uvedomila, akú hroznú chybu urobila, keď to pred ním tajila.

"Vilma, to nemôžeš myslieť vážne? Za všetky tie roky som si predstavoval kadečo. Že si si našla niekoho iného alebo si si proste iba uvedomila, že som príliš chudobný nato, aby som ti dal to, načo si bola zvyknutá. Nikdy ma ani vo sne nenapadlo, že si čakala moje dieťa." po poslednej vete sa mu zlomil hlas a dlaňou si skryl oči. Vilma sa náhle postavila a podišla k nemu. Chcela sa ho fyzicky dotknúť, on sa však od nej odtiahol.

Trošku oneskorený darček ku dňu matiek. 😀 

Pekné čítanie 

Stála som vo dverách knihovne a obdivovala rozsvietený vianočný stromček. Prešiel mesiac  a zem za oknami pokrýval len mierny snehový poprašok, vzduch bol chladný až sa chlad zarýval pod kožu, no tu však bolo príjemne teplučko. 

Na chvíľu som sa v spomienkach vrátila v čase. Do doby keď som bola ešte malým dievčatkom a tak ako teraz, prišli Vianoce. 

U nás na Orave, bolo vždy snehu vyše kolien. A ten sneh sa častokrát zdržal až takmer do mája. Kým inde mali detská chrípkové prázdniny, u nás vládli snehové. A najkrajšie na tom boli práve Vianoce. Vtedy vládol taký pokoj a ticho, žeby človek počul padať z neba snehovú vločku. Nehádali sme a neškriepili, len sme si užívali spoločné chvíle. 

Ako jedináčik som si toho mohla vypýtať veľa a takmer vždy som to dostala, len jedinú vec mi Ježiško nikdy nedal. Navždy som ostala sama... Nikto predsa nechce byť celkom sám, no ja som bola. Napriek tomu, že to boli vždy najkrajšie sviatky v roku, predsa len sa z nich stali najsmutnejšie.