Mala som pocit, že som na pár sekúnd prestala dýchať. Inštinktívne som v dlani zvierala amulet, ktorý mi poslal a mala som ho na krku. Úplne sa mi roztriasli ruky a do žalúdka mi vošla známa nervozita. Motýle si tam lietali všetkými smermi. Azda ešte 10x som si prečítala správu a neverila vlastným očiam. Písal mi on! Joel! Ale ako? Ako ho poslal? Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa koncentrovať. Prvé, čo ma napadlo, bolo zavolať Sare. Zdvihla na druhé zvonenie. 

"Počúvam." povedala príjemne. 

"Ahoj Sara, môžem sa niečo spýtať?" 

"Iste. Niečo sa stalo?" spýtala sa ustarostene. 

"Nie, nie. Chcela som len vedieť, či ti Janko nehovoril niečo nové o Joelovi?" 

"Iba toľko, že chce prísť čo najskôr, ale to som ti už povedala. Keď by som vedela niečo nové, určite by som ti dala vedieť. Prečo sa pýtaš?" 

Ráno bolo úplne obyčajné. Vstala som, naraňajkovala sa a išla opäť do práce. Anetka ma privítala s úsmevom. Podala mi sáčok s dvoma teplými croissantami, ktoré jej dala Noemi, keď sa spolu stretli dnes ráno. Potešilo ma to, obzvlášť, keď mi odovzdala odkaz, že Noemi veľmi ďakuje za včerajší príjemný večer. Tak som si s Anetkou dala ešte jedny malé raňajky, spolu s čajom. 

Večer som z práce odchádzala o niečo neskôr. Prišli nám nové knihy, tak sme ich potrebovali roztriediť. Po ceste mi volala Sara a pýtala sa, prečo som jej včera nezavolala. Priznala som sa, že som zabudla, lebo som mala príjemný večer s Joelovou babičkou. Bolo počuť ako sa rozkašľala. Nemohla uveriť, čo všetko sa mi stalo za tak krátky čas, čo sme neboli spolu. Sľúbila som jej, že si zajtra počas obedňajšej prestávky nájdem na ňu čas a stretneme sa, aby som jej všetko porozprávala. 

Keď som prišla domov v obývačke bol iba ocko. 

"Max nie je doma?" 

"Nie, pozval mamku na večeru. Chcel jej poďakovať za jej opateru, počas jeho pobytu v nemocnici. Mamku to veľmi dojalo. Chcel, aby som šiel aj ja, ale nechal som im priestor. Viem, že mamka to potrebuje." žmurkol na mňa. Môj ocko hrdina, viem, prečo je Max taký láskavý a vnímavý, má byť po kom. Ocko mu je dokonalým vzorom. Sadla som si k nemu a objala ho. Jeho tvár sa rozžiarila. 

"Tak princezná, čo nové sa deje v tvojom živote?" opýtal sa so záujmom. 

"Je smutné a zároveň hrozné, čím všetkým ste si museli prejsť. Je mi to veľmi ľúto." povedala som smutne.

"Ďakujem drahá. Boh nám v ťažkých chvíľach pomáhal. Modlila som sa najmä za vnuka. Aby našiel pokoj a zmieril sa s otcom. Čo sa vďaka Nemu aj stalo. Keď Joel našiel odpustenie u Ježiša, radikálne to zmenilo jeho život. Veľmi veľa dievčat sa však snažilo otvoriť jeho srdce pre lásku, ale márne. Bol naviazaný iba na to, že chce slúžiť Bohu. Mnoho dievčat malo zlomené srdce z jeho odmietnutia. Žiadna sa k nemu nedostala bližšie ako ku kamarátovi." pokračovala v rozprávaní a mne sa otvárali horizonty. Preto toľké odmietanie a nezáujem. Koľko bolesti musel prekonať. Ešte viac moje srdce primklo k jeho. Túžila som ho objať a pošepnúť mu, že ho nikdy nezradím. 

"A čo jeho vzťah k Miriam?" spýtala som sa trošku zahanbene. Noemi na to nereagovala nijak posmešne. Bola pripravená odpovedať mi na akúkoľvek otázku.

"Prednedávnom prišla Miriam za mnou. Rozišla sa s Jakubom, Joelovým priateľom. Prišla na to, že Joel jej veľmi chýba. Vyznala sa mi, že to, čo prežila s ním, jej Jakub nedokázal dať."

Zaplavila ma beznádej. Tak toto som nechcela počuť.

"Ako na to reagoval Joel?" spýtala som sa so stiahnutým hrdlom.