Nákup hračiek pre bábätká je často intuitívny. Mnoho ľudí má pocit, že s väčšinou hračiek sa bábätká ešte plnohodnotne zahrať nedokážu, a tak siahajú po takých, ktoré v detskej izbe dobre vyzerajú, alebo sa spoliehajú, že ich deti využijú neskôr. Potrebujú novorodenci vôbec hračky a ak áno, tak aké? 

Od narodenia do prvého pol roka života prebieha detský vývoj najrýchlejšie. Detské zmysly sa rozvíjajú postupne, rovnako ako ich jemná motorika či myslenie. K správnemu detskému vývoju môžu napomôcť aj hračky. Dieťatko ich nepotrebuje veľa, no mali by byť vybraté správne – to je aj filozofia siete hračkárstiev TOYETO, ktoré sa zaoberá výberom hračiek pre potreby detí všetkých vekových kategórií, vrátane tých najmenších.

Hračky môžu urýchliť rozvoj zmyslov

Bábätká v prvých mesiacoch napredujú naozaj veľmi rýchlo, a čím viac rôznym podnetom ich budete vystavovať, tým väčšmi im pomáhate rozvíjať ich zmysly.

Zrak novorodencov si stále privyká na denné svetlo, kvôli čomu vidia bábätká približne do jedného mesiaca stále rozmazane. Najlepšie vidia predmety, ktoré majú blízko očí (20-30 cm), a preto je najlepšie rozprávať sa s nimi v naozaj tesnej blízkosti ich tváričky. Už v tomto období môžete ich vnímanie stimulovať rôznymi podnetmi, napríklad hračkami vo výrazných farbách.

Takýmito hračkami môžu byť napríklad hrkálky, ktoré kombinujú zaujímavé farby so zvukovými efektmi. Tak ako zrak sa totiž po narodení vyvíja aj sluch dieťatka. Predstavujte dieťatku celú škálu rôznych zvukov, od tých veselých, ktoré ho pobavia až po pomalé monotónne, ktoré mu pomôžu upokojiť sa. Výskumy tiež ukazujú, že deti do jedného roka, ktoré sú pravidelné obklopované hudbou a melódiami dokážu rýchlejšie reagovať na podnety a často u nich prichádza rýchlejší nástup reči.

Ležím v posteli, v dome ticho (konečne🤪). Počuť len kvapky dažďa na strešnom okne. Dievčatá sa konečne neškriepia, pokojne oddychujú vo svojich izbách a snívajú svoje krásne sny🤩Vedľa mňa ležia muži môjho života - z ľavá manžel NAHLAS dýcha, a v pravo v postieľke sladko spinká náš syn🥰 nemôžem spať asi si telo aj hlava chce vychutnať ten Božský kľud. A zrazu mi napadne : žena je zem,pôda, hlina, pole… a muž je roľník,gazda,...zasadí svoje semienko do zeme a ak chce aby z neho vzišla rastlinka,  musí sa starať o svoju zem a aj o to semienko ktoré doň vložil. Aku náročnú úlohu má muž. Nie vždy sa semienko, ktoré zasadil premení na rastlinku...niekedy semienko v zemi zanikne... inokedy vzklíči ale potom  uhynie,…Muž sa nevzdáva. Stále sa stará o svoju zem. A raz semienko vyrastie v prenádhernu rastlinu...zo zeme, ktorá ju živila a vďaka gazdovi, ktorý sa staral nielen o semienko ale aj o svoju zem ❤️

Dnes je presne ten deň, ktorý máte sto chutí zapiť nie pohárom, ale rovno celou fľašou vína. Tú ale doma momentálne nemám, kurnik šopa! A pritom sa ten deň tak pekne začal...

Dieťa sa ráno zobudilo a vítalo ma pusinkami na jedno líce, na druhé líce, na ústa, no čo vám poviem, totálny príval tej najväčšej materinskej lásky, a ešte väčšej. Musela som sa zhlboka nadýchnuť a precítiť ten krásny okamih v náručí s mojim 1,5-ročným drobcom. To som ešte netušila, že vzápätí budem predýchavať od nervov takmer každú jednu minútu.

Hneď pri raňajkách sa malý začal hádzať od jedu kvôli tomu, že som si dovolila mu pomôcť s papaním. Potom chytil hysák číslo dva, pretože chcel, aby som mu s papaním pomohla. A že ja som nerozhodná. Potom chcel čajík, vzápätí ho nechcel. A tak ďalej, a tak ďalej, veď to pozná každá mamička. 

Po raňajkách som ho musela poumývať, lebo mal celú tvár zababranú od kaše. Umyli sme si aj zúbky. Jemine, to bol boj, aj ten som musela predýchať. V poslednej dobe to dieťa nenávidí umývanie zúbkov. Mece sa mi v náručí, zatiaľ čo ja pri ňom zápasím s kefkou. Teda len jemu som umyla zúbky. Tie moje ešte museli počkať. Ony si už od zrodu môjho potomka zvykli na nedostatočnú hygienu, lebo skrátka niekedy sa dostanem do kúpeľne, aby som sa dala dokopy, až okolo pol jedenástej. Snažím sa však, aby sa mi to darilo aj skôr. Keď sa mi to podarí hneď po raňajkách, cítim sa ako žena roka. Taká blbosť a ako dokáže zvýšiť sebavedomie ženy na materskej!

Keďže som po raňajkách chcela variť obed, zavrela som pre istotu obývačku, pretože malý sa s obľubou štverá na gauč. To by bolo OK, lenže ešte z neho nevie zliezť, a tak sa mi minule v sekunde, čo som sa naňho nepozerala, zrútil z gauča hlavou dolu. Ešteže existujú smetiari, vďaka ktorým sa môj syn za rovnako krátku sekundu upokojil a nadšene díval z okna (hoci tam vôbec neboli, ale mama ich okamžite vytiahla ako eso z rukáva).

Naspäť k tomu obedu. Musela som nastrúhať zemiaky, nakrájať mäso, zeleninu, „roztentovať“ vajce, nastrúhať syr... chcela som totiž urobiť zemiakovú tortu podľa receptu, čo som predošlý deň našla na nete. A trošku som si recept pozmenila a obohatila ho o kuracie prsia a slaninku (aby som muža potešila, keď už tak trpezlivo znáša moje materinsko-hormonálne nerváky). Dieťa sa na mňa v jednom kuse lepilo, ťahalo ma za pyžamové nohavice (nemám čas sa prezliecť), v jednom kuse mrnčalo alebo kričalo, skrátka ani sekundu nevedelo pohrať sa s niečím iným než je jeho mater. Hrnce a panvice ho dnes akosi nebavili, vlastne ani nič iné. A keď ho aj niečo na chvíľku zaujalo, urobil s tým taký neporiadok, že až. Aha počkať, chvíľu po byte pobehoval s metlou a dáždnikom, ktorým odháňal nášho psa, ale to je asi tak všetko. Furt bol nespokojný, štveral sa na mňa ako na rebrík. 

Po týchto slovách si ma privinul blízko na svoju hruď. Začula som zvuk jeho srdca. Na malý okamih ma zaplavil pocit pokoja. Držal ma pevne a hladil ma po vlasoch. Zaznel jeho hlas. Bol tichý a plný nehy.

"Všetko bude v poriadku. Neboj sa. Boh vie, čo teraz prežívaš. Vedel to ešte skôr ako si to zistila. Vedel, prečo ťa priviedol až za mnou. Som tu, neboj sa." privrela som oči a postupne sa upokojovala. Viem, že strach, ktorý som cítila v tejto situácii nepomôže. Joel mal pravdu, do žíl mi vlial novú nádej.

"Vezmem ťa do nemocnice." chytil ma okolo pása a pomohol mi vstať. Podala som mu svoj telefón s adresou nemocnice. S jeho pomocou som pocítila novú silu. 

"Je tu a všetko bude v poriadku," snažila som sa opakovať si v duchu. 

Priviedol ma k autu a otvoril mi dvere. Sadol si vedľa mňa. Ešte stále som bola mierne mimo, tak mi pomohol pripútať sa. Keď sa priblížil blízko, pocítila som jeho vôňu. Na pár nádychov a výdychov som zabudla, čo sa stalo a kam ideme a sústredila sa len na neho. Pohladil ma po tvári a dlaňou jemne zotrel všetky slzy. Opäť sa mi vrátili motýle do môjho vnútra. Zapol rádio a vnútro auta zaplavila pokojná príjemná hudba. Srdce sa mi ovinulo okolo spomienky na jeho teplé a nežné pohladenie. Jeho hlboké a pokojné náručie. Jeho ruka celú cestu držala moju. Nevedela som ako sme sa dostali na miesto. Na malý okamih som zacítila silnú potrebu nevystúpiť z auta. Ostať tu, v jeho spoločnosti, počúvať túto hudbu a nechať sa držať jeho rukou. Dodával mi odvahu. Keď vypol motor a hudba ustala, prebrala som sa zo snívania. Vyšiel z auta, otvoril mi dvere a chytil ma opäť okolo pása. Šepkal mi, aby som sa nebála, že všetko bude v poriadku. Jeho hlas mi zaplavoval celé moje ustráchané vnútro a menil ho na pokojný prístav. Dvere nemocnice sa otvorili a my sme sa dostali do výťahu. Stlačila som štvorku. Zhlboka som sa nadýchla a na chvíľu sa zahľadela do jeho nežných modrých očí plných istoty. Keď sa dvere otvorili, videla som mamu a ocka ako sedia v čakárni na stoličke. Držali sa za ruky. Ocko mal sklopenú tvár a mamka usedavo plakala. Rozbehla som sa k nim. Obaja ma silno objali. 

"Mami, oci, čo sa stalo?" rýchlo som sa spýtala.