Už to budú takmer dva roky, čo som sa tu na Koníkovi s vami podelila o svoje pocity v básničke Vojna matiek. Takže som o dva roky staršia, ale zároveň šťastnejšia - veď mám Zojku! 🙂 Túto básničku spolu s ďalšími nájdete v mojej úplne prvej knihe s názvom (Z)matky Zmätky, ktorá sa teraz dá pred-objednať za uvádzaciu cenu na stránke Startlab v kategórii Literatúra. Ak táto kniha zlepší náladu čo i len jednej mamine; ak si niektorá z mám vďaka nej uvedomí, že sme na tom s materskou nedokonalosťou a zmätkami rovnako – misia bude úspešne splnená. 

Vojna matiek

Hneď ako sa staneš matkou,
riešia matiek tábory,
či máš dieťa nosiť šatkou,
že mu chrbát znetvoríš.

Keď ho kojíš, prsia tasíš,
hneď je z teba bio-matka.
Formulu do vody prášiš?
Si lenivá mater skrátka.

Keď ho hojdáš v náručí,
rozmaznávaš spratka.
Keď v postieľke zamraučí,
hneď si tyran-matka.

Nedáš cumeľ počas spánku?
Nedopraješ mu, čo treba.
Pre zmenu mu ničíš sánku,
keď ho drví ako chleba.

Pýtali ste si zošit pre menšie detičky na rozvoj grafomotoriky. Spojila som to s učením sa číslic.

Zdarma si ho môžete stiahnuť u mňa na blogu

https://tribodky.online/pisanie-cisel/

Joel si sadol na stoličku oproti mne, ďalej od postele. Keď som sa na neho pozrela jeho pohľad smeroval k môjmu bratovi. Pohľad po chvíli otočil ku mne. Tvár mal pokojnú, ale v očiach som zazrela bolesť. Akoby to všetko prežíval so mnou. Dlhú dobu sme neprehovorili ani slovo. Ja som sedela pri Maxovi a sledovala čísla a čiarky na jeho prístrojoch. Joel zase v pokoji sedel na svojom mieste. Sama som nevedela, čo povedať. Obraz ležiaceho brata ma veľmi bolel. Ticho medzi nami prerušila sestrička, ktorá nás poprosila, aby sme na chvíľu odišli z izby kvôli preväzom a výmene infúzie.

Obaja sme vyšli a posadili sa vedľa seba na stoličky v čakárni. Ešte stále som mala pred očami svojho brata. Nevedela som správne reagovať a iba som mlčala. Tvár som si skryla do dlaní a neudržala vzlyky. Joel ku mne nahol tvár a ja som zacítila jeho vôňu.

"Neboj sa, všetko bude v poriadku." zašepkal mi jemne do ucha.

Pomaly som si odkryla tvár a pozrela na neho uslzenými očami. Jeho pohľad bol nežný a chápavý. Chcela som tomu veriť, pripomínala som si slová doktora, ale ten obraz, ktorý som videla ma vnáral do pochybností.

"Ako to môžeš vedieť? Doktor síce hovoril, že podľa vyšetrenia má mozog v poriadku, ale tiež hovoril, že môže mať nejaké skryté zranenia a tiež, že má ešte stále poškodenú chrbticu. Čo ak nikdy nebude môcť chodiť. Nepoznáš môjho brata. Má veľmi rád šport, nezvládol by niečo také."

"Máš pravdu. Nepoznám tvojho brata, ale poznám Ježiša a viem, že Jemu nič nie je nemožné." uprel na mňa sebaistý pohľad.