SIDS. Na prvý pohľad 4 obyčajné písmená, za ktorými sa v skutočnosti skrýva nočná mora každej mamy. Obrovská strata a bolesť na celý život. Nečakaný a veľmi krutý, presne taký je syndróm náhleho úmrtia, ktorý ohrozuje bábätká najmä v prvých 6. mesiacoch života. Podľa smutných štatistík sa na Slovensku SIDS vyskytuje zhruba u jedného dieťatka z 1 000, medzi 2. a 4. mesiacom. Aj keď je vo všeobecnosti pôvod vzniku syndrómu náhleho úmrtia dojčiat stále veľkou záhadou, odborníci predpokladajú, že niektoré faktory výrazne zvyšujú riziko jeho vzniku. Tento tichý nepriateľ ohrozuje nielen predčasne narodené deti, ale aj deti s ochorením srdiečka, neurologickými ochoreniami, vrodenými metabolickými poruchami, anémiou, cukrovkou, s poruchami tráviaceho systému a predovšetkým s gastroezofagiálnym refluxom (GER). 

Riziko SIDS zvyšuje aj pasívne fajčenie či nedoliečená infekcia dýchacích ciest. Lekári odporúčajú minimálne prvých 6 mesiacov spávať v jednej miestnosti so svojim bábätkom. Vhodné je taktiež otáčať drobca na bok alebo na chrbátik, nie na bruško. Jedným z typov refluxu u dojčiat je ale aj jeho oveľa nebezpečnejšia forma - takzvaný "tichý reflux". Pri ňom reálne hrozí, že sa obsah žalúdka dostane do dýchacích ciest a znemožní tak dieťatku prirodzený nádych, bez akéhokoľvek zakašľania či zvracania, a to úplne bez nášho povšimnutia. A práve "iba nevinný reflux" bol pravdepodobne hlavnou príčinou, prečo moja dcéra prestala v osudný moment dýchať...

20. marec 2018. Netrpezlivo som kontrolovala hodinky a čakala som na manžela, ktorý sa mal každú chvíľu vrátiť z práce. Čas: 15:20. Vravela som si, že som malú uložila spinkať zhruba pred hodinkou, pred chvíľou som ju bola pozrieť a pekne spí. Urobila som si čaj a pustila som sa do bežného upratovania. V celom byte bolo úplné ticho, no odrazu sa rozozvučal alarm monitora. Nechápala som, čo sa deje. Srdce mi bilo ako o preteky. Mala som ho až niekde v hrdle. Neskutočne som sa zľakla. Začalo mi hučať v ušiach, úplne ma ten zvuk paralyzoval, nedokázala som dýchať. Utekala som do spálne a okamžite som ju vybrala z postieľky. Môj prvý inštinkt bol zatriasť ňou, ale aj tak som mala pocit, že nedýcha. Stále mi to nedochádzalo, bola som presvedčená, že iba tuho spí. Aspoň som si to nahovárala. Snažila som sa ju prebudiť. Nezabralo to. Mala takmer bezvládne telíčko. Pusinka jej už začínala modrieť. Cítila som, ako mnou lomcuje strach. Kričala som, od zúfalstva, zomierala od strachu, potili sa mi ruky a nedokázala som utriediť svoje myšlienky tak, aby som začala racionálne konať. Stále som neverila tomu, čo sa práve deje. Veď takéto veci sa stávajú v noci, skôr menším deťom, tak prečo práve ona?! 

Zavolala som manželovi, ten na mňa iba vyvalil pokojným hlasom: ,,Si si istá, že to nebol planý poplach? Možno sa len posunula mimo podložku." Povedala som mu: ,,3-mesačné dieťa sa určite samo neposunie mimo podložku, ona nedýcha, poď okamžite domov. Volám záchranku!" Vytočila som 112. Všetky otázky milo komunikujúcej operátorky mi v tej chvíli pripadali otravne zbytočné. Veď tu ide o život. Každá minúta jej môže zachrániť život, prečo zdržiava zbytočnosťami. Hrozne ma to znervózňovalo. Plakala som do telefónu a prosila, aby mi niekto pomohol. Pani po prvotnom rozhovore povedala, aby som okamžite začala s resuscitáciou.

Ešte dnes mi z toho behá mráz po chrbte. Pocit, že strácam v náručí svoje dieťa. Ten pocit nechcem už nikdy zažiť a neprajem to nikomu. Bol to stres, ktorému som sa nemohla poddať. Situáciu si vyžadovala okamžité riešenie. Nie, nemala som ani rozvahu a ani pokoj. Mala som strach, že ju navždy stratím. Išlo o život. Každá minúta do príchodu záchranárov trvala snáď celú večnosť. Držala som ju v náručí, no jej telíčko bolo ako handrová bábika. V tej chvíli by som za ňu dala aj svoj život, len aby som počula jej plač a videla jej úsmev. Na posteli som mala položený telefón a snažila som sa postupovať podľa pokynov na druhej strane linky. Začala som s dýchaním z úst do úst. Jeden, dva... a po treťom vdychu sa malá, konečne, hrozne rozkašľala. Otvorila očká a začala veľmi plakať.

Spustila som sa na zem, opretá o vchodové dvere a po tvári mi tiekli horúce slzy. Čakala som na príchod záchranárov, aj keď už, našťastie, bolo po všetkom. Celé moje telo sa chvelo strachom, ale bola som šťastná. Adrenalín som mala na maxime. Plakala som tak ako nikdy predtým. Bolo to silnejšie ako ja. Vďačnosť, pokora, láska, šťastie, aj strach. Čo ak to príde znova, čo ak už nezachránim svoje dieťa a zlyhám? Kde som spravila chybu, že sa to vôbec stalo? V tej chvíli som pochopila, aký je život krehký a ako málo stačilo a mohlo byť všetko inak. Stratila by som všetko, pre čo dýcham a žijem. Neviem, ako dlho to celé trvalo, no od môjho hovoru po príchod rýchlej zdravotnej služby prešlo zhruba 10 minút. Vzali mi ju z náručia. Okamžite sa jej ujali záchranári a lekár a kládli mi množstvo otázok. ,,Dieťa je v stabilizovanom stave, všetky vitálne funkcie sú v poriadku. Pozerám že máte monitor dychu. Viete, že vy a tá vec, ste jej pravdepodobne zachránili život? Pôjdete s nami, teraz nesmieme nič podceniť. Je potrebné urobiť ďalšie vyšetrenia, aby sme si boli istí, že je dieťatko mimo ohrozenia života a všetko je tak, ako má byť."