Takmer som zabudla. Posledné okamihy s ním. O chvíľku to bude také ako predtým. Budem úplne bez neho. Oči sa mi zaplavili slzami. Musela som zažmurkať, aby si toho nevšimol. Rezignovane som prikývla, že v poriadku. Snažila som sa to predlžovať čo najviac. Vedela som však, že verdikt ostane rovnaký. Musím odísť a ostať bez neho. Už po druhýkrát. 

Keď som nasadala do jeho auta, pocítila som zvláštne deja vu. Naštartoval a jeho pohľad bol opäť sústredený na jazdu. Nepozrel sa na mňa. Ani raz. Pustil hudbu a pokojne pozeral dopredu. Vo mne sa bili všetky možné pocity. Smútok, hnev, láska, nepokoj. A on? Iba pokojne hľadel dopredu. Akoby som tu ani nesedela. Náš rozhovor bol iba o tom, kde má zabočiť. Keď sme sa dostali na miesto, zaparkoval a vypol motor. Nepozrel sa na mňa. Pohľad mal neustále nasmerovaný dopredu. Mlčanie som prelomila ja, napadlo ma, že ešte stále mám jeho mikinu a je čas mu ju vrátiť. Aspoň predĺžim okamih strávený s ním.

"Počkáš chvíľku, prosím? Niečo ti chcem vrátiť." povedala som.

Otočil sa ku mne a prikývol. 

Zrýchlene som vošla domov a vybehla do svojej izby. Rodičia našťastie neboli doma. Nebolo treba nič vysvetľovať. Martin im nič neprezradil. Sadla som si na svoju posteľ a v rukách držala jeho mikinu. Premýšľala som. Napadol ma bláznivý nápad dať mu do vrecka moje telefónne číslo. Potom som sa nadýchla a uvedomila si, že ak by chcel, už dávno by si ho vypýtal. Nebudem to robiť. Aj napriek tomu, že po jeho blízkosti veľmi túžim. Vzala som mikinu do náručia a jemne ju zovrela. Pomaly som vyšla z domu smerom k nemu. Joel už stál vonku a opieral sa o auto. Uprene hľadel niekam do diaľky. Keď započul moje kroky, otočil sa. Jeho tvár bola stále pokojná a nežná. Ani náznak smútku. Prišla som k nemu a podala mu jeho mikinu. Usmial sa a poďakoval. Dúfala som, že napokon sa odhodlá vypýtať si na mňa kontakt. Neurobil to. Iba tam stál a pokojne na mňa hľadel. Nechápala som ho, občas ma aj zaplavil hnev. V zápätí však prestal, keď sa pozrel hlboko do mojich očí. Po chvíľke mi niečo podával. Prekvapene som sa pozrela na jeho ruku a uvidela v nej malú krabičku. Nechápavo som si ju vzala a a hľadela na ňu. 

"Keď budeš sama, otvor ju." pousmial sa.

Karolka je jedák. Nezje vždy všetko, ale musí ochutnať z každého aspoň trošku. Lebo čo keď náhodu prepasie príležitosť ochutnať niečo výnimočne dobré? Aj keď jej mrkva, čo má na tanieri, moc nešmakuje, tá z maminho taniera je predsa len o kus lepšia. A Teodorove granule? Vždy sa príde pozrieť, či dobre sypem a potom pre istotu aj ochutná, či sme odvčera nezmenili značku. Ale teda, kontrolou kvality zatiaľ prechádzam. Niekedy to vyzerá, že len s odretými ušami, ale predsa. Dôležité je prejsť. Ako hovorí náš tatino: “História sa nepýta ako, ale či!”.  

No a samozrejme kontrolou kvality museli prejsť u nás doma aj výrobky, ktoré nám prišli v škatuli od uja kuriéra. Teda od Sunaru, ale priniesol ich ujo kuriér. Na ktorého slečna žmurkala z poza dverí a ostošesto mu kývala. Neviem či tušila, že balík je vlastne určený pre ňu alebo sa jej len začali páčiť chlapi v takomto skorom veku... Samozrejme, hneď ako sme otvorili balík, aj chlapi išli bokom. Prišli kapsičky!   Ak ma sledujete aj na Insta, mohli ste vidieť tie žiadostivé pohľady. Odvtedy sa naučila aj prosím-prosím, tu mi zatiaľ len skoro oko vypichla, lebo som sa snažila si najprv prečítať, čo mi píšu. Nestihla som. Musela som otvárať kapsičku. Na také sprostosti, ako je čítanie slečna predsa nemala čas!

Vybrala som (moju) obľúbenú mrkvovo - jablkovo - banánovú. Veľmi ochotne som ju dojedla. Menej ochotne som sa ju snažila vyprať z bieleho bodyčka. Nebudem zavádzať, nebolo to naše prvé stretnutie s kapsičkou z obchodu. No čo. Nie každý deň je nedeľa a občas sa mi podarí zabudnúť, že treba kŕmiť (častejšie) aj iný krk ako ten môj. A vtedy má dieťa veľkú radosť. Kapsičky sú totiž jej obľúbená maškrta (ešte totiž neobjavila čaro lieskových orechov v čokoláde - to zatiaľ poctivo skrývam, aby mi viac ostalo).   

S čím sme však skúsenosť nemali, boli chrumky. Do vienka sme dostali mrkvové a hráškové. A musím povedať, že každý druh chrumiek sa teší obľube niekoho iného. Podelili sme si to. Mama si pochutnávala v nekonečnej dopravnej zápche na mrkvových, zatiaľ čo bábätko chrúmalo hráškové. Ale akonáhle dieťa zbadalo, že mama má v ruke niečo iné ako ona, mení chuť aj dieťa a vlastne rozdelenie vôbec neplatí. Takže mama dobrovoľne či nasilu (priraďte si podľa vlastného gusta) zisťuje, že aj tie hráškové sú super. 

Keď sme si robili narodeninovú párty, už sme si chipsy ani nekupovali. Otvorili sme si párty mix od Sunaru a boli sme všetci spokojní. A ako bonus sme sa nemuseli skrývať ani pred Karolínou v špajze. Pochutnávali sme si spoločne všetci traja. Chrumky boli fajn zmena a nám z nich nebolo ťažko, ani smädno.  Dokonca sme si so Zúbkom spravili chuťový kvíz. Našťastie pre naše manželstvo skončil remízou. 🙂 . 

Výrobky od Sunaru nás ani tentokrát nesklamali. Chrumky nás príjemne prekvapili - neobsahujú pridanú soľ či cukor, ani palmový olej a sú v bio kvalite. Presvedčili nás natoľko, že u nás ich budeme určite priebežne dokupovať. S Karolkou veľmi radi počas dňa maškrtíme alebo pri cestovaní "zobkáme". Kapsičky sú pre nás výborná voľba desiaty či olovrantu, ak práve nie sme doma alebo máme prázdnu chladničku. Tie od Sunaru sú za mňa voľbou číslo jedna, hlavne kvôli 100% obsahu ovocia v bio kvalite. Tiež sú bez pridaného cukru ako chrumky a sú v eko obale. No a samozrejme (nie len) Karolke chutia - viď spokojný výraz v príspevku na blogu. 🙂