Koniec rehabilitačného pobytu v Adeli v októbri 2018 sa nesie v prekvapujúcom duchu. Sofinke spevnia lakeť a koleno, terapeutky sadnú na "vozíčky", pred Sofinku postavia kočík a ide sa kočíkovať po chodbách. Jedna terapeutka cúva a zabáva ju, aby nevymýšľala, druhá jej pridŕža ruky na kočíku a dbá na správne postavenie nôh pri chôdzi. Chôdza je čaptavá, pomalá a trhaná, bruchom sa často opiera o kočík, ale ide. A mne padajú slzy. Sledujem ju spoza rohu, aby som ju nerozptyľovala, ale vidím, že to ide a viem, že to pôjde. Viem, že raz bude sama chodiť aj keď si na to ešte dlhooooo počkáme.

Po návrate z Adeli som tak pozitívne navnadená, že so Sofi každý deň cvičíme špeciálne cviky a naozaj na nej vidieť pokroky. Babka nám ušila dlahy, ktoré po vzore Adeli, držia vystretú ľavú ruku v lakti, spevňujú koleno a keď som ju ešte k tomu navliekla do špeciálnej lykrovej ortézy, ktorá jej má spevňovať trup, vyzerala ako cvičenec z budúcnosti  

Sofi skúša stále viac chodiť, baví ju to. Ideálne je držať ju popod ramená a nie hore za ruky. Dáva to riadne zabrať krížom. Chvíľku prejde a ide zas na štyri, to je istota. Paradoxne, vie sa vytiahnuť do stoja, prejde s oporou, ale samostane nesedí. Chrbátik je ešte slabý, ale aj to sa ešte na jeseň upraví a Sofi si zrazu samostatne sadne. Sláva! Dočkali sme sa. Svaly sa predsa len posilnili. Je to motivácia na ďalšie cvičenie.

Cviky na fitlopte ju už nebavia, vymýšľa pri tom, viac plače a vzpiera sa ako cvičí. Stráca to zmysel. Viem, že cvičiť jednoznačne potrebuje, Devény terapia nestačí, preto hľadám nové možnosti až objavím Neurino v Šamoríne. Nastupujúce obdobie vzdoru sa časom prejaví aj tam. Raz sa ju podarí prehovoriť na spoluprácu, inokedy vôbec. Po dvoch mesiacoch to balíme aj tu, dostávame odporúčanie na chvíľu vypustiť cvičenie a oddychovať. Aby sme však nezaspali na vavrínoch, aspoň sem dochádzame na tejpovanie ľavej nožičky. Je to pre mňa novinka, učím sa za chodu ako správne nalepiť ružovučký tejp, aby sval pracoval správne. Pre istotu si to zakaždým natáčam na video a doma vždy niekoľko krát prehrám predtým ako ju idem zatejpovať. Tejpovanie je pre mňa veľkou alchýmiou.

Dochádzanie do Šamorína, aj keď sa nachádza len kúsok za Dunajskou Lužnou (Tetis) má pre mňa paradoxne lepšiu dostupnosť. Objavila som čaro kompy Vojka-Kyselica. Wau, bola to paráda. Žiadne zápchy, žiadne nervy či stihneme prísť na čas, žiaden semafor po celej trase až do Neurina. Cesta popri dunajskom kanáli je síce nekonečná a nudná, ale Bratislave sme sa vyhli oblúkom a zážitok z prevozu auta kompou je zakaždým jedinečný. Raz fúkal silný vietor, ale kompa premávala. Ihneď po nalodení auta som však začala ľutovať dnešné rozhodnutie. Kompa sa značne kolísala a po pár minútach som už chytala "morskú nemoc". Nevedela som si predstaviť ako budem v takomto stave pokračovať ďalej, našťastie to môj žalúdok ustál

Koniec roka sa niesol v pokojnom duchu. Opäť Sofinka dostala pod stromček aj k následným narodeninám darčeky, ktoré jej mali pomôcť v mentálnom aj fyzickom rozvoji. Ako sa tak spätne pozerám na všetky jej sviatky, vždy dostáva len takéto darčeky a s veľkou pravdepodobnosťou to tak ešte dlho bude. Našťastie, motivačnými hračkami sú pre ňu aj autíčka (kolieska, spätný chod), bábiky atď. Na puzzle a podobné intelektuálne hry sa zatiaľ nechytá.

Už som tu dávali tipy ako zlepšujeme jemnú motoriku pomocou pečiatok a ich krúžkovania. Moju to vtedy celkom bavilo, ale ako správe hyperdecko, už ju to aj prestalo baviť a manka musí vymýšľať nové aktivity. Nové, ale nie jednopoužiteľné, pretože mi to išlo akosi všetko do peňazí. Minula som pri nej totiž snáď milión skicárov, dokaličila jednu stieraciu tabuľku a vytlačila 5852455 strán, ktoré som zalaminovala, nastrihala, polepila, a pod... Už to prestalo baviť nielen raketu, ale aj mňa. Túto úlohu som mala pripravenú a zalaminovanú už skôr, ale nechcelo sa mi to vtedy strihať, tak som si to odložila do šuflíka. A teraz prišiel na to čas. Dala som jej centrofixku a reku ideme robiť čiary. Nebol to cieľ, bol to skôr nápad z nudy a výčitiek, že som jej dlho nejakú úlohu nepripravila. Najskôr som viedla jej ruku ja a hovorila, "zajac papá mrkvu" a pod. Zvieratká to je fakt veľká vec cez čo ju veľa vecí učím. U Vašeho dieťaťa môže platiť niečo iné. Toto moja už dávno vedela, nebolo to pre ňu nič nové. Nové bolo len kreslenie s fixkou. Robili sme to viackrát, ale až tento týždeň začala pekne sama spájať dve veci. Robím pri tom veľkú srandu, akože hovorím, že napr. "pes papá muchu" a tak si overujem aj to, či ma počúva a či tomu rozumie a ona už s chichotom hovorí, "nie, kostičku".

A takto nám to teda išlo dnes s inými úlohami:

Bez mojej pomoci a všetko správne. Najlepšie je, že vedie čiaru už aj hore aj dole, do strán, čiže robí cielený pohyb rukou. Stav predtým bolo trikrát brnknutie do ceruzky a nič viac. Super je, že to na zalaminovanom papieri znovu zotriem a vytiahnem o pár dni a zase urobím "WAU" efekt s úlohou. Nemusím nič strihať, vytlačím obojstranne, ušetrím papier aj laminovačku aj cas. Existujú aj zošity, ale nenašla som žiadne také jednoduché pre ňu a so zvieratkami, kde sa len spájajú dve obyč jednoduché veci. K tym zložitejším sa hádam postupne prepracujeme, lebo zatiaľ nie sú takéto zošity použiteľné pre nás... Tak skúste, môžno sa to bude aj Vašim drobcom páčiť... Najlepšie je začať s niečim jednoduchým, čo už Váš drobec vie, lepšie pochopí, čo od neho chcete. Ako napr. my s tými zvieratkami...

Inak sa máme fajn. Používa už dvojslovné vety: "Mami, daj" alebo "Daj piť", ale niekedy sa jej podarí hneď povedať aj "prosím, daj, napiť". Slová dokonca začala používať aj v zdrobneninách. Ako som písala, že už nepoužíva len kosť, ale povie kostičku, mačka - mačička a veľa preveľa kopu nových slóv... Syn je posledný mesiac neskutočný ťahúň  a prevzal v tomto štafetu. Logopedička totiž radila používať veľa pokrikov pri hrách a jašeniciach a mladá slečna sa konečne začala chytať na ne. Od syna pochytila jeho obľúbené: "Daj", "Padaj", "Moje", "Teraz ja" a kopu detských "odpalovačiek", takže sa z nich pri hádkach stávajú rovnocení partneri, aj keď svojim krikom vyhrá raketa vždy. Som asi jediná manka, ktorá sa teší a smeje natom, keď sa jej deti "bijú" alebo "hádajú" o jednu vec, lebo mi to príde také normálne a krásne, že im rovno zajtra mám chuť kúpiť iba jednu čokoládu a hodiť ju levom do "ringu"...

Ale nebudem zlá manka. Kúpim dve, myslím, že si ju obaja zaslúžia. Jeden učí bez toho, aby musel študovať pedagogickú školu a druhy príjma bez toho, aby musel makať za stolíkom.... Moje deti to je moja najväčšia škola ...

Syn sa narodil v polovici augusta, čo znamenalo, že sme mali pred sebou ešte trošku úbohého leta. Dúfala som, že k nám ešte privíta babie leto a tak, kým sa ako tak zotavím, budeme chodiť na prechádzky. Sladké predstavy tehotnej...

Žiadne prechádzky z mojich predstáv sa nekonali.  Cítila som sa ako naničhodná matka, ktorá sa nevie pozviechať po pôrode. A inéééé? Pfff! Iné to už 2 hodiny po cisárskom chodili. Iné chodili 5 dní po pôrode na kilometrové prechádzky! – tvrdia internetové fóra.

A ja? 

Sedela som na boku a pri myšlienke o prechádzke som mala kŕče v bruchu. Na šiesty deň tato zahlásil, že je pekné počasie a mali sme trochu ísť vonku. Až na šiesty, lebo nás dlhšie držali v pôrodnici a kvôli štátnemu sviatku ma nemal (vraj) kto vypísať. Dnes už viem, že išlo o peniaze. Čím dlhšie - tým viac peniažkov od poisťovne (neviem, či aj na SVK to tak je). Natiahla som na seba voľné veci, v ktorých som aj tak vyzerala ako v 5. mesiaci a šli sme...

Po "piatich" krokoch vonku som myslela, že mi prasknú kríže. Normálne, že sa zlomím na polovicu a dovidenia :D 

Sadáme na prvú lavičku a našťastie ma môj utešuje, že nevadí, budeme sadať na každú, ktorú stretneme, aby som si oddýchla. Hrdinka - šla som ďalej.... Veď keď iné 2 hodiny po cisárskom chodili a lepili pirohy, tak ja po prirodzenom sa nemám právo ani sťažovať. Nevadí, že skoro 4 kg a 59 cm syn, že všetko šlo na vyvolávačke a podarilo sa až na tretí deň. NIE! Iné mali horšie.....