Aké sú to krásne očká? Ako môže dopadnúť „reklamácia“ trička? Ako sa vyberajú hrkálky spod postieľky? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

Rozhovor s mojou 7 ročnou:
„Mama a mal už niekto niekedy 100 rokov?“
„Tak pár ľudí už malo 100 rokov...“
„Mama, ale ako tak na teba pozerám, tebe do tej stovky už moc nechýba, však?“
... mám 33.

* * * * *

Včera večer po sprchovaní sa ma, takmer štvorročný, smutne pýta: „Maminá, prečo sa mi nevyliahli???“
„Čo sa ti malo vyliahnuť, Miško?“
„No vajíčka predsa!“ - a pozrel si medzi nohy.

* * * * *

Posielam syna pre niečo u deda na poschodie, lebo som to zabudla. A syn: „Ja už nie som taký malý.“
Pýtam sa, že: „Čo to? Prečo? Nechápem, čo to má spoločné s tým, aby mi vyšiel po schodoch pre veci.“
A on: „Ja už nevybehnem tak, ako kedysi!“
Dedo sa skoro zadusil od smiechu.

Ležali sme s Patrikom na gauči v našom prenajatom dvojizbovom byte. Ako každý večer sa mi maznal s bruchom a jedoval nášho syna, aby ho kopol. Lenivé dieťa, málokedy kopol. Vždy keď som sledovala s akou láskou sa môjmu brušku prihovára, mala som slzy v očiach. Tvoríme pár 18 mesiacov a polovica z nášho vzťahu je len moje tehotenstvo. Nikdy som nečakala, že by to šlo takto rýchlo. Napodiv, za tých 18 mesiacov sa poznáme asi viac, ako niektoré páry po rokoch manželstva. Vieme o sebe naozaj všetko. Poznáme každé naše gesto a dokážeme sa rozprávať pohľadmi. Na nič sa pred sebou nehráme, neskrývame sa keď ideme na WC a keď sa nám niečo nepáči, povieme si to narovinu. Keď som sa pred týždňom v noci pocikala, lebo som nestihla na WC, bez hanby som ohlásila Patrika aby mi pomohol to upratať. Áno, smial sa ako nepríčetný a neodpustil si pár vtipov o dôchodcoch, ale to je vlastne jeden z milión dôvodov, prečo ho milujem. Lebo z každej situácie vie vyťažiť to najúsmevnejšie. To možno nie každej žene vyhovuje, no mne ako pesimistickej osobe jeho večný optimizmus rozjasňuje každý deň. 

Stále pozorujem, ako sa môj lenivý syn prebúdza a snaží sa odkopnúť svojho ocka. Zhŕňam si v myšlienkach svoje tehotenstvo. Úprimne, keď som otehotnela mala som trochu hororové predstavy, keďže ma kopa mamičiek strašila nevoľnosťami a kadečím iným. Ja som žiadne nevoľnosti nemala, keby mi nevynechá menštruácia, asi by som ani nevedela, že som tehotná. Vlastne mi nebolo nič, dokonca ani brucho mi nerástlo, vykuklo až niekedy v siedmom mesiaci. Samozrejme, ujo Google, večný pomocník, mi podal kopu pozitívnych i negatívnych informácií o tehotenstve. Napokon som usúdila, že najlepšie je nič nečítať. Verila som svojmu gynekológovi s dlhoročnou praxou a možno trochu kontroverznými názormi. Niekedy v treťom trimestri ma začala páliť záha a bolieť lonová kosť. Inak bolo celé tehotenstvo úžasné a vôbec mi nezavadzal pupok, na ktorý sa skoro každá v deviatom mesiaci sťažuje. Pôrodu som sa nebála, vnímala som to ako niečo nevyhnutné a krásne. Hm, pôrod. Ako tu tak ležím a pozorujem mojich chlapcov, dostanem také tušenie, že to bude čoskoro. Mám týždeň pred termínom.
,,Myslím, že malý sa čoskoro vypýta na svet." poviem Patrikovi hladiac ho po vlasoch.
,,Veľmi ma mrzí, že budeš tak trpieť." pozrie na mňa previnilo. Musím sa usmiať. Za celé tehotenstvo sa mi už 100x vopred ospravedlnil za pôrod. Je to môj citlivý Patrik. A práve preto som sa rozhodla, že ho pri pôrode nechcem. Zo začiatku bol plný odhodlania, ale čím viac sa blížil ten náš termín, tým viac som videla v jeho očiach strach a neistotu. Aj keď mi tvrdil, že to zvládne, poznám ho. Dohodla som sa s mojou mamou, ktorá mi bola zároveň najlepšou priateľkou, že bude pri pôrode ona. Odprisahala by som, že keď som to oznámila Patrikovi, počula som, ako mu spadol kameň zo srdca.
"Už sa mi neospravedlňuj, niečo predsa pre nášho princa vydržím." povedala som s úsmevom. Uložili sme sa spať a ja som v objatí lásky svojho života sladko zaspala.

O 3:00 ráno som sa prebudila na bolesti krížov. JE TO TU. Vedela som to, cítila som to. Bolesti boli veľmi slabé a moja lenivosť vstať z postele veľmi silná a tak som ešte ležala. O 6:00 zvonil Patrikovi budík, musel vstávať do práce. Keď uvidel, že nespím, hneď spozornel. Povedala som mu, že už to asi pomaly prichádza. Zbledol, na čele mu vyskočili kropaje potu a zmätene hľadal tašku pripravenú do pôrodnice. Vysvetlila som mu, že ešte je čas, nech ide kľudne zatiaľ do práce a ja mu zavolám, veď pracuje pár minút od nášho bytu. Stálo ma to veľa námahy, ale napokon som ho presvedčila. Ľahla som si späť do postele a ešte chvíľu leňošila. Okolo 8:00 som zavolala mame, že už mám pár hodín bolesti. Neverili by ste, ako rýchlo sa moja mama teleportovala ku mne. Bolesti som mala v podstate bez prestávky, snažila som sa na to nesústrediť. Tak som si ešte umyla riady a dlážku, dala som si sprchu, namaľovala som sa, opílila som si gélové nechty a 23natočila :som si vlasy. Áno viem, som chorá, ale aspoň som odpútala pozornosť od bolestí. Keď som už mala kontrakcie každých 5 minút zavolala som Patrikovi, že je čas ísť do pôrodnice. Obliekla som sa, hrdo som si obula svoje čižmy na opätku a o 15:00 sme vyrazili. 

Príjem. Pôrodnica. 5 cm. Vraj je to ešte nadlho. Domov ma však už nepustili, spravili mi klystír a šup na vzdycháreň. Napojená na pásy som surfovala po internete a sledovala oprotiležiacu, ako sa všemožne snaží niekam odskákať na fitlopte. Nechodila som na predpôrodú prípravu a neučila som sa dýchať. Ani ten balón som nepoužívala. Nechávala som to na prírodu. Doktor ma občas vyšetril a potom navrhol, že by bolo fajn rodiť sekciou, lebo mám úzku panvu a bude to ešte trvať, kým sa dostatočne otvorím. NIE. JA POČKÁM. Nechcela som rodiť sekciou, to radšej ešte vydržím pár hodín bolestí. Bolo už niečo po 20:00 a doktor mi pichol Plegomazin, vraj to drobca buď posúri alebo úplne stopne. Neviem či ho to priamo posúrilo. :D O 22:00 mi doktor odpustil plodovú vodu a čakali sme. Na sálu ma vzali niekedy okolo 22:30.  Dieťa sa už tlačilo von, ale moja "vstupná brána" nebola stále dostatočne otvorená a tak sme museli môjho syna zatláčať. Doktor sa veľmi snažil o pôrod bez nástrihu, ale keďže ja som z nástrihu nemala nejaký stres tak som si ho vyžiadala. A dobre som urobila, dieťa bolo po chvíľke vonku. Neviem, prečo sa toho nástrihu ženy tak boja, nebolo to také zlé. Môj syn sa narodil 23:17 a neplakal. Neplakal lebo spal. Chápete? Ja sa trápim a on spí. Moja mama prestrihla na dvakrát pupočnú šnúru, keďže sa triasla ako drahý pes. Po chvíľke mi priniesli môjho anjelika. Ten krásny moment keď sa dieťatko prvýkrát prisaje na prsník...tak ten sa nekonal. Môj syn opäť spal. :D Chvíľku mi ho nechali a potom ho vzali na vyšetrenia a ukázať ockovi. Mňa medzitým doktor zašíval. Kto by bol povedal, že pri zašívaní môže byť taká sranda. Pán doktor ma uistil, že má roky praxe a bude to precízne. Priznala som sa, že ja neviem zaštopkať ani ponožku. A konverzácia bola na svete, húževnato sme riešili šitie a iné domáce práce. Nakoniec sme sa zhodli, že ak mu prídem navariť, tak mi príde on domov poštopkať ponožky. A bolo po šití. Vraj som ako nová. Chvíľu som si ešte poležala na sále a potom ma vzali na izbu. 

Konečne som mala čas premýšľať. Priviedla som na svet malého krásneho a zdravého človiečika. Narodil sa môj malý Alexej. 29.11.2017. 50cm a 3020g. Zrazu som držala v rukách celý svet. Pochopila som, že pre toto som sa narodila, pre to, byť matkou. On je moje poslanie, moja zodpovednosť, môj zmysel, moje všetko. On je ten malý zázrak, ktorý som v sebe nosila 9 mesiacov a teraz ho budem doživotne milovať a chrániť. Poviem vám, toľko myšlienok, čo sa mi striedali v hlave po pôrode, toľko sa mi nevystriedalo niekoľko rokov. Od radosti a eufórie až po pochyby, či budem dobrá mama. Okolo 4:00 mi ho priniesli. Malé, jemné, voňavé klbko. Odbalila som ho a obdivovala tú dokonalosť. Ovoniavala som ho a dodnes viem, ako ešte voňal od plodovej vody. Môj najväčší úspech, porodiť tento skvost. Každý deň zaň ďakujem znova a znova. Zrazu som si bola istá, že to zvládnem a že mu budem tou najlepšou mamou, akou viem byť. Totiž, až keď sa prvýkrát vaše dieťa na vás pozrie pochopíte, že slovo NEMOŽNÉ neexistuje. <3