Dnes idem s L. na prvú hodinu babyplávania. 

Viem si predstaviť, aký film teraz ide vo vašich hlavách: "Jeeežiš, no to už len objavila Ameriku. Každý chodí s deťmi plávať a nejde sa z toho zblázniť. Počkaj, moja, rozcvičím si ja prsty a hneď ti v komentári naložím" 🙂

Nuž, máte pravdu, nie je na tom vlastne nič výnimočné, až na to, že ešte v stredu som ani len netušila, že na nejaký organizovaný kurz s L. navštívim.

Ono je to tak. Luxus s prvým dieťaťom spočíva, okrem iného, v tom, že máte všetok čas sveta pre seba. Chcete ísť plávať? Vypíšete prihlášku, počkáte pol večnosti, kým sa uvoľní miesto a idete. Chcete ísť do Monte herničky? Žiaden problém, nájdete voľný termín a idete. Kamoška vás volá na návštevu? Super! Naložíte dieťa a ide sa. 

Trošku logistický problém to začne byť vtedy, keď príde dieťa číslo dva a dieťa číslo jeden je vlastne stále len trošku väčší krpec, čo nechodí do škôlky a samé sa zahrá tak tri minúty a to ešte máte istotu, že vás v izbičke čaká nejaké "milé prekvapenie" 🙂 A tak si pozriete ponuku kurzov. A myšlienkové pochody sa trošku zmenia:

"Jééj, super, kurz v pondelok od desiatej sa uvoľnil. Ups, to by nešlo, L. vtedy spí a teda by z toho asi veľa nemala. OK, tak skúsime ten kurz o jednej, to je L. hore. Ups, ale to spí M. a veď ju nemôžem nechať doma samú. Nevadí, skúsime ten o tretej. Aaaaa, do kelu, to zase spí L. A čo tak tento o pol piatej? To by šlo. A.. vlastne. Čo bude robiť M. tú hodinu, kým budeme v bazéne... Ehm, tak nič, ide sa na ihrisko, no.. 🙂"

Toľko Vám chcem napísať a zrazu neviem ani, kde začať. 

Asi ako prvým začnem tým, že sme to s raketou dokázali. Teda ona to DOKÁZALA. 

Dnes naskórovala 4 body z 12, čo je malá pravdepodobnosť, žeby jej stav spôsoboval autizmus. Medzery v sociálnej oblasti, v hre, v komunikácií sú, tie sa potvrdili, ale ich stupeň "nie je" až taký zlý resp. sú to veľmi hraničné hodnoty. Takže si oficiálne odnášame diagnózu NKS (narušená komunikačná schopnosť), nakoľko porozumenie nie je 100 %. (aj keď oficiálne sa táto diagnóza môže dávať až po 3 roku, dovtedy sa to nazýva stále oneskorený vývin reči).

Potvrdila sa krátkodobá pozornosť, čo môže spôsobovať aj to, že nevie udržať očný kontakt či inú formu komunikácie s inou osobou, a tiež jej nerozvinutú hru. A k tomu teda samozrejme aj jej raketová hyperaktivita a živočíšny "temperament", ktorý z nej srší ako bonusík na torte.

Čo Vám poviem. Kameň zo srdca mi spadol. Dnes by ste šťastnejšieho človeka ťažko hľadali. Keby môžem lietam a objímam každého okoloidúceho. Toľko pohody dnes bolo v našej obyvačke a všetci sme sa zrazu usmievali úplne inak. Veľa sme o tom nerozprávali, akosi sme si len chceli vychutnať tú pohodu mimo hlavnej rok preberanej témy. Ďakujem ti Bože, že si nám pomohol to zvládnuť. Ďakujem, že to moja raketa zvládla svojou snaživosťou. Ďakujem dokonca aj zato, že mi Boh dal takéto jedno čudné dzeco, lebo inak by som takúto lekciu v živote veľmi ťažko zažila a stále žila vo svojej naivnej bubline o zdravých deťoch. Ďakujem Vám všetkým, že ste nám držali celý rok palce a dnes ste na nás mnohé mysleli. Dúfam, že aspoň trošku budú moje články v blogu niekomu prospešné. Všetko, čo v článkoch opisujem som naozaj s raketou robila a skúšala a, ak by vznikla opäť taká situácia, urobím to znovu. Všetko, do poslednej bodky.  

Pre tých, ktorých to eštelen čaká alebo ktorí nevedia, ako prebieha také vyšetrenie, trošku bližšie opíšem ako to dnes prebiehalo.

30. januára sa v bratislavskej Starej tržnici rozdali betónové sošky jednorožcov pre superblogerov v siedmich rôznych kategóriách. A ja som tam nemohla, respektíve nechcela chýbať. Hoci ja mám s mojimi pseudo-výlevmi, rádoby fejtónmi a povrchnými kvízmi ďaleko od supermamablogerky, moje ego mi nedalo sa neprihlásiť do nultého ročníka súťaže Superbloger. Lebo veď, motyka môže vystreliť a porote sa môže páčiť práve môj štýl písania či použité fotky (aj keď tie nie sú u mňa prioritou). Pozor, spoiler alert (ha), nepáčili sa. Ale nebojte, nejdem tu teraz rozpitvávať, kto vyhral, mal vyhrať, prečo vyhral, načo vyhral a koľko toho vyhral, to je podľa mňa od veci. Lebo stále sa bude cítiť niekto ukrivdený. Porota vybrala, nám sa to mohlo viac či menej páčiť, ale to je tak všetko a akékoľvek úvahy sú zbytočné. Či? A hlavne! Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa (tak som počula). A ja som sa veľmi pekne zúčastnila. Veď uznajte…

Nebolo to len tak...

Ale nebolo to len tak. Lebo hoci je pre niekoho zjav druhoradý a je až zhnusený tým, že niekto ďalší rieši svoj outfit na galavečer, pýta si rady alebo kupuje šaty. Pre mňa to bola príležitosť, byť chvíľu reprezentatívnejšou zložkou svojho košatého Ja. Lebo hoci nepatrím k tým spustnutým matkám, ktorých uniformou sú tepláky bez ohľadu na okolnosti, nie som ani druhý extrém, ktorý by chodil po dieťa do škôlky v umelých riasach, (umelom) kožuchu a v malých čiernych šatách. Preto ma zaujal dresscode v štýle „Hollywood glam“. Aj keď teda moje, nazvime ho, ešte stále popôrodné telo, bolo trochu v strese. Ale keďže je KariMatka veľmi vynaliezavý jedinec, nakoniec si poradila. Niečo som mala v skrini, niečo mi požičala kamarátka, niečo manželova mama, niečo málo som si aj kúpila. Takže si dovolím tvrdiť, že som k tomu pristúpila aj eko-logicky aj eko-nomicky.

Tenkrát poprvé umelé riasy

Hoci si myslím, že sa viem celkom vkusne nalíčiť aj sama, rozhodla som sa, že na túto príležitosť zvolím profesionálnu vizážistku, a tu mi do „instaživota“ už dávnejšie prihral šikovnú a sympatickú ženu Beátu Husár, ktorá to vie nielen so štetcami, ale má aj dobrý zmysel pre humor (lebo sa jej páči ten môj, ako inak), zodpovedný prístup k našej planéte a ešte má aj dobré srdénko, lebo mi venovala svoj čas a talent, len preto, že ma chcela týmto spôsobom podporiť v tom, čo robím. Za čo ti Bei takto verejne ešte raz ďakujem. A ešte ti ďakujem za skúsenosť s pavúčími nohami. Akože moje malé riasofilné srdce zaplesalo. V čase, keď sa na sociálnych sieťach a internetoch do nemlátom opakuje, aká je dôležitá sebaláska, neskromne priznávam, že mám super oči a bru-tál-ne mihalnice. Preto by mi nikdy nenapadlo siahnuť po umelých. Ale tých pár pavúčích nožičiek spravilo môj pohľad akýsi viac hollywoodsky! A ešte som mala zábavu aj pri odličovaní, keď sa postupne na mojom (ekofriendly) odličovacom tampóne postupne objavovali tie „štvorkončatiny“. A myslím, že sa páčili aj druhorodenej, lebo mi pri onej rannej aktivite (rozumej o tretej ráno) vehementne asistovala. Ale vrátim sa späť v čase. Mejkap už bol, ešte fascinátor a mohla som vyraziť do bratislavských ulíc. Konkrétne ešte do Déemky, lebo náplasti na topánky sú ozaj skvelý vynález a potom aj do Billy, lebo džúsik a Kinderko sa doma na uplácanie potomstva sami neobjavia.

• Čo všetko mi stiahla sťahovacia bielizeň? Aj o cvrknutí sa dočítate v pokračovaní článku na mojom blogu kari-matka.blog 

Kapitola sedem

Rita

„Ty vyzeráš! Spala si vôbec? Trochu mi pripomínaš veveričku, ktorá celú noc žúrovala.“

Len čo doniesli kávu a vodu, Lujza začala.

„Chce ma pretiahnuť môj šéf.“ 

Konečne si vydýchla a mňa skoro prizabil jeden dúšok kávy.

...sa z nich smetné koše vyrábali. A práve to sa na Slovenku parádne rozbehlo. Vďaka recyklačnému projektu #kolokefka značky CURAPROX sa u nás v minulom roku podarilo vyzbierať rekordných 182 016 kefiek. Prispelo k tomu nielen 18 Smile Shopov, ale aj množstvo škôl, ambulancií, lekární, drogérií, bezobalových obchodov, materských centier či firiem. Najvýraznejšie sa kefky zbierajú predsa len v Smile Shopoch (139 000) a v školách po celom Slovensku (30 000). Školy za každých 100 vyzbieraných kefiek dostanú jeden set smetných košov na triedenie odpadu do triedy. To je, čo?

Načo je to celé dobré? 

Ak aj zubnú kefku správne hodíte do kontajnera na plast, skončí väčšinou na skládke, kde sa bude rozkladať stovky rokov. Kefky sú totiž väčšinou z viacerých druhov plastov. Tie však u nás nikto neoddeľuje, preto ich namiesto recyklácie čaká skládka či spaľovňa.

Ako sa do zberu môžu zapojiť školy?

Ak ste o tom nevedeli, tak určite posuňte túto informáciu do škôl vašich detí. Je to jednoduché - škola napíše presný počet vyzbieraných kefiek na adresu zberkefiek@curaprox.sk. Curaprox vypraví kuriéra, ktorý príde kefky vyzdvihnúť a na výmenu škole nechá príslušný počet košov na odpadky. Škola rozhodne, kde takéto koše umiestni, ale postupným zbieraním si tak môže vybaviť setmi košov na triedenie každú triedu.

Od našej aktívnej skupinovej členky Moniky, ktorá k recyklovaniu (nie len) kefiek zburcovala celú svoju obec, viem, že keď sa do zberu oprú decká, vedia sa preto tak zapáliť, že sú to naopak ony, ktoré opravujú svojich rodičov, čo a kam triediť.

Recyklácia a záchrana našej Zeme pred zahltením odpadom je téma, ktorá silno rezonuje celým svetom. Mladí ľudia ako Gréta Thunbergová, ktorá má len 17 rokov a je zanietenou aktivistkou, upozorňujú na alarmujúci stav planéty a volajú po globálnej zmene v oblasti environmentalistiky. Poďme aj my troškou prispieť a ukážeme si, ako šikovne znova využiť sklá od jogurtov Malý gazda.

1. Montessori aktivity pre deti - vek 3 roky

Obľúbené aktivity pre všetky deti, ktoré zlepšujú jemnú a hrubú motoriku. Pripravila som si podnos, kde som naukladala po 2 ks pohárikov vedľa seba a jeden z nich naplnila vodou, okrem penových guličiek. (viď foto nižšie) Dôležité je, aby dieťa samo premiestňovalo veci alebo tekutinu z jednej do druhej nádoby a vyvíjalo úsilie. Nechajte ich trochu sa potrápiť a určite vás prekvapia, aké šikovné sú tie naše ratolesti.

Pripravte si:

• 8 ks skiel od Ňuňu
• hrsť hrachu
• hrsť cestovín (mušličky, prípadne väčšie)
• kvapku potravinového farbiva ľubovoľnej farby
• penové guľôčky, prípadne menšie gombíky
• striekačku, kliešte, lyžičku, malú naberačku 

2. Poháre na limonádu, smoothie alebo dezerty