Táto myšlienka ,priznám sa,ma mata už dlho..rozmýšľam nad tým,že ženy,ok,aj chlapi,ale malo,musia byť riadne masochistky, keď sa pustia na prvý dojem do úplne neskodneho obchodovania ..s hocičim..oblečenie,hračky,kolobezky..to je úplne fuk.. a bohužiaľ,asi tej forme masochizmu som podľahla aj ja..😆

Bezne sa stretávam s otázkami typu:"a to sa ti oplatí?" A samozrejme ,aj so spatnou samoodpovedou : "No ja by som pre 50 centov na poštu teda nešla!" Btw, takto zmýšľajú ženy,ktorým sa to nechce robiť,nebavi ich to,chápem.. ženy,ktoré ale nikdy nič nevyhodia, nedaruju..len skladujú obrovské mechy oblečenia,hračiek a iných hovadin, ospravedlnujuc svoju lenivosť tým,že sa to možno ešte zide..áno.. samozrejme..keď tam o 15 rokov nájdeš bodycko, určite ho ešte vyuzijes 🤣 

Keď som s tym začala, nevedela som do čoho sa púšťam..ale ako všetko ,čo človek začne robiť,musí to robiť poriadne a s chuťou,inak to zmysel nemá.. a nikto ma ani len nepripravil na to,čo môže tento syndróm priniest..nie som typ skrecka, skončila som s tym..chcem žiť vo funkčnej domacnosti, kde mám všetko čo potrebujem a bodka..a nie byť zahltena vecami s minulosti, hovadinami,ktoré som si v nejakom povyplatnom ošiali kúpila a v živote nevideli vonkajší svet,ich maximálny výlet bol do práčky a na vesiak..tak som postupne z jednej závislosti prešla plynule na druhú ...

Detské veci sú kapitola sama o sebe..otázky typu : neodlozis pre druhé? Veď to bolo drahé,to sa ešte zide! Úplne ignorujem..nie..neodlozim..načo.. je to pekné a moderné a niekomu to opäť urobí radosť.. ake druhé? Ja neviem,či dáke bude,či to bude chlapec,či dievča,či dvojky,či letné,či zimne..bude? Nakupim mu...a urobím opäť to isté,čo robím teraz.

Kapitola samotnej pripravy je top kapitolou sama o sebe..potriedit veci, poprezerat poskodenia,dobre ze nie pod halogenom.a uv lampou..potriedit na velkosti (úplne super je,keď odstrihnem stitok,ale to už našťastie nerobim) ,nájsť dobre miesto na fotenie, odfotiť v 20tich uhloch každu zmolku..následne potriedit do boxov,aby som to prípadne aj rýchlo našla..posledná fáza nahodit na net,popísať,nacenit to tak,aby to bolo adekvatne aj k cenám poštovného..atď.. a toto su hodiny práce vážení..skúšala som to stihnúť za 5 minut,ako si niektoré myslia ,ale je to nemožné..

Ked si myslím,že najťažšiu časť  mám za sebou, prichádza na rad predaj a komunikácia so zakaznikom..keď sme stavali dom,poschodový,nerátala som s tym,že kvôli jednému svetriku nabeham aj 3km hore dole schodmi..na 90% môžem potvrdiť,že som mala šťastie na skvelé baby,že naozaj tip top,žiadne ofuky..cize komunikácia a všetko okolo ,od balenia po odoslanie, made my day..a keďže všetky veci mám v boxoch v detskej izbe, a ženy sa prebúdzajú v nakupovani ozaj vtedy, keď konečne uspim dieta, je to niekedy o hubu (premiestnim ich raz..prisaham)))))

Po návrate z chaty s vracajúcou Sofinkou sa jej stav upokojil iba naoko. Dve hodiny vydržala v kľude a potom to znovu prišlo. 

Po dvoch hodinách vyvrátila pár lyžičiek vody, čo sme do nej usilovne natlačili aj s ďalším obsahom, netuším odkiaľ sa to tam vzalo. Nakoniec sme to po polnoci vzdali a išli si ľahnúť. Stonala, plakala, ale nakoniec zaspala.

O druhej v noci sa zobudila a vracala znovu. Poučení, mali sme pripravenú nádobu rovno pri posteli. Po chvíľke sa pýtam muža, čo to tam je naspodu. Nevedel. V prítmí noci to vyzeralo ako tmavo-červený či hnedý fľak. Odkiaľ sa tam vzal? Veď do misy nič nepadlo. Vyzerá ako kvapka krvi. Radšej som túto situáciu nechcela riešiť. 

Potom to na ňu prišlo znovu a tentokrát bolo jasné, že vracia krv. Krv? Veď krv sa vracia pri žalúdočných vredoch, nemôže mať hádam 2-ročné dieťa žalúdočné vredy! 

Tentokrát zachvátila panika mňa. V hlave mi šumelo, nevedela som ako sa volám. Nastúpil neskutočný strach. Toľko sme o teba, Sofi, bojovali a teraz o teba prídeme? Čo sa to deje? Prečo? Čo to znamená? 

Padlo jasné rozhodnutie, smer Kramáre. Na hodinkách zastal čas na 02:30. Behom piatich minút sme boli všetci traja oblečení a vychystaní na cestu. Cestu zvládla síce v kľude, ale len čo sme vybavili všetky formality a rázne zaklopali sestričke na dvere, znovu ju naplo. V momente, keď sestra otvorila dvere, a spýtala sa, s čím sme prišli, to z nej vyletelo. Muž jej stihol podložiť ruky a zostali celé červené, krvavé. Sestrička nám hneď podala misku a o chvíľku nás volala dnu. Taký strach som už dlho nezažila. To more krvi, čo zostalo mužovi na rukách by som doma nerozchodila.