Tak milé mamičky, spolubojovníčky a som tu zas... Moje vrešťadlo, ktoré od 5.20 buntoší sa konečne uložilo na svoj prvý spánok a ja som si povedala, že opäť niečo napíšem. Napíšem, no tentokrát to bude možno aj výzva pre vás, ktoré to cítia „ako ja“. 

Áno, ako ja... V poslednej dobe som upadla do nejakého zvláštneho stavu, kedy sa zamýšľam čo vlastne ďalej robiť. Som vydatá, mám super dcérku, fajn makaróna a bývam v turistickom raji Talianska...no i napriek tomu sa po nociach prehadzujem s myšlienkou ako ďalej...a najmä čo ďalej. Tu v Taliansku mi materská skončila už keď mala Kristínka 3 mesiace. Od vtedy som bez príjmu. Neľutujem sa. Nežijeme ani v luxuse, ani v biede a vďaka Bohu, mám to šťastie, že makarón maká ako drak, aby nám nič nechýbalo a aby som mohla (zatiaľ) ostať doma a byť pri malej. 

Už niekoľko mesiacov ma tunajší zastavujú a pýtaju sa či sa teda vraciam do práce a najmä kedy. No kedy? Neviem kedy... dokonca mi napísal aj môj bývalý šéf,  že mi drží miesto. Wooow milé, ale netúžim sa vrátiť do práce, kde neviem čo znamená víkend, vstávam do práce o 4tej ráno a prichádzam domov o šiestej večer... Toto už nie je pre mňa. Nie, keď mám Kristínu. Neviem si ani predstaviť, že by som ju mala dať na starosť svokre, nebodaj nejakej cudzej žene.... to nikdy. 

Určite si mnohé poviete, a prečo nie? No preto! Pretože chcem byť mamou, ktorá je mamou. Takou, ktorá vidí rásť svoje dieťa. Tá, ktorá tu pre drobca proste je. Punto-Basta-Stop, ako hovoria italoši.

Viem, že sa to takto nebude dať ťahať do nekonečna, no viem aj to, že proste musím niečo vo svojom živote zmeniť. Vždy som v hlave špekulovala ako si byť sama sebe šéfkou. Viem, že to nie je jednoduché, najmä, keď chýba pevná a stála motivácia. Sama dobre viem, že je ťažké riešiť podnikateľské plány s urevaným dieťaťom na rukách a v domácnosti, kde všetko stojí na vás. Sama sa niekedy zobudím s chuťou zmeniť svet a po pár hodinách boja s prerezávajúcimi sa zubami mojho drobca som zrela akurát tak na pohár vína.

My ženy to proste nemáme ľahké. Byť matkou je proste obrovská obeta, najmä pre nás „radoby“ karieristky. Povedala som si však, že sa musím rozhýbať a že aspoň hodinu denne budem venovať svojej buducnosti, plánom a možno aj budúcemu podnikaniu.... To či spím v noci o jednu hodinu menej ma už nespasí a tie kruhy pod očami určite nezachráni, no čo mi môže pomocť je nájsť ženské, ktoré to cítia rovnako a chceli by proste so mnou vytvoriť skupinu v ktorej by sme sa navzájom podporovali a motivovali. Možno v tej skupine ostanem sama :D a možno nás tam bude viac, ktovie... no každopádne budem rada ak najdem aspoň jednu spriaznenú dušu, s ktorou si možno niečo vybudujeme. 

Je to tu. Prišiel čas ísť na dvojzložkové príkazy. Ešte minulý týždeň som Vám písala, že sme na dvojslovných vetách, ale moja raketa, keď ide, tak ide skutočne raketovou rýchlosťou a zrazu sme na vetách štvorslovných.... Zo dna na deň len tak: "Tati, pusti požiarnika Sama". Okrem toho si samozrejme panička bude vyberať: "Hon na korytnačku"? "Charlieho veľký úlovok?" "Lampióny šťastia" a takto sa to zrazu za týždeň u nás zlepšilo. A keďže naša cesta nekončí, špeciálna pedagogička nám dala nové úlohy s cieľom zlepšiť sluchové prozumenie.

To vizuálne má veľmi dobré, plní úlohy bez pomoci, roztriedi, priradí, spojí, to jej ide, lebo NEMUSÍ počúvať príkazy. Ale keďže môžem už byť o "krok vyššie" a používať aj rozvité vety resp. dvojzložkové príkazy, tak ideme nato. Tu vidím, že sa moja raketa stráca, lebo buď pol vety prepočuje alebo jej nerozumie, takže ideme cvičiť túto oblasť.

Všetko vyzerá takto fajno napísané super, že? Aké pokroky, ide nám to... Ale je tu jedno obrovské ALE, čo nám stále zostalo. Snažím sa myslieť pozitívne, ale pri tých 412555 škrekov za deň, ktoré nám ostali a sú totálne zbytočne a odveci, ma opúšťa aj tá posledná štipka optimizmu. Dnes to v plnej kráse predviedla znovu po dlhej dobe u našej milej pedagogičky. Napriek tomu, že je to jedna z mála osôb, pri ktorých sa nemusím hanbiť, trhá mi to zvyšky normálneho fungovania, ktoré sa snažím udržať. Dnes som sa situáciu snažila vysvetliť aj pedagogičke, aj keď nemusela som sa tak snažiť ako pri Vás, ona to videla v "live verzií."

Opísala som ich ako maximálne zbytočné a ktoré sa v sekunde zmenia na dobrú náladu. Vyzerá to u nás asi takto.

- Vadí jej nové jedlo? - Nie, napriek tomu urobí vždy pri ňom cirkus, všetko zje. Situácia opakovaná 5x za deň.

- Vadí jej obliekanie? - Nie, ale prečo pri ňom občas neškriekať? Situácia opakovaná tiež 5x za deň.