A vy ako jete pomaranče? U nás je to vždy riadny freestyle. Naposledy takto. V zelenej zimnej bunde. V apríli. A na vežičke. Na princeznú... Ale takto je to ok. A hlavne, v tejto bunde - HOCIČO.

Nepatrím k veľmi stylingovo-zameraným matkám... Ale táto bunda, ktorá práve na veži počas jedenia pomaranča, zrejme ukončila svoju sezónu WINTER 2019/2020 (ešte ju teda musím naposledy oprať, keďže som v piatok konečne odstránila z chodbového vešiaka zimné "stuff"), patrí k mojim srdcovkám💚. A preto, hoc je to možno trochu márnivé a ešte viac od veci a absolútne nečakané... Tento článok venujem JEJ!

Zelená bunda. Pre mňa nadčasový unisex kúsok. Získala si ma už pri prvom pohľade, keď mi ju manželova mama hrdo ukázala z kresla u nich doma, že: "Aha, čo som ulovila v sekáči." A veru, jej lov bol úspešný. Niekomu sa asi bude zdať trochu málo detská, inému zas, ani mi nič nenapadá, lebo je super (😅)... Ale pre moje detiská bola ideálna. Obom sadla ako riť na šerbeľ, respektíve odev na telo a ešte v nej aj mrte dobre vyzerali. Dokonca som oželela aj miernu nepraktickosť oproti overalom, keďže som musela navliecť NAJPRV gate a POTOM ešte aj bundu. A matky vedia, že mlaďatá z rodu homo sapiens sapiens sa vyznačujú nadmernou obratnosťou, silou odporovať a k tomu ešte mrštne uhýbať končatinami🙈 Ale, mne to za to stálo. Navyše vďaka dvom kusom, vyzerali menej neohrabane, ako deti v tomto velu v tých zimných mundúroch zvyknú. Ja som mala miesto "zombíkov", zelené drahokamy... V tej bunde si zažili zimné radovánky aj polotvrdé pády na studenú zem. Zahriala ich, keď bola zima do špiku kosti a svojou farbou osviežila i pochmúrne zimné dni (okej, tu som sa už opustila viac než je prípustné. #pardonprepacte😅).

Každopádne, k bunde mali pozitívny vzťah aj potomkovia. Lebo prvorodený najprv nechcel požičať kus odevu sestre a až keď si obľúbil svoj nový väčší model, uznal, že oblečkový smaragd (😅) môže prejsť na ďalšiu generáciu... A druhorodená, ako vidíte, používala bundu outdoor aj indoor, či ako podbradník.A ak vydrží tento kúsok takých 20 rokov bez toho, aby sa rozpadol, možno ho navlečiem raz aj na svoje vnúča 😁 (#vobecnepredbieham). 

Okej. Teraz sa mi tu prosím priznajte, že aj vy máte obdobný citový vzťah k nejakému kúsku vášho či detského kusu odevu, nech sa cítim trochu menej.. (doplňte si)

ℒℴνℯ❤

❤ Preethaji & Krishnaji ❤

❤ Komunikujete neverbálně s vesmírem, že jste otevření správnému uspořádání věcí (řádu), že jste otevření řešení.
Váš stav je signál, který posíláte do obrovské všudypřítomné struktury vědomí, abyste přilákali chaos do svého života nebo přilákali pořádek. Pokud žijete ve stresovém stavu, nebo jste v utrpení, signalizujete vědomí, že jste otevření problémům a žijete v chaosu. Pokud žijete v krásném stavu, znamená to, že signalizujete vědomí, že jste otevření řešení a pořádku ve svém životě.

❤ Za prvé, uvědomíme si, že tento vesmír je živý vesmír. Je to vědomý vesmír. Existuje obrovská komunikace, která probíhá na všech úrovních s každou životní formou a od jedné formy života do jiné formy života, a od různých forem života do celku.

❤ V lidském těle dochází k komunikaci mezi buňkami prostřednictvím různých enzymů nebo neuropeptidů. Perfektní stav komunikace mezi různými buňkami a enzymy je to, čemu říkáte zdraví. Neverbální komunikace probíhá mezi druhy a různými druhy. Ve volné přírodě, když je lev nebo tygr nasycený a je líný, jelen a zebry se pasou blízko nich. Ale když má lev nebo tygr hlad, tato zvířata si udržují přiměřenou vzdálenost a respekt od nich. Jak se to ale stalo?

❤ Komunikace probíhá v neviditelné oblasti. Země komunikuje se stromy, stromy spolu komunikují se svými stromy, komunikují i s houbami v lesní půdě. V kopcích u Ekam rostou určité druhy kapradiny. Spory této kapradiny se otevřou jen tehdy, když určitý pták zpívá.
Pokud celý vesmír komunikuje s největším, jak člověk komunikuje s tímto magickým polem vědomí? Nekomunikujeme skrze naše slova. Nekomunikujeme skrze své činy a chování. Komunikujeme s vesmírem skrze náš stav vědomí.

Kapitola tridsaťšesť

Rita

Keď Paľo vyšiel tými dverami, niečo sa vo mne zmenilo. Zrazu mi tak veľmi chýbal. Vedela som, že bude musieť skôr či neskôr odísť, ale keď mi to povedal, veľmi ma to zabolelo. Viem, že odo mňa neodišiel navždy, povedal to, ale mala som pocit, že to odlúčenie nevydržím. Ani mi na slová ľúbim ťa nič nepovedal! A vraj ženy sú komplikované.

S divným pocitom na duši, som odišla do práce. Karol bol ako na gumičke. Celý vysmiaty, s tým svojím neodolateľným šarmom, koketoval s dievčatami a vytváral hravú a veselú náladu. Na chvíľu som aspoň vypustila svoje trápenie. Doniesla som mu darček. Nič výnimočné, ale ten kvet mi tam skrátka dizajnovo pasoval a hádam naň nie je alergický. Celý vytešený si ten jasnočervený kvetináč tristo krát otáčal v rukách, kým mu našiel ideálnu polohu. Zahrnula som ho papiermi, ktoré som nestíhala spracovať. On sa toho hneď ujal a fičal ako včelička. Kým neskončil svoju robotu, ani mi len nezaklopal. 

Na konci týždňa som myslela na Paľa viac a viac. Vôbec sa mi neozval. Žiaden telefonát, žiadna správa. Ani ťuk. Stáli pri mne všetky moje obavy a poctivo držali stráž. Len som dúfala, že je uňho všetko v poriadku. Prečo som mu sama nezavolala, vôbec netuším. Možno som ho len nechcela obmedzovať.

Bola sobota a v sobotu sa oddychuje. To je skrátka rodinné pravidlo. V pyžame môžete byť aj celý deň, pokiaľ sa nechystáte niekam do mesta. A ja som sa rozhodne nikam nechystala. Uchlipla som si kávu z horúceho hrnčeka a vybehla von skontrolovať poštovú schránku. Až na zopár reklamných letákov, tam boli už len dve obálky. Obe adresované mne. Jedna bola od Paľa, ktorá ma prekvapila tak veľmi, až som začala poskakovať na mieste, ako taký zajačik.