Yves Rocher 

som poznala už veľmi dlhú dobu a keďže sa venujem vyše roka práve testovaniu kozmetiky na instagrame, táto ponuka ma veľmi zaujala. Vôbec som nečakala, že budem vybratá, o to viac som sa tešila, keď mi prišla správa, že si ma vybrali aj spolu s ďalšími mamičkami ☺️. 

Hneď ako balíček dorazil musela som vyskúšať všetko naraz 🙉. 

Najskôr som vyskúšala krém na ruky s vôňou bielych mandlí, táto vôňa je ako stvorená pre mňa, milujem sladšie vône a krém je práve z tých, ktoré mi vyhovujú. Nie je hutný ani mastný, práve naopak ľahko sa vpije do pokožky a zanechá ju krásne zamatovú, to milujem ❤️✨❄️. Práve teraz v zimnom období sú naše ruky namáhané, musíme im venovať väčšiu starostlivosť. Ja zvyknem mať z práce veľmi suché ruky, pracujem s peniazmi a neustále si ich umývam a následne krémujem. Krém Prvé vločky mi veľmi učaroval ❄️

Ďalší z produktov, ktorý sa stal mojim každodenným "must have" bol balzam na pery. Tak ten je úplne dokonalý! Nehovorím to len tak, naozaj ma veľmi prekvapil. Svojou výdržou aj konzistenciou. Konkurovať by mohol oveľa drahším balzamom, ktoré majú spravenú veľkú reklamu ale ani zďaleka nie sú také jemné a skvelé ako tento balzam s vôňou dreva a citrusov. Pery krásne hydratuje a zanecháva ich vláčne a jemné. 

Mňa najviac oslovila vôňa mandlí a teda rada Prvé vločky, každému sa páči niečo iné ☺️. Preto mne na mojej pokožke osobne, druhá rada V srdci jedľového lesa až tak nevoňala, to však nemení nič na tom, že je veľmi kvalitná. Páči sa mi napríklad tekuté mydlo, to mi na rukách nevadí vôňa, práve naopak, veľmi dlho ju ešte cítim aj potom ako si ruky umyjem. Takže je plus, že je výrazná. A ja už si neviem predstaviť sprchu bez sprchového mlieka a oleja s vôňou bielych mandlí ❄️✨. Pokožku po týchto produktoch máte ako satén ✨. 

Toho roku na jar som prvý krát navštívila malebnú krajinu zvanú Malta, (alebo ako miestni hovoria Mólta -ten ich prízvuk je rozkošný). Bol to pre mňa výnimočný a nový zážitok vo viacerých smeroch. Napr. v tom, že som prvýkrát išla na dovolenku bez manžela.

Ja a môj Tomica, bez ohľadu na to, koľko sme si podobní, máme veľmi rozdielnu potrebu cestovania. Mňa neustále lákajú kočovnícke chodníčky a ak dlhšie stojím na mieste, mám pocit, že stagnujem, rýchlo sa znudím, strácam produktivitu a celkovo, som nepokojná. Na druhej starne, Tomi si rád vychutnáva pohodlie domova a podľa jeho vlastných slov, neznáša „život s pobaleným kufrom.“  Tento náš hlavný rozpor bol častým jablkom sváru a naplnilo  sa kvôli tomu veľa pomyselných kalichov žlče. Tomica  tvrdil, že ho stále niekam ženiem a nemá chvíľu pokoja a ja som sa vedela do vývrtky vytočiť nad tým, že ma brzdí kvôli vlastnej pohodlnosti.

Nakoniec sme to vyriešili kompromisom. Ja nebudem očakávať, že on sa kvôli mne zmení na aktívneho dobrodruha a on nebude vyžadovať, aby sa zo mňa stal domased, ktorý len trpko prehĺta chúťky niekam ísť. Budem teda cestovať občas aj bez neho. Svokor, vegeta ako vždy, rýchlo vypátral náš čerstvo „podpísaný“ pakt a stropil scénu, že kto to kedy videl, aby žena sama do cudziny odchádzala. Veď to len nečestné manželky zlých mravov sa púšťajú na také hanebné výpravy! Správna žena nejde bez mužovho zvolenia ani do mesta! Vypočuli sme si túto etnografickú muzeálnu vsuvku z repertoára „Stredoveké názory a postrehy Barbu pamätníka“, no na úrodnú pôdu nepadli. Tomica však predsa len pridal dve malé podmienky, nech sa aj starí duchovia Balkánu upokoja. Po prvé: aby sa mi nič nestalo, mám si vybrať niekoho, s kým pôjdem. Ak sa objaví problém, dvom osobám sa lepšie rieši, než osamotenému turistovi v zahraničí. A po druhé: vyhradzuje si právo veta na výber krajiny.  (S odôvodnením, že ja nemám strachu a lákajú ma nebezpečné zeme 😀) .

O svojej parťáčke som mala rozhodnuté hneď. Pôjde so mnou mama. Ona tiež vždy túžila spoznávať svet a  mrle ma žerú po nej 😀 S Tomičkovým požehnaním voľba padla na Maltu – malú, milú, turisticky obľúbenú a hlavne na ostrove ležiacu,  takže sa tam nestratí ani taký moták, ako ja 😀. Popravde, o Malte som predtým nerozmýšľala, no dala som jej šancu. Ujo Gúgl ma vyviedol z omylu a prezradil mi, že tie ostrovy sú až tri – Malta, Gozo a Comino. Dokopy majú rozlohu asi ako Pag, avšak kým na Pagu žije 9 tisíc obyvateľov, tu ich je takmer pol milióna. Ak sa do toho prirátajú turisti, vie to byť pekná tlačenka. Malta patrí k top tri najhustejšie osídleným krajinám Európy a na svoje konto si pripisuje aj ďalšie „Naj“-koviny a unikátnosti. Je to napríklad jedna z najkresťanskejších krajín na svete – takmer 99% obyvateľstva verí v Boha, väčšina z nich sú ovečky katolíckej cirkvi. Maltčina je z lingvistického hľadiska jedinečný jazyk: je to talianizovaná arabčina.  Zároveň je to jediná vetva arabského jazyka, ktorý sa píše latinkou a Malťania sú jediný semitský národ Európy. Často sa umiestňujú v tabuľkách najšťastnejších ľudí na svete, ale získali si aj druhé miesto v nelichotivej štatistike najtučnejších národov starého kontinentu. (O prvenstvo ich pripravili Turci.)

Ako sa marec blížil ku koncu, stála som v Bratislave pred letiskom, bledá a na smrť vystrašená z predstavy, v akej výške sa bude už o pár hodín nachádzať moja zadnica. Pre mamu to bolo „tenkrát poprvé“ a vôbec sa nebála. (Keď nemáš vrodený strach z výšky, je podstatne ľahšie nepanikáriť.) No katastrofické scénare padajúceho lietadla neboli jediné, čo mi na čelo vyháňalo kropaje potu. Naposledy som letela pred 13timi rokmi a teraz som mala poriadny stres aj z organizačnej časti príprav. Desilo ma, že si niečo zabudnem vytlačiť, priniesť, zaregistrovať... Deň pred odchodom sa mi snívalo, že nás od termínalu vrátili naspäť, lebo sme nemali so sebou notársky overené kópie vysvedčení. 😀 Sestra sa mi kvôli tomu smeje doteraz 😀.  Chvala Bohu, vysvedčenia od nás nakoniec nepýtali a večer okolo 9tej sme pristávali na Malte. (Mama bola z lietadla trochu sklamaná. Čakala bohviečo a vraj to bolo ako v autobuse 😀.)

Na Malte nás privítal nás pekný teplý večer a šokujúce zistenie, že v tejto krajine sa jazdí po ľavej strane. Hoci som pôvodne nechcela míňat peniaze na dodatočnú poistku, nová informácia ma presvedčila, že predsa len toho padíka obetujem. O šoférskych zážitkoch s jazdou v protismere som už referovala: (https://www.modrykonik.sk/blog/tomiholjubavi/?p...). Boli to silno adrenalínové zážitky, no na druhej strane, pozitívne vplývali na našu spiritualitu, lebo už dlho sme sa tak horlivo nemodlili, ako keď som si to šinula opačne do kruháču. A keď som pozdĺžne parkovala v tenkej uličke na prudkom kopci, mamu sa pridala k všeobecnému katolíckemu duchu ostrova a odmodlila sa pol ruženca. Nakoniec sme to dotiahli do zdarného konca a malý biely Hyundaík sme vrátili bez újmy. Ešte sme ho aj umyli a povysávali. (Mama nakázala, nech si hanbu nerobíme). Rozhodli sme sa však, že nabudúce si auto nevezmeme. Čisto z osobných dôvodov. Ja som totiž ten typ, čo má väčšiu starosť o cudzie, než o vlastné veci. A tak som mala neustále obavy, či som dobre zaparkovala, či nestojím moc v ceste, či ma niekto neťukne, či som dobre zatiahla ručnú a auto nenájdem ráno v mori  atď 😀  Rent-a-car ako taký síce odporúčam, ale poslabší vodiči bez zdravého šoférskeho sebavedomia, nech to ešte zvážia 😀.

Keď sa zamyslím spätne, často som chodila zaskakovať za jednu kolegyňu, veľakrát som zdrhla zo školy aby som mohla ísť do práce. Nejako som si to neuvedomovala, ani som si nespajála súvislosti a dokonca som ju pochválila že schudla, ten trapas, keď nám pár dní nato oznamila, že je tehotná.

Bola to pre mňa veľká príležitosť, myslela som si, že to bude jednoduché. Keď som sa rozprávala s kolegyňou, že by som ju rada nahradila počas materskej, tak sa jej uľavilo bála sa ako bude vedenie reagovať, ale keď mala za seba adekvátnu náhradu bolo to hneď jednoduchšie. Ona čakala na vhodnú príležitosť aby oznámila svoje tehotenstvo a ja na svoju príležitosť ponúknuť sa ako zamestnanec na trvalý pracovný pomer. Lenže nebolo to také jednoduché ako sme si predstavovali...

Aj napriek mojej ponuke sa rozhodli prijať ešte jednu animátorku a dali nám 3 mesiace na skúšku aby sa rozhodli, ktorú z nás si nechajú ako TPP. Mala som výhodu poznala som terén, kolegov, milovala som to tam - mala som silnú motiváciu, aby som mala prácu, ktorá ma baví. Vždy som tvrdila, že nebudem robiť prácu, ktorá ma nenapĺňa a to ma poháňalo. 

Týždne ubiehali a ja som sa necítila sama sebou, veľa veci som robila nasilu, všetko som plánovala, snažila som sa zaujať. Odpozorovala som techniky aj od ďalšej animátorky, tá sa sústredila na prihováranie  sa a očarenie rodičov a detí si omotala lizatkami. Zistila som, že moja cesta tadeto nevedie. Vôbec som nebola so sebou spokojná.

Zlom prišiel, keď som organizovala MDD, vtedy som robila všetko spontánne tak ako som  to v tej chvíli cítila a užila som si to. Uvedomila som si, že prehnaná snaha môže byť na škodu. Radšej budem spokojná so svojím výkonom ako sa hrať na niečo, čo nie som. 

A predsa podarilo sa...dosiahla som svojj cieľ, vybrali si mňa. Prekvapilo ma však to, že chceli trvalý pracovný pomer ponúknuť aj môjmu frajerovi. Našťastie si uvedomili, že pri systéme krátky/dlhý tyzden by sme sa vlastne vôbec nestretávali. 

Ahoj!

Dnešné zadanie v krátkosti. Potešte dnes svoje deti tým, že im k desiate pribalíte milý odkaz. Alebo niekam prilepíte. A rovnako napíšte akýkoľvek odkaz aj svojmu manželovi. Či už ho pribalíte k obedu, do notebooku, nalepíte na zrkadlo, na chladničku... fantázii sa medze nekladú.

A vôbec sa tejto úlohy nemusíte báť, ani ak máte doma škôlkara, alebo prváčika, ktorý ešte všetky písmenká nepozná. Stačí napísať odkaz na väčší papier a nalepiť na dvere detskej izby. Moja skúsenosť je taká, že dieťa za Vami celé zvedavé pribehne a bude sa zaujímať kto to tam dal a čo je tam napísané. A vy mu to vtej chvíli jednoducho utekajte prečítať. 🙂

Verím, že táto maličkosť Vašim najbližším vyčarí úsmev na tvári a možno aj inšpiruje takým odkazom niekedy inokedy zasa potešiť Vás. 

Tak a dnes možno spomínaná "edukačná zložka" 🙂

Predstavme si v krátkosti Adventný veniec a jeho význam.