Smiech? Prejde! Mňa už prešiel a 20.11.2019, som si viackrát poplakala! Dvakrát ma rozreval Netflix (pozrite si novú rozprávku Klaus a kto ešte náhodou nevidel The Blind Side, tak to tiež), raz mama a raz kamoška. Z toho vyplýva, že táto fotka (od fotografky Lucie Šupolikovej) je prudko ilustračná. 

Ale v podstate aj nie. V podstate ma aj dosť vystihuje. Lebo takýto újeb je pre mňa vcelku typický a vlastne aj v deň, keď som dovŕšila "okrúhlych" 33 rokov, sa mi vyskytol na tvári. A za to som vďačná. Aj za tie slzy. Lebo to boli dobré slzy. Inak, chcela by som tu zagratulovať aj niekomu inému ako sebe (a nemyslím teraz speváčku Máriu Čírovú, ktora oslavuje v ten istý deň ako ja. Len je na tom o dva roky lepšie ako ja). 

Chcem zablahoželať mojej mame. Mrzí ma, že mi to trvalo 33 rokov, kým mi docvaklo, že má sviatok aj ona (teda docvaklo mi to skôr, ale inokedy to spomínať je trochu odveci, tak som počkala na náš magický dátum ;)). Všetko najlepšie k narodeninám. 

Takto pred 33 rokmi (večer 22.30, už trochu meškám) sa istá Betka Z. stala MAMOU. Mojou mamou. Skvelou mamou. Nie dokonalou, ale presne takou, akú som potrebovala. A neskôr aj otcom, lebo toho som si až tak dobre "tam hore" nevybrala. Ale asi som chcela pekné oči, dlhé prsty na nohách a pokožku, ktorá reaguje na slnko skoro rovnako ako koža upíra, nazvyme ju alabastrová. 

Mamy a deti by mali oslavovať narodeniny spolu. Teda minimálne do istého veku, lebo teraz krátko po mojich aktuálnych narodeninách, keď mi jedna drahá nemenová kamarátka vyhodila na oči, že už mám nárok na 25 dní dovolenky, neviem, či je vhodné pripominať ten vek jednej či druhej 😅.

Každopádne sú to nielen prvé narodky, kedy sa mi už neoplatí obracať to opačne, lebo i "vobrácene" to bude 33, ale aj prvé narodky, kedy som dostala dar už aj od syna. Síce len nálepku z Billy, ale zato sám od seba a bez žiadnej motivácie zo strany rodičov. 

Je streda. Dočkala som sa. Dnes príde milovaný podpisovať zmluvu a už ho budem mať pri sebe. Svet sa ešte neprebral do nového dňa, no ja vyskakujem z postele s obrovskou energiou. Na tento deň som čakala toľko týždňov, že ani neverím, že konečne prišiel. Na stole je vyliata káva. Nezamýšľam sa nad tým, utriem ju a do šálky si pripravujem novú. Pozorne skúmam ornamenty na lyžičke a premýšľam, kde som už podobné videla. Je ešte skoro, ale mám pocit, že čím skôr vyrazím do práce, tým skôr skončím a tým skôr budem s Matejom. Je to iba istý druh autosugescie, v skutočnosti musím byť v práci v stanovenom čase, ale celkom sa mi darí presvedčiť sa o opaku. Káva je horúca a mne sa už nechce čakať. Rýchlosťou svetla som sa pripravila. Rituál kombinovania vecí zo šatníka môžeme preskočiť, dnešný outfit mi sám naskákal do rúk a dokonca ani nevyzerá zle. Energia z očakávaného príchodu sa rozliala do všetkých kútov bytu. Už len topánky a deň D sa môže začať. 

Do práce som vďaka rannej hyperaktivite dorazila extrémne skoro, zbytočný čas sa teda rozhodnem venovať blízkemu supermarketu a pečivu, ktoré o takomto čase vyberajú horúce z pece. Snáď by som mohla kúpiť aj nejaké víno na večer, bude predsa čo oslavovať. Míňam regále s polotovarmi, toho už bolo dosť. V akomsi filme som počula, že láska plní chladničku. Veru, teším sa, ako budem vyvárať skutočné jedlá zo skutočných potravín. Pečivo, víno, nejaké ovocie. Stále mám kopu času. Blúdim systematicky zoradenými oddeleniami od chladničiek do tepla a späť. 

Preboha! Košík mi letí z ruky a rozbité víno tvorí na zemi rovnakú škvrnu ako káva na mojom stole. Matej na mňa hľadí zo všetkých tituliek dnešnej tlače. V putách.

„Slečna? Haló, slečna? Ste v poriadku?“ predavač nado mnou máva novinami ako zmyslov zbavený. TÝMI novinami. „Slečna, nemali by ste tak prudko vstávať, počkajte, môže sa vám to vrátiť. Mali by ste...“ 

Už nepočúvam, vyberám z regálu noviny. Aj tie, aj tieto, aj tie ďalšie. Do košíka s rozbitým vínom si nakladám všetkých Matejov, ktorých tento obchod ponúka a mechanicky kráčam k pokladni. V taške si odnášam šesť výtlačkov dnešnej tlače, už nie veľmi teplé pečivo a črepy. Vraj prinášajú šťastie. Možno keď prídem do práce, noviny tam už nebudú. Možno sa mi to len zdalo. 

Zlato, kedy prídeš? Vravel si, že v stredu. Dnes je streda.