Životopisy slávnych a tvorivých ľudí poukazujú na to, že títo ľudia videli "viac", videli "trocha inak" a videli aj podrobnejšie, všímali si detaily, ktoré iným unikali.
Opakom tvorivého vnímania a videnia sveta je jeho stereotypné, schématické zmyslové vnímanie v ustálených pravdách a formulkách. Pravda, istá funkčná stálosť vnímania je potrebná, ale prílišná strohosť, povrchnosť vnímania tvorivosť nerozvíja.
Človek ide denne po tej istej ulici. Zdá sa mu, že ju dobre pozná, že si už na nej niet čo všimnúť, pri čom postáť, porozmýšľať. Inak vníma človek s tvorivým vnímaním. Neraz sa pozastaví pri detailoch, zmenách, pýta sa, prečo je to tak, ako by to mohlo byť inak.
Výskumy dokázali, že tvoriví ľudia vidia, vnímajú svet súčasne viacerými zmyslami, majú zmysly citlivejšie, ostrejšie vnímajú konflikty, narušenia, nedostatky, problémy, ktoré sú pre nich výzvami na myslenie a tvorivosť. Ide o to, aby ľudia boli vnímaví ku kráse, pravde, ale aj k problémom a ťažkostiam, aby sa vnímané stalo podnetom na ich tvorivosť. Tieto vlastnosti - byť vnímavý a citlivý - treba pestovať od malička a v tom je nezastupiteľná úloha nás rodičov, učiteľov a vychovávateľov.
P. S. : Naše ďalšie príspevky (didaktické úlohy nielen pre deti) budú zamerané na tvorivosť..., pretože tvorivosť sa dá rozvíjať a cvičiť.

S úctou

Mária (autorka projektu abeceda TROCHA INAK)

Deti sú zmyslom života. Ibaže by pre niekoho nie 😅 Tak ako to teda je?

Určite ste sa už niekedy v živote stretli s takým dieťaťom, po ktorom ste dostali chuť sa nechať oplodniť za prvým kríkom. Alebo práve naopak. Strernutie s malým človekom, ktorého prítomnosť vo vás vyvolala odpor k množeniu a v duchu ste už sľubovali čistotu tela na veky vekov. Som blízko pravde? 🤷‍♀️ A nedávno som sa presvedčila, že aj tie isté kusy detí, môžu vyvolať diametrálne rozdielne emócie.

Napríklad aj tie moje. Máme kamošov, ktorí k nám chodia dobrovoľne a radi (dokonca sa niekedy aj sami pozvú😉). A to ešte ani nemajú deti (lebo veď mladí sú a deti až po svadbe samozrejme 😉 V máji už ideme👰🤵). Naše deti im nevadia, priam naopak. Dokonca padla už aj veta: "Joj, vaše deti sú super. Aj ja chcem mať raz také deti." A podotýkam, že nejde o ojedinelú lastovičku (ešte máme aspon ďalšie dve😅). ALE! Máme aj inú skúsenosť...

Minule som s nimi bola u mamy a bol doma aj bratm. Boli sme tam niekoľko hodín a keď sme odišli, tak padla aj takáto veta: "Tvoje deti sú najlepšie antikoncepcia." (Pozn. Osobne poznám aj lepšiu, volá sa Nej*bať😁) Zaznelo z úst brata, nie manky, aby nedošlo k nedorozumeniu 😉.

Tak teraz neviem. Ako to je? 🤔 Vy ste (boli) ktorý tábor? Medzi nami... sama si nie som niekedy stopercentne istá🤫🤪

PS: UPOZORNENIE - tento príspevok treba brať s jednou dávkou humoru, po jedle a zapiť vodou. (Ja viem, že sa chápeme, to je len pre istotu😉) A nie... môj brat necíti voči mojim deťom nenávisť✌

Ďalší deň strávený za múrmi nemocnice, prinášajúc úsmev a radosť deťom, rodičom a pracovitému nemocničnému personálu... Dnes nás však na očnom oddelení uvítal srdcervúci nárek. A na akútny nárek sme my, zdravotní klauni, odborníci. Liečime ho intenzívne, no citlivo.

Plač vychádzal hneď z prvej izby, kde bola sestrička s malou Radkou. Keď nás sestrička zbadala, utekala za nami akoby prišlo vykúpenie. Prosila nás, aby sme šli za malou, že sa nedá utíšiť a slzy jej vôbec nepomáhajú pri liečbe chorých očiek. Sestričku sme uistili, že hneď ako sa umyjeme a zistíme kam za kým, pobežíme za Radkou. V sesterni sme podstúpili klasickú dezinfekčno - informačnú procedúru a utekali sme za vzlykajúcou slečnou. „Priviedla som ti návštevu. Keď prestaneš plakať, odlepím ti jedno očko, aby si ich aspoň na chvíľku videla,“ pošepkala Radke. Malé čokoládové očko plné sĺz a s krvavou rankou na bielku na nás kuklo a premeralo si môjho kolegu Karola Žinčicu i mňa. Plač vystriedalo ticho, sestrička očko zalepila späť a odišla.

S kolegom Žinčicom sme sa galantne predstavili a držali ju za ruku. Prezradila som Radke, že obaja liečime hudbou, ale potrebujeme jej pomoc. Do rúk sme jej opatrne vložili hracie vajíčka. Keď malá slečna zistila, že hŕkajú, opatrne sa usmiala. Klaunskí doktori začali smelo spievať „Prší, prší“ a Radka hŕkala do rytmu a po druhej slohe sa už aj pridala. Mala prekrásny hlas!

Keď sme dospievali pochválila sa, že vyhrala prvé miesto v speve v Polomke a že na prehliadke talentov vo Vrátnej tiež zožala veľký úspech. Nuž Žinčica sa chcel presvedčiť, tak ju poprosil, aby zaspievala. Čakali sme všeličo, ale to čo sa stalo bol ďalší zázrak. Radka len šepla, že ona ľúbi horehronské... a spustila anjelský spev.

Hopsalková a Žinčica ostali zamrznutí. Celým oddelením sa niesol Radkin hlas. Spev bol krásny a ťahavý. Mala som zimomriavky aj na nose!

Keď dospievala, Žinčica si poprial, že by rád počul niečo o láske. Radka povedala, že síce ešte nemá frajera, ale vie aj takú. Spustila ešte hlasnejšie a smelšie. Doktor Karol ju celú dobu držal za ruku. A ja, čupiac pri posteli, som držala Žinčicu. Bolo to neuveriteľné. Dvaja klauni prišli potešiť dieťa a zrazu dieťa v posteli s prelepenými očkami spieva pre klaunov. V tej chvíli sme my boli tí, čo dostávajú dar. Duša si poskočila a čistota detského srdiečka naplnila miestnosť aj naše vnútro.