Nebojte sa, nebude nasledovať hudobné matiné na štýl Repete (pozn. pre mladšie ročníky, hoďte si to do YouTube-u, nebudem vám vysvetľovať, čo to bolo), aj keď hudba zohrá svoju rolu. 

Všetko sa odohralo v jeden víkend. Začalo to  v piatok popoludní a skončilo v nedeľu nadránom. Keďže som dobrá matka, ba priam Matka roka (-ostatné sa nemusia urážať, všetky sme!), chcela som dopriať deťom aj nejaký kultúrny zážitok. A Biela noc mi bola v tomto zámere nápomocná. Lebo chápadlá chobotnice trčiace z technickej pamiatky pri Dunaji, zaujmú aj náročného diváka, akým vie 3,5-ročné dieťa byť. To som ale netušila, čo ho zaujme ešte viac!

Z druhej strany móla sa ozývala akási tanečná hudba, ktorú by sme s manželom bežne definovali ako „kolotočársku“. A hudba nebola to jediné, čo sme si s prvorodeným z móla všimli. Na hudbu tancovali tínedžerky a asi dvaja tínedžeri hotové choreografie. Osobne som nechápala, prečo sa pri tom striedajú a niekedy ich tancuje viac, inokedy menej. Lebo na oné známe „battle“ to nevyzeralo. Každopádne, kým ja som sa zamýšľala nad pointou a účelom videnej aktivity, v synovi sa ozvala potreba si zatancovať. Úprimne som si myslela, že keďže ho doma vedieme ku kvalitnej hudbe, na niečo jednoduchšie nepristúpi. Veruže som sa v jeho hudobnom vkuse mýlila. A bez zaváhania sa k nemu pridala aj mladšia sestra. Nestačila som sa diviť, ako rýchlo zapadli medzi tínedžerov a ako sa im svojimi tanečnými kreáciami motali pod nohami. A ja, ako taká mama hus som behala za nimi, nech nerušia mládež, ktorej som kvitovala, že si zvolila pobyt na čerstvom vzduchu miesto sedenia za počítačom. (S výberom ich outfitov som už taká spokojná nebola. Ale zas, tzv. ugly sneakers si podľa mňa vo svojom podaní zažila každá generácia. Ja by som dnes možno bola zhrozená, aké žehličky mi zdobili nohy. Našťastie, spomienky sú ku mne milosrdné.)

Stále som však nevedela, o čo im ide. Ale keď sa jedna dievčinka prihovorila mojim deťom a to menšie si vzala aj na ruky, zacítila som príležitosť, dozvedieť sa viac. Áno, toto je časť príbehu s kórejským popom, kde má každá pieseň vlastnú choreografiu a decká sa ju tam navzájom učia a si ju precvičujú na randomne pustených ukážkach. Preto to striedanie a rôzne počty tancujúcich. Ku koncu sa už na niektoré prvky choreografie chytal aj Karol, preto som usúdila, že na K-pop má predsa len ešte čas a išli sme na hamburger (-veď vravím, že som matka roka…). Evidentne môj čas na K-pop vypršal.

Keď som po sobotňajšom druhom kole Bielej noci uložila „moje“ dieťa spať (-muž zas to svoje), dopriala som aj sebe dávku kultúry. Dúbravské hody, here I come! No, prišla ako prišla… Videla som poslednú jazdu ruského kolesa a stihla som si kúpiť tri deci burčiaku. Mohla by sa natískať na pery známa veta: Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ale nie v tomto prípade. Lebo moji dúbravskí kamaráti mali už v zálohe ďalší bod programu! 

Aký? A čo s tým má spoločné Čistychov sa dočítate v pokračovaní článku u mňa na webe. 

Niektorí tvrdia, že je srbské. Ďalší zase, že už dávno nie. A furt sa vie niekto uraziť. Nechajme my tieto naťahovačky Balkáncom a pozrime sa naň ako na turistické miesto 🙂

Dnes sme sa totiž, aj napriek vášnivým protestom vetchého starca, vybrali na krátky výlet do Kosova. Svokrove proroctvá sa nesplnili a nikto nás nepripravil o orgány. 😀  No, hoci máme obličky a pečienky na svojich miestach, zbavili sme sa prebytočnej hotovosti. Ale neľutujem ani cent!

Mesto Prizren, v ktorom sme boli „nehanebne hýriť“, má bohatú otomanskú architektúru. Škoda, že sme si nestihli pozrieť žiadnu z mešít, hrad, ani turecké kúpele, no aspoň je o pár dôvodov viac sa vrátiť. Napriek jemnému orientálnemu nádychu, atmosféra miesta mi niečim pripomenula Užgorod. Na každom kroku sú stánky s peknými vecami a všetko je také lacné! Jasné, že som si musela kúpiť každú cetku, čo mi padla do oka, vrátane kosovárskeho kroja pre malú Mišenku. 😀 Vlastne, chcela som jeden aj pre seba, ale ten zelený, čo sa mi páčil, som neoblieka a tie, čo mi boli dobré, boli moc ružové a čipkované, rozhodne mi nelichotili a vyzerala som v nich ako mladšia sestra Dolores Umbridge.

Bolo mi ľúto, že pre krátkosť času si bližšie nepozrieme pamiatky, no kultúrny program nám pripravili aj domáci. Kosovári sú zhovorčiví a veselí ľudia. Jazyková bariéra nie je žiadna, lebo skoro všetci vedia po „srbsky/chorvátsky“ a neváhajú ho použiť a porozprávať ti niečo zaujímavé.  

V obchode s krojmi som si napríklad šťavnato pokecala s dámou v rokoch. Najskôr chcela vedieť, koľko má dcérka rokov (hovorím, že to pre neterku potrebujem).  A o chvíľu som sa dozvedela, že ani ona nemá deti a veru už ani muža. Sa rozviedla. „ A dobre som spravila. To bolo furt len navar mi, oper mi, fakt potrebuješ ďalšie topánky? Načo pôjdeme do divadla? Mne sa nechce... Tak mu hovorím, počuj Besnik, deti si mi nedal, stal sa z teba protivný domased, ani už nevyzeráš, ako kedysi, choď ty pekne naspäť k mame a ja si budem kupovať topánok, koľko chcem.“

„Fíha...a čo na to povedal?“