Nie že by som sa netešila, že už nie je horúco, aleééé noooo nemuselo to byť tak drastické. 

Ešte nedávno mi po byte pobehovalo totálne holé dieťa a teraz náhle ideme kupovať vetrovku. No ale na veľa vecí nemáme žiaden vplyv, čo potvrdila aj dnešná návšteva obchodu. 

Ideme si po obchode, kde pozeráme už aj vianočný tovar a po chvíli malý sám vyberá „ťoťo ňé, ťoťooo ňééé.“

Nechávam ho pobehovať, veď konečne sa po celodennom robení pekla ako tak unormálnil. 

Nepozerám sa, ale počujem niekde v diaľke vekovo podobný hlas, ktorý dosť tvrdohlavo odporuje. Hneď na to počujem nejakú mamu, ktorá tiež odporuje a už nejakú chvíľu sa háda so svojím dieťaťom. 

Dosť známy scénar :D 

To, že čas beží až príliš rýchlo, nie je iba fráza. Vedia to všetci rodičia. Obzvlášť mamy. Veď len včera vám to malé klbko šťastia prvýkrát vložili do náručia. Zrazu strih. Prichádzajú prvé slová. Kroky. Opäť strih. Vediete ho za tú malú rúčku so zovretým hrdlom prvýkrát do škôlky. Je plné očakávaní, trochu ustráchané, no s iskričkami v očiach, že prichádza niečo nové. Ďalší strih. Roky ubehli ako týždne a vášho drobca čaká škola. Ozajstná. Škola života. Aj vy sa pýtate, kedy sa z toho malého bábätka, ktoré bolo závislé od vašej blízkosti, vášho hlasu a objatia, stal prváčik? Pretože ja áno. Je to šialené, ako ten čas plynie.

Stojím pri škole a pozorujem tú rozmanitosť rôznych vekových skupín. Malí prváci s veľkými taškami, detskou radosťou v očiach a svižným krokom. Pobehujú, vrtia sa, poskakujú. „Počkaj! Nebež! Stoj chvíľu! Kráčaj pekne! Stoj pri mne!“, počujem kde-tu hlasy dospelákov. Potom sú tu väčšie slečny, hotové malé dámy, v tesnom závese chalani, ktorí sú ponorení do debát. A potom tí väčší. Druhostupniari. Mobily v ruke. Slúchadlá v ušiach. Prehodia spolu iba zopár slov. Tvária sa vážne, tak trocha dospelácky. Pozriem sa späť k tým malým drobcom, živé striebra, ktoré by najradšej ešte behali, šantili, hrali sa. Veď sú to ešte deti. Dovoľme im, aby nimi boli. Čo najdlhšie. Nech behajú, skáču, hrajú sa, keď môžu. Tešme sa zo zašpinených kolien a ufúľaných tričiek. Doprajme im tú radosť z pohybu a bezstarostnosť. Aspoň vtedy, keď si nemusia plniť školské povinnosti. Je to pre ne predsa len veľká zmena. Kus dieťaťa museli nechať v škôlke. Zoberme ich von, do lesa, na ihrisko, hocikam, no trávme si nimi čo najviac času. Hrou, zábavou, pohybom. Pretože dnes sú to prváci, no ani sa nenazdáme a o chvíľu ich budeme vyprevádzať na strednú.

Uvedomujem si, že čas nezastavíme, ani nespomalíme. Každý jeden deň. No obzvlášť pri rôznych míľnikoch. Na narodeniny, keď pribúdajú sviečky na torte. Alebo, napríklad, aj pri zmene šatníka. Keď zrazu v Kauflande nesiahnete po značke Kuniboo, ale zrazu kupujete Hip & Hopps, cool módu pre väčšie deti. Tú, ktorú ste vždy obchádzali, lebo veď „to je ešte ďaleko“. Nuž, nie je. Uvedomujete si, že uličky medzi regálmi nevymetáte tlačiac kočík pred sebou, ani vám dieťa nesedí v nákupnom košíku. Kráča vedľa vás, debatuje s vami a spolupodieľa sa na veľkom rodinnom nákupe, ktorý absolvujete každý víkend. Je normálne, že ma vie rozcítiť takáto vec? V strede plného supermarketu? Verím, že je. Verím, že nie som jediná mama, ktorá sa síce ohromne teší z toho, že jej dieťa rastie, napreduje, učí sa nové veci a objavuje svet, no zároveň sa nestíha čudovať, ako ten čas letí. A občas sa jej zacnie. 

Teším sa, že výber oblečenia dopadol k spokojnosti oboch strán. Budúci prvák bol nadšený „z frajerského dizajnu“, ja zase z kvality, zloženia z biobavlny a, samozrejme, potešila aj cena. Nie je totiž sranda, vymeniť škôlkarskú garderóbu za školácku. Avšak, na prvom mieste je pre mňa stále kvalita a pohodlie. Musí v ňom vedieť behať, skákať, preliezať a hoci aj loziť po stromoch. Tým, že mu začínajú školské povinnosti, neprestáva byť dieťaťom, ktoré má objavovať svet. Práve naopak.

A čo vy, pamätáte si na váš prvý školský deň? Ja úplne presne. Mala som slávnostné šaty, v ruke kytičku, na chrbte vysnívanú školskú tašku. Ružovú, Barbie. Bola som plná očakávaní. Nadšená a šťastná. A rovnako ako prvý deň, boli perfektné aj ostatné školské dni a roky. Pamätám si, ako sme túžobne očakávali zvonenie zvončeka, aby sme sa rozutekali na dvor. Skákali sme cez gumu, hrali guľôčky, zbierali céčka či pogy. Na chodbe sme poslušne chodili do kruhu a skupinkovali sa podľa aktuálnych kamarátskych vzťahov. Skákali sme škôlku a hrali hry ako Cukor, káva, čaj, rum, bum či Kráľu, kráľu, daj vojačka. Vymieňali si medzi sebou desiatu a kreslili si kresby do pamätníčkov. Na prvej strane nesmela chýbať zázračná formulka: "Kto z neho list vytrhne, tomu ruka odpadne"! 

A aké sú vaše spomienky na školské časy? Skúste si zaspomínať 🙂