Ahojte!

Pár úvodných slov by som chcela v prvom rade venovať Modrému koníku a poďakovať sa za možnosť zapojiť sa do testovania produktov, ktoré ma zaujali. Rovnako ďakujem Manufakture, ktorá ma na testovanie vybrala. 

Produkty na pleť značky Manufaktura používam vyše roka a sú mojimi stálicami. Práve preto ma zaujímalo, či budem rovnako spokojná aj s ich vlasovými výrobkami. Kedže si na vlasoch potrpím, pri kúpe šampónu, masky či kondicionéra, si ako prvé všímam jeho zloženie. Manufaktura sa môže pýšiť produktmi bez sulfátov, ropných produktov, farbív či alergénov. Je to česká firma, ktorá netestuje na zvieratách a ich výroba je šetrná k životnému prostrediu. Oceňujem aj to, že väčšina ich produktov obsahuje minimálne 97 % prírodných ingrediencií. 

Na testovanie som dostala balíček pozostávajúci z troch produktov:

• Šampón snov - extra jemný, revitalizujúci a hydratačný pivný šampón
• Unikátne aktivačné sérum proti vypadávaniu vlasov a na podporu rastu nových vlasov
• Posilňujúca a ochranná pivná vlasová maska s prírodnými olejmi a kofeínom

Každý z vyššie spomenutých produktov je súčasťou pivnej rady kozmetiky, ktorú značka Manufaktura ponúka. Táto rada sa vyznačuje použítím českého piva Ferdinand, ktoré je vyšľachtené práve pre farmaceutické a biomedicínske účely. Má zmierňovať lámavosť vlasov a navrátiť im stratený lesk. Poďme sa pozrieť na to, či táto kozmetika splnila, čo sľúbila. 

Pôvodne som chcela napísať väčší článok o dcériných prvých narodeninách, ale v podstate možno aj tento text bude pre ňu o takých 12 rokov darčekom. A možno nie. Každopádne, okrem osláv dcérinho prvého výročia na tomto svete ma čakala aj iná párty. Možno si poviete, no to je téma na článok. Dnešné ženy už nevedia o čom písať. No ale dámy, nebuďme také úzkoprsé (-to je tiež inak výraz za všetky drobné🙈).

Od mojej poslednej menštruácie prešiel rok a deväť mesiacov. A úprimne musím priznať, že mi Rusi (-pre vyznávačky socialistickej verzie), respektíve teta z Ameriky (-pre fanúšičky kapitalistického kódovania) nechýbali. Ani som si na periodicky sa opakujúce krvácanie nespomenula (teda odmysliac si šestonedelie). Ale tušila som, že sa kdesi zjaví opäť. A áno, som rada, že som zdravá a tiež, že nie som nebodaj znova tehotná. Ale to sú asi tak 2 radosti, ktoré sa mi s menzesom spájajú.

Inak ma to skôr otravuje. Bolesti, vyrážky, žravosť... a po pôrodoch... veľa krvi, veľmi veľa krvi. A to som si v mladosti myslela, že mám silné krámy. Och, aká som len bola naivná. Dnes používam vložky, z akých som bola pred rokmi u mojej mamy udivená. Teda v stenčenej verzii. Už tiež chápem, prečo mama v najhorších dňoch spávala s uterákom pod zadkom aj to, že jej často nestačila jedna vložka. Veru, už nestačí ani mne. A dnes Ja udivujem. Moju bezdetnú švagrinú, ktorá si raz na záchode pozrela, že dĺžka vložky je 30 cm. Nuž hej. Zmenami v hormónoch počas tehotenstva a po pôrode mám dnes úplne inú tetu z Ameriky. 

Akoby aj ona dospela, nabrala na sile, získala nové skúsenosti a odhalila mi nové zákutia týchto ženských vecí. Napríklad nové bolesti, prípadne nové chute na nové sladkosti. Ale v konečnom dôsledku je to stále ta istá teta, o ktorej sa v dobrej spoločnosti nehovorí, lebo je to prinajmenšom nechutné.

No veď, čo si budeme klamať, nevychádzajú z nás vtedy práve sedmokrásky. Ale hej, je fakt, že by sme sa za krámy nemali hanbiť. Ale na druhej strane si nemyslím, že by sme mali všetkým ukazovať krvavé vložky/tampóny/kalíšky (-vyberte podľa preferencií). Treba sa akceptovať aj počas týchto dní, keď sme nafúknuté ako balón, ubolené ako mulice na Santorini či nasraté jak tety na Pošte. Ja sa to tiež ešte iba učím. Možno preto som nevedela dobre vysvetliť synovi, keď s dcérou objavili moje zásoby spred otehotnenia, že na aké krvácanie je vlastne ten tampón "leukoplastom". Všetko sme to totiž My. Sme tak vymyslené, že raz do mesiaca krvácame a predsa nezomrieme (-požičané z jedného starého vtipu, pardon). Ba priam naopak. Dávame nový život a to už je iné kafe. Takže, najbližšie, keď k nám červená teta zavíta, pozdravme ju a skúsme ju zvládnuť v čo najpokojnejšom režime, aby nemala pocit, že je tu nechcená a nerobila nám ešte viac napriek ✌🤞 Skúsim aj ja.

Dnes mi je akosi clivo... Clivo, preto aké sú moje deti krehké a tak strašne naviazané na mňa - na mamu... Bože, ako čakajú, keď sa budem s nimi hrať, blázniť sa.. Majú iba mňa, žiadne extra aktívne babky, dedkov, ktorí im robia super zaujímavý program. Preto moje deti nič špeciálne nepotrebujú, žiadne darčeky, hračky... Potrebujú len tú svoju mamu. Stačí, keď si k nim sadnem na koberec alebo deku a už sú pri mne... Clivo mi je, ako mi je dlho na materskej a vlastne už teraz mi chýbajú tieto chvíle... Každá fotka, čo si dnes prezriem v mobile, oblečenie, čo vyradím zo skrine, dokonca i nejaká spomienky ma dnes totálne rozplače a rozcitlivie... 

Asi idú zase moje dni alebo je to tým, že som po dlhšej dobe bez syna. Dnes si išli spraviť pánsku jazdu k babke a my sme tu zostali asi po viac ako mesiaci samé. Tak strašne sme si zvykli všetci na seba, že ešte aj tá moja raketa, nič iné nevykrikuje celý deň, len to svoje: "mimi, mimi" (šimi, šimi - tak ho volám ja). 

Môj syn nepotrebuje žiadne aba terapie ani cvičenia v štýle playwisely alebo prácu za stolíkom, aby tú moju raketu potiahol. Konečne sa jej dostal pod kožu a mne je sakra ľúto, že nám skončili prázdniny a on bude musieť ísť do škôlky. Stal sa jej najväčším ťahúňom a keby som mala mega veľa peňazí, zaplatím im obom súkromnú škôlku, pretože to by bola istota ako gulomet, že to s tou mojou raketou dobre dopadne. 

Napríklad včera som ráno nacvičovala slabiky a samé fu a pi a pa a ba... no úspech minimálny, viac kričala mi-mi, lebo vedela, že mimi je v obyvačke a 20 minút počas učenia s raketou má dovolený mobil.... No a tento môj malý mimi potom vonku len tak začne na psa kričať búda-búda a ta moja raketa poveda zrazu len tak psovi: "búda"... Žiadny očný kontakt na ústa, žiadna tvárová imitácia, žiadne gestá, len tak to z nej vypadlo, lebo to povedal sám VEĽKY mimi... Mne padla sánka, čo ja musím spraviť preto, aby po mne zopakovala "pi" a Mimimu sa to podarí s prstom v nose...

Mimi je náš najväčší učiteľ, ale pri reakciách na druhých a deti som si neni istá. Cielene ľudí a deti ešte neoslovuje, vždy len uáže prstom kukne na mňa, povie "a" a to je všetko, ide ďalej... Dobrý znak je, že neuteká z ihrísk, ale ešte aktívne deti k životu nepotrebuje. Ona by bola silný jedinec, aj keby rozprávala, lebo jej rýchlosti by nestihali asi žiadne deti. Kdesi som čítala, že u detí ADHD je to niekedy problém nadviazať priateľstva a to bôž u detí s NKS. Preto ešte neviem správne identifikovať, či ľudí ignoruje, či ich registruje, ale nemá rada, že ju oslovujú priamo a on a im nerozumie alebo sa jej nepáči, ak by ju usmerňovali... Fakt neviem, viem len, že aj tu mám medzeru, ktorú treba "zaplátať"..

Dnes sme boli teda iba my dve baby na ihrisku, deti nikde, ale keď už sme odchádzali, tak som stretla známku s dcérou - môjho mimiho spolužiačkou. Dievčatko malo bublifúk, veľmi jemne nenútene začala fúfak bubliny a raketa ich chytala. Potom sa to podarilo dievčatku čaptavo vyliať, tak už nemala z čoho fúkať, začala si skackať a utekať okolo preliezačky.. A mne pišťalo srdce, že aj toto dievčatko pekne začalo imitovať moja raketa.. Povedať asi nemala čo resp. nevedela, ale pekne pár sekúnd skackala ako ona...