Som trochu tieto dni zase tam, kde som bola na začiatku. Na amoky a škreky mojej rakety reagujem intuitívne ako bežná neauti mama, tak ako by som ich riešila u malého, niekedy krikom, inokedy hrubo odignorujem, niekedy aj capnem po zadku, inokedy sa pridám k škrekom... Ako keby som sa nič za pol roka nenaučila. Proste to tieto dni nemám chuť vôbec ale vôbec riešiť. Zamýšľať sa, že sa teraz touto mojou reakciou posunem o pár dní zase späť. Proste chcem fungovať ako normálna mama bez výčitiek, že niekedy to proste nedávam...

Zakazujem si čítať diskutie, skúsenosti a príbehy iných mam, pretože, všetko, čo prečítam, si opäť začínam hneď pasovať na svoju raketu a ako správna matka s podozrením si ju diagnotikujem 5x za deň. Nerobí nejak nič zlé cez deň, len to jej "skúšanie", jednadnie a fungovanie bežné detské je 100násobne náročnejšie ako pri synovi... Takých ako je môj syn do dvoch/troch rokov by som vychovala aj štyroch s prstom v nose. Nebolo to s ním easy, on mal tiež svoje muchy, aj vzdor mal a teraz aj papulovačky prišli, ale predsa to s ním išlo ako "po masle"... Včera ma vypeckovala dobre jedna diskusia, kde sa jedna matka predbiehala cez druhú, že ich deti sa nikdy nepliesali o zem a že všetko je o výchove. 100 čertov som mala v sebe a všetky tie matky by som "vyščicovala" za vlasy.

Tak pome mamy, je to naozaj tak? Možno predtým, ako som mala raketu, som mala také isté myšlienkové pochody, že si len matky nevedia vychovať deti... ALE teraz už vidím, sakra rozdiel a nie je všetko len o výchove. Tam Vám totiž hrá dôležitú rolu aj povaha decka. Môjho syna totiž nikdy nenapadlo plieskať sa o zem, pri hre na piesovisku bol kludný, sedel pri mne ako 5 peňazí, nákupy, vybavovačky či odchody z detských ihrísk boli celkom ok, žiadne scény... 

Raketa, to je iný oriešok. Pleskne sa o zem aj 25 x za deň, škrieka jak pavián a to ešte ani nevyslovujem nejaké slovo na "ne", človek si aj na hubu začne radšej dávať pozor... a teraz mi povedzte, kde sa to dieťa naučilo? To si ozaj matky myslia, že na deti s dvojročným rozdielom majú mamy iný meter? Ja teda nie, brala som ich rovnako ok, len pri jednom to fungovalo, pri druhej nie....

Ona je inak taká ňuňa malá, človek ju veľmi rád len pozoruje, lebo teraz sa jej z vláskov dajú robiť copíky, ktoré jej ešte pekne stoja po bokoch hlavy (čas na urobenie copíkov je tak 3,4 sekúnd). Ráno strapatá vycupitá z izby, kričí na mňa už od dverí ham-ham-ham...Dobre, tak ju paničku nakŕmim, aby neumrela hladom, potom už aj vlasy si dá spraviť, veď s plným bruchom to ide lepšie. Keď sa nikam nejdem, relatívne všetko ok, dávame to v pohodičke. Explózia vybuchne, keĎ človekhce niekam ísť a fungovať s ňou ako s normálnym dieťaťom, tak to ide akosi super zložilo.

Včera sme napríklad čakali 3-4 min v čakárni v ambulancií a už ju porážalo. Stála na druhom konci chodby a "trucovala" a škriekala jak pavián. Syn by tam lapel aj pol dňa. Stačilo vytiahnuť knižku alebo chrumky a super. Keď som bola tehu, syna dvojročného mi strážila vždy u gynekologa 87 ročná babka. Raketu by chudátko babka teraz neustrážila ani za nič. Neviem si predstaviť, žeby ju s tou svojou slimačou chôdzou a s paličkou naháňala. Proste pri rakete to tak easy nejde...