"Pri prvom pôrode pred dvoma rokmi som mala veľké krížové bolesti. Pôrod ako taký prebehol v poriadku, ale na tie bolesti sa nedá zabudnúť. Teraz som znovu tehotná a už o tom premýšľam. Neviete náhodou, či sa nejako nedá takýmto bolestiam predchádzať? Trebárs nejakou rehabilitáciou v tehotenstve alebo tak?"

Pôrod bolí. Na tom sa zhodnú asi všetky ženy, ktoré ho už majú za sebou. Tie, ktoré sa naň ešte len chystajú, zase premýšľajú, aký bude ten ich a ako ho zvládnu. Kontrakcie čiže sťahy maternice môže nastávajúca mamička pociťovať ako tlak v podbrušku, v krížoch, a dokonca aj v bedrách alebo stehnách.

Krížové bolesti môžu súvisieť s polohou bábätka v brušku. Keď je viac naklonené k chrbtici mamičky, vyvíja väčší tlak do chrbta ženy. Preto je vhodné opýtať sa na konci tehotenstva svojho lekára, či nie je bábätko v tzv. posteriórnej polohe. Ak áno, môžete skúsiť cvičenie a polohovanie, aby sa bábätko ešte pred pôrodom otočilo do lepšej polohy.

Prežívanie bolesti sa u každej ženy líši. Veľmi dôležitý je vždy postoj ženy k pôrodnému procesu a jej duševné rozpoloženie. Dôležitú úlohu hrá aj celkové spoločenské a kultúrne prostredie. Existuje hneď niekoľko možností, ako si pôrod spríjemniť a ako ovplyvniť druhú dobu pôrodnú aj krížové bolesti.

Ako pracovať s krížovými bolesťami?

"Môj prvý pôrod bol o krutých a dlhých krížových bolestiach. V podstate som išla z jednej kontrakcie do druhej, pretože než odznela bolesť z chrbta, už sa hlásila o slovo bolesť brucha. Druhý pôrod bol veľmi podobný, ale našťastie o mnoho rýchlejší. Tretí pôrod bol oproti tým predchádzajúcim dvom pohoda a ja som si dokonca medzi kontrakciami aj oddýchla, pretože som tými krížovými vôbec netrpela. Každý pôrod je iný, a aj keď pri prvom pôrode krížové bolesti boli, u ďalšieho už pokojne byť nemusia."

Dobré ránko,
tento týždeň resp. večer som sa rozhodla, že si opäť zasúťažíme na tému MESTÁ.

Pravidlá súťaže:

1. Každý deň pridám k úlohe DO ČLÁNKU - 1 indíciu, túto skutočnosť oznámim komentárom, všetky tipy do môjho komentáru sa počítajú ako za tipy k danej indícii.

2. Tipovať môžete každá/dý "len" 5x, čiže: 5 dní, 5 indícií a 5 tipov.

A to takto: VZORY: tip.č. 1.alena, tip 1.alena, alebo mi stačí len úplne jednoducho: 1-alena, atď. Viac odpovedí v jednom tipe nebudem uznávať a tip neuznám, aj keď bude správny.

3. Každá/dý súťažiaci má len JEDEN tip na jeden deň! (to znamená, že keď deň vynecháte, pokračujete v dalšom poradí svojho tipu), vynechaný tip sa už nedopisuje!

Obdobie medzi 1 - 2 - 3 rokom s deťmi bolo pre mňa vždy topka. Ešte ako puboška som strážievala sestrinho malého. Joooj to Vám bol raj. Ráno dajaká rozprávka, potom prechádzaka, nejaký šikovný obed a hop šup do postele na poobednajší šlofík, poobede zase prechádzka na kofcu a slané palička. Pozor ako každý chlap vyžadoval pred spaním masážičku. Toto isté a ešte viac som si užívala s mojim synom. S ním som si vždy pred spaním ešte prečítala knižky, pojašili a potom s masážičkou zaspali. Nikdy, ale fakt nikdy som nemala panický strach, čo bude s nimi na verejnosti. Do mesta, obchodu, na prechádzku kade tade, pri uspávaní nebol cirkus, ale radosť, všetko bolo ok, všetko bolo easy...

Ale s raketou to Vám je iná jazda... Vždy keď mám ísť do obchodu, už si musím strategicky vybrať obchod, zabezpečiť nákup veľmi rýchlo a padlovať preč. Prechádzka mestom či návšteva zoo sú pre mňa teraz výzvy dňa - dám to /nedám? Musím sa vyhýbať masovkám, miestam s veľa podnetmi, vybrať miesto, kde sa bude môcť aj vybehať, no hotový strategický manažment... Aj také obyčajné kultúrne podujatie ku dňu matiek bolo dnes pre mňa obrovský stres. Od rána som premýšľala ako to zase zvládneme... My sme si totiž ani vianočnú besiedku nášho syna neužili spoločne ako rodina. Muž, chudák, naháňal raketu a ja som natáčala syna, všetko z rýchlika a všetko v strese... Preto som očakávala rovnakú atmošku aj dnes. Išla som so synom skôr, natáčala jeho predstavenie a celý čas premýšľala, či toto dokáže niekedy aj moja malá raketa. Napríklad či dokáže chvíľu s deťmi čakať pod pódium, kým sa dostane na rad, či sa nešľahne na pódium alebo nebude z neho utekať hore-dole... Také bežné, také obyčajné, také automatické pre zdravé deti a ich rodičov a pre mňa skúška "dospelosti" mojej rakety...

Dnes to však napodiv bol pekný deň. Keď muž prišiel s raketou na vystúpenie, raketa zrazu všetko pozorovala, chvíľu "prnčala", že chce ísť pobehovať, potom si to zrazu rozmyselala, tak sa nechala pestovať mužom a pri pohľade na deti ani nedýchala... S gučou v hrdle som ju pozorovala, kedy to "vybuchne", bola som ako na ihlách, všimla si to aj moja mama aj sestra, ale neodsúdili ma, lebo presne vedeli prečo... Lebo tí "zainteresovaní" vedia presne, čo dokáže moja raketa predviesť. Dnes to však zvládla, prvýkrát po dlhej dobe sme fungovali a "vyzerali" ako normálna rodina. Dokonca dnes zvládla aj zmrzlinu. Pre niekeho úplne bežne ísť v nedelu na zmrku, ale pre mňa opäť spomienky na minulé leto, kde moja malá na každú stoličku vyliezla a zliezla asi 1254857x, 55xvybehla na cestu pod auto, 55785 x dovnútra a von... Za celé minulé leto som si nedala ani jednu zmrzlinu, keď som bola s ňou a synom na zmrke, ale vždy som odtiaľ odchádzala riadne spotená ako po nejakom maratóne. Dnes tam síce pobehovala hore-dole, ale už aj čo-to posedela, aj dokonca pekne lízala zmrzlinu a niekedy aj gestom odpovedala na otázku, či napr. ešte chce alebo nie.

Pri takej rakete sa človek naozaj začne tešiť aj z takých obyčajných vecí. Ďakujem jej aj za ne, aj keď je ich zatiaľ iba pár. Budem bojovať ešte viac, aby sme naozaj mohli fungovať ako bežná rodina... Nechcem, aby raketa bola náš "oddelovač", ale ten správny "spojovač".

Aké je to byť mamou? Jedným slovom – čudesné! Ak by som to rozmenila na drobné (toto bude asi jeden z mojich obľubených výrazov. Vďačím zaň mojej pani docentke z alma mater, ktorá bola veľmi rozhľadená, vtipná, diplomatická, ale žiaľ pre jej monotónnosť a moju nezaujatosť problematikou, som si z jej prednášok odniesla len toto slovné spojenie a slinu na kabelke, lebo som neraz podľahla tónu hlasu, ktorý ma odniesol do ríše snov), je to ako časť textu piesne Jany Kirschner: “Nič už nie je také, aké bolo predtým. Už nemôžem dýchať, celé noci nespím.” V jeden deň som bola mrož s niečím neurčitým v maternici a na druhý deň sa zo mňa stal mrož s bolesťou v rozkroku a niečím veľmi určitým v postieľke vedľa mňa… Už sú to tri roky, dva mesiace a jeden deň! Odvtedy som si mrožiu fázu zopakovala ešte raz, ale neviem, či mi to pridáva na dôveryhodnosti, alebo mi to iba zvyšuje spánkový deficit. Každopádne sa v mojom živote titulom MATKA stihlo všeličo zmeniť. (A možno nielen u mňa…)

Som fetišistka

Áno, priznávam a rovno vravím, nechcem sa dať liečiť. Milujem sledovať, ovoniavať, ožužlávať rôzne časti tela mojich detí. Najviac nohy, uši, vlasy či krk. Sú to šmakocinky. Niekedy, keď si zakrývam oči Táninými nohami, predstavím si, že jej to robím ako 15-ročnej. Asi by sa tak nesmiala, asi ani ja nie. Ale tu a teraz, je tá rúčka, paprčka, aj riť niečo neuveriteľné. (Viem, že na to nie ste u mňa zvyknuté/í, ale tentoraz sa mierneho sladkého klišé dočkáte. A pardon, ale nebudem sa zato ospravedlňovať.)

Som nerváčka so sklonmi k trpezlivosti

Trpezlivosť nikdy nebola moja silná stránka. Ak som mala v práci niekoho zaučiť a nevedel to pochopiť ani na druhý (nebodaj tretí) krát, v duchu som vypenila. Išla som na cígu, ponadávala si, predýchala a mohla som fungovať ďalej. Prišla som domov, posťažovala sa mužovi a bol pokoj. Ale teraz mám tie nechápavé tvory doma. Nemám kam ujsť. Už ani nefajčím a kým príde muž z práce, dávno som zabudla, čo ma vytočilo. A nejde len o nechápavosť. Trpím aj keď sa jeden pomaly oblieka a druhá zašpiní kvôli trom hltom mrkvy seba, mňa, stoličku, parkety aj stôl. Ani kreslenie, lepenie, skladanie veľmi nezvládam. Ale lepším sa. Trpím iba “inside”, niekedy už netrpím vôbec, sem-tam sa dokonca dokážem aj tešiť. Ale nebolo to hneď, chce to cvik. A ich lekcie, v ktorých ma učia trpezlivosti zďaleka neskončili.

Som nekarieristka