V prvom rade treba povedať, že sama o sebe som dosť emotívny človek. Veľa vecí sa ma dotkne a rozcíti ma, no mám jednu zázračnu schopnosť a tou je nedávať to najavo. Mnohí si preto o mne myslia, že som tvrdá a veci riešim s chladnou hlavou... aspoň tak mi to povedali moji, teraz už bývalí, kolegovia. Keby tí vedeli, aké búrky sa vo mne občas strhávali a koľkokrát som im mala chuť dať facku, no nakoniec som len nahodila svoj nečitateľný úsmev a predýchala som svoju naštvanosť. (pracovala som v hotelierstve a navyše v talianskom kolektíve, kto to pozná pochopí)

Samozrejme aj ja som len človek a tak ako každý, aj ja som občas potrebovala vypustiť všetku tú paru. Nie, nevybíjala som si to na mojom makarónovi. (makarón je môj taliansky manžel). On je síce zlatý človek, no v mojej práci sa vyzná asi ako ja v tej jeho, čiže ak som nechcela viesť monológ, radšej som ho vždy obišla elegantným krokom smerom ku chladničke, vytiahla si fľašu vína a dopriala si štedrý pohár tohto lieku. (odporúčam tie lacné pohare z Ikei, tie sú FAKT obrovské) Medzitým som ešte zavolala svojej najlepšej kamoške a navzájom sme si posťažovali až kým sa nám neuľavilo.

Možno si poviete, šťastný to chlap, že nemusí znášať moje nálady, no mýlite sa. S makarónom máme pekný vzťah, hádame sa "len" raz do mesiaca a to presne 2 až 3 dni pred mojími dňami. V tomto krátkom období ma dokáže vytočiť úplne všetkým a ja sa neviem vtedy ani trochu krotiť. Zrazu sa vo mne zobudí zúrivý drak, ktorý zvyčajne vytiahne nejakú úplnu blbosť, len aby sme sa mohli pohádať. Najhoršie na tom všetkom je, že si uvedomujem, že je to fakt blbosť a na ramene sa mi zjaví taký ten malý rozkošný anjelik, ktorý mi hovorí "prestaň Simona, nechaj ho, dobre vieš, že ťa to bude o chvíľu mrzieť." Lenže ja toho anjelika doslova zmetiem zo seba a idem ďalej ako píla. Šťastie od Boha, že ma má môj muž tak dobre prečítanú. Zvyčajne len pozrie do kalendára a povie si "je to tu zas!" Následne sa len usmieva nad mojimi rečami a krúti hlavou, lebo celá táto záležitosť skončí rovnako ako každý mesiac. Po čase prídem, pritúlim sa a poviem "sorry, vieš, že to nie som ja, to tie hormóny..."

Odkedy som tehotná je však situácia trochu komplikovanejšia. V prvom rade terapia pohárom vína je načas vylúčená a navyše sa na mňa nalepili úplne nové nálady. Poznáte to... ste nahnevaná, priam zúrivá, uplakaná, veselá, bez nálady, smutná a často aj mámvpažistická a to všetko v priebehu asi 10 minút. Neuveriteľné! Najhoršie na tom je, že to neviem nijak ovplyvniť a ani vysvetliť a tak si pripadám občas ako psycho. Úprimne ma štve, keď som takáto k mojím najbližším.

V marci som bola na týždeň u rodičov, na Slovensku. Strašne som sa k ním tešila, no celý čas som bola buď bez nálady, alebo nervózna. Fakt ma to mrzelo hovorila som si "Simona, uvedom sa!" no nevedela som to zmeniť a tak jediné čo som dokázala je povedať im, že ma to mrzí, že sa tak správam a že za to môžu tie tehotenské hormóny. Zrazu som sa zmenila z draka na milé šteniatko so slzami v očiach. Moji rodičia majú už svoj vek, takže ma štvalo, že som taká hrozná, no pevne verím, že ma pochopili. Dôležité je povedať "prepáč" a hlavne vysvetliť, čo je vo veci, nech si ľudia vôkol nás nemyslia, že je za tým niečo osobné. Viem, že sa tie slová občas derú z úst ako z chlpatej deky, no je dôležité, aby sme ich aj napriek tomu vyslovili.

Včera som mala pre zmenu deň smútku. Celý deň som bola bezdôvodne nešťastná a aby toho nebolo málo, dokola som si púšťala všetky možné slaďáky a balady od Whitney Houston až po Paľa Haberu. Doslova som sa utápala v tejto emočnej zmeske. Makarón mi volal asi 3x z práce a dokola sa pýtal čo mi je, no nemala som pre neho vysvetlenie. Situácia sa zmenila, až keď povedal, že zavolá svojej mame, aby mi prišla robiť spoločnosť, nech som veselšia. Svokrina spoločnosť bola v tom momente asi to posledné, čo som potrebovala a tak som vstala, skultúrnila sa a šla sa realizovať presádzanim kvetov na balkón. Prekvapivo mi to pomohlo. Zo smutného stavu som prešla na stav neutrálny. Pekná zmena.

Včera bol ten veľký deň, kedy prišla druhá časť DNA testov predkov a ja som konečne mohla otvoriť oné tajomné dvere a definitívne vyriešiť záhadu nášho pôvodu. Prečo až teraz a v čom je rozdiel od výsledkov, ktoré prišli v zime? Vysvetlím.  

Existujú tri druhy testov, ktoré si človek môže dať spraviť. Jeden – všeobecný, kde vám výjde etnicita všetkych, ktorí prispeli k vášmu zrodu 5-7 generácií dozadu. O ňom som referovala už vo februári. Dali sme si ho spraviť aj s Tomicom a neskutočne nás to zabavilo na dlhý čas. (Nehovoriac o tom, že odkedy Tomica zistil, že je jednopercentný Turek, vždy, keď vidí dokument o Vladovi Tepešovi, pohoršuje sa, aký to bol bezcitný vrah 😀.)

Zvyšné dva testy neurčujú etnicitu, ale pôvod jedinej línie predkov stáročia, tisícročia dozadu. Môžete buď sledovať matku matiek, alebo ísť po otcovskej línií. Tá druhá sa považuje za zaujímavejšiu, lebo napovedá odkiaľ pochádza vaše priezvisko. Keďže sa jedná o starobylé dedičstvo, o prekvapenia nebýva núdza. Problém je, že sa dá vypátrať iba v chromozóme Y, ktorý sa prenáša z otca na syna. Z daného etnika majú samozrejme pôvod aj dcéry, ale keďže dievčence nemajú Y chromozóm, nedá sa to z našej vzorky zistiť. Preto za mňa test robil tatík. (Ale môže aj váš brat, otcov brat, dedo..)  Kým Tomica spravil všetko naraz, my sme to museli nejako skoordinovať s príchodom na Slovensko. Nakoniec všetko klaplo, tatík vzorku odoslal a čakali sme.

Rozmýšľala som – čo viem o svojich predkoch? Odkedy som bola malá, povrávalo sa v rodine, že sme sa prisťahovali niekde z juhu. (Čo je dosť široký pojem a môže znamenať tak Trenčín, ako aj Lesotho). Staré babky o nás referovali ako o tých "od Maďarov“ a  dedov jazyk „rozmýšľania“ bol ozaj maďarčina. Svojich potomkov ju ale  nenaučil a pred nami tak nehovoril. Iba keď ho vytočil sused a v hneve na neho utrúsil nejaký komentár. Potom nám tvrdil, že to nenadáva, ale čaruje. 😀 (Čiže správne sa nehovorí „abrakadabra“, ale „Lófasz a seggedbe!“ 😀) K žiadnemu zahraničnému sentimentu sa však nehlásil a tvrdil, že sa to ani neoplatí, lebo: „Odlišní horia vždy prví, keď vypukne požiar.“ Vzhľadom na to, že zažil druhú svetovú vojnu v priamom prenose, mu jeho myšlienkové pochody nemožno zazlievať. Bol to zaujímavý človek. A rovnako tak jeho priezvisko, ktoré keby bolo maďarské, príbeh by sa uzavrel bez špekulácií už tu. Ale nebolo. Vlastne, zdanlivo nikde nepatrilo. Hlodalo moju zvedavosť a ešte menej pokoja dalo svokrovi.

Keď sa Tomica vybral prvykrát na Slovensko, starý bedákal, zamáral a vlasy si trhal hrôzou, lebo „Bohvieakí ľudia sú to! Píše ti, že sú Slováci,  ale takto sa Slováci veru nevolajú! Podľa mena by som tipoval Albáncov! Očividne ti klame a nič o nich nevieme! Fakt tam chceš ísť?! Čo ak ťa predajú na Ukrajinu na orgány!?“ (Dík, barba 😀). Tomicove ladviny nakoniec na čiernom trhu neskončili, no vrag toľko pizúkal, až som sa rozhodla pátrať.

Nebol jediný, na koho moje meno spravilo albánsky prvý dojem. Keď som prišla ešte len ako Tomiho frajerka na Pag, skočila som do pekárne k našim susedom, Kosovárom. Staručký pár, celý zvedavý ku komu ma priradiť (čaro vidieckeho života), sa pýtal: Ty si kto dievčička? Keď som sa im predstavila, celí sa rozžiarili a rovno mi nabalili pečivko do daru. Odvtedy tu bývam 7 rokov a vždy, keď idem okolo, furt niečo vyfasujem zadarmo... Sú to takí zlatí ľudia a nechcela som ich sklamať. Nemala som im srdce povedať, že na sebe nemám ani chlp albánsky. Starý, motivovaný predstavou bureka grátis, ma v tom podoporil: Opováž sa im priznať! 😀 Aby som sa necítila ako darmožráč, nosím im na oplátku slovenské keksy, fľašky, bryndzu a pomaly si tu bačujeme.  Záhadu tajomného pôvodu to však nevyriešilo.

Radíme si navzájom.

Je dobré poznať rôzne problémy detí a rodín a naučiť sa riešiť ich, ale aj kde hľadať pomoc, keď ich riešiť nevieme. Je dobré zamyslieť sa čo by sme robili ak by sa to stalo nám a čo by sme poradili ak by sa to stalo blízkym známym. Našim cieľom bude hľadať riešenia v sebe a myslieť v širších súvislostiach.

Puberta nie je len puberta

O pomoc ma požiadala rodina s pubertálnou dcérou, u ktorej došlo k silnému odmietaniu, ignorovaniu až zlostným prejavom voči otcovi. Sama uviedla – „nemôžem ho cítiť, fyzicky ho nemôžem cítiť. Neviem čo sa stalo ale jednoducho to prišlo a mám pocit, že to tak ľahko neprejde. S matkou mám normálny vzťah. Viem, že sa kvôli mne trápi“.

Podľa údajov rodičov dcéra bola bezproblémové dieťa s normálnymi vzťahmi k obom rodičom. Učí sa veľmi dobre, chce ísť študovať ďalej. Teraz rieši kde odísť, či ku starým rodičom alebo na internát. Doma nechce zostať, odmieta o tejto téme hovoriť. Stáva sa, že ju nájdu plakať.

riešenie nájdete na: https://vychovavkocke.sk/blog-o-vychove/radime-si-navzajom/

ℒℴνℯ❤

❤ 1. Neplýtvat časem na sebelítost
Silného člověka nikdy neuslyšíte naříkat nad špatnou situací, vinit všemožné okolnosti nebo bědovat, jak špatně s ním bylo naloženo. Takový typ lidí umí přijmout zodpovědnost za své jednání a jeho důsledky. Chápe a přijímá jako fakt, že život není vždycky spravedlivý. Z životní zkoušky dokáže vyjít se ctí a je za ni životu vděčný.

❤ 2. Nezneužívat svou moc
Opravdu silní lidé se snaží nevyužívat své moci nad jinými, nechtějí, aby se jejich podřízení cítili špatně nebo poníženě. Vědí, že skutečná síla spočívá v ovládání vlastního chování a emocí.

❤ 3. Nebát se změn
Změny přijímá silný člověk s ochotou a riziku jde vstříc. Pokud vůbec má nějaké obavy, souvisí především s možností být spokojen sám se sebou a nemožností jít dál. Změny mu dodávají energii a zvýrazňují jejich nejlepší vlastnosti.

❤ 4. Neutrácet energii na to, co nemůžete mít pod kontrolou
Silní lidé si dlouze a otravně nestěžují na zácpy na silnicích, zatoulaná zavazadla a zejména na jiné lidi. Podobné věci berou jako události, které nemohou ovlivnit.Ve složité situaci si silný člověk uvědomuje, že to jediné, co ovlivnit může, jsou jeho vlastní reakce a postoj k situaci.

❤ 5. Nesnažit se zalíbit všem
Znáte lidi, kteří chtějí všem vyhovět? Nebo naopak takové, kteří by se přerazili, jen aby každého nějak popíchli, a posílili tak svou imidž silného člověka? Oba ty postoje jsou špatné. Silný člověk se snaží být laskavý a spravedlivý a vyhovět tehdy, je-li to vhodné. Nebojí se vyjádřit názor, který někoho rozzlobí.

Spomienky na detstvo… Tie drobné maličkosti ako prázdniny u starých rodičov. Skákanie gumy. Céčka, pogy alebo čo to práve vtedy letelo. Odreté kolená a nerozlučné priateľstvá. Behanie po vonku, kým sa nezačalo stmievať. Hračky ako mončiči či tamagoči. Sladké spomienky na detstvo, ktoré vám vyčaria úsmev na tvári. Očistia dušu. Dobijú baterky. Presne tieto spomienky vo mne vyvolali nákupy v drogérii. Ako? Jediným pohľadom…

Hľadala som olejček pre svojho malého špunta. Prezerala som si ponuku od výmyslu sveta, až mi pohľad zastal na starom, dobrom Aviril detskom oleji. Po párminútovom úteku do ríše spomienok na detské časy som zdvihla ruku a bez premýšľania som siahla práve po tomto oleji. A ako to u mňa občas (ok, celkom často) býva, idem po jednu vec a odchádzam s plnou taškou. Poznáte to aj vy? Inak to nebolo ani tentoraz. Keďže v poslednej dobe nemám možnosť rozšupnúť sa na nákupoch oblečenia, topánok či iných potrebných nepotrebností, užívam si aj takýto nákup. Praktický. Pretože ak ste na materskej, vie byť aj nákup v potravinách alebo v drogérii vrcholom socializácie, blaha a nákupného raja. Hlavne bez detí. S umytou hlavou. V čistom, nedomácom a neogrcanom oblečení. A tak som sa teda upustila, nechala sa uniesť týmto nie veľmi častým pocitom a nakúpila som ďalšie produkty z tohto radu, ktoré vo mne vyvolali ten príjemný nostalgický pocit na detstvo. Prihodila som ešte detský zásyp a krém na zapareniny. Spokojná s nákupom som prešla na ďalšie položky v svojom  pomyselnom nákupnom zozname. Čo ďalšie potrebuje matka? Predsa vlhčené utierky. Veľa utierok. A tu som objavila, že Alpa, ktorá je tu s nami už od roku 1913, má špeciálnu radu Batole pre tých najmenších. Vzala som teda vlhčené utierky a išla som uspokojovať svoje nákupné chúťky ďalej. Kúpila som ešte detský šampón, kúpeľ a pleťové mlieko s olivovým olejom. Hotovo, nákupy vybavené. Moja ženská stránka prahnúca po márnotratnom míňaní a chvíľkach pokoja uspokojená. Aspoň čiastočne 🙂

Doma ma čakal malý poklad, ktorý ma privítal s otvoreným náručím a pokrikom “mama”, ktorý som počula v ten deň aspoň 348x. Chvíľku osamote som si užila, potrebovala som ju ako soľ, no isto to poznáte. Aj napriek tomu, že sa vraciate späť do toho kolotoča povinností a choasu, netúžite po ničom viac. Oddýchnutá som sa chystala otestovať svoje kozmetické úlovky na svojich ratolestiach. A rovno všetky naraz. Na vlhčené utierky nebolo nutné hľadať využitie dlho, našlo sa hneď. Večerný rituál kúpania,ktorý u nás vyzerá divoko, sme si spríjemnili produktami Batole a Aviril. Všade bolo veľa vody, smiechu, vône a dobrej nálady. No a keď som po tejto náročnej misii ukladala svoje malé, voňavé klbko spať, ešte polhodinu som pri ňom ležala a ovoniavala jeho bábätkovskú vôňu. Pretože presne tak voňajú Batole prípravky. Jemne. Čisto. Bábätkovsky. Nečudo, že som si pri ďalšom výjazde do obchodu doplnila náš arzenál o ďalšie produkty. A že ich je dosť ;)

A viete čo? Vlastne som pri ňom (nielen) v ten večer ostala o niečo dlhšie. Čakala na mňa kuchyňa ako po výbuchu, práčka, ktorú bolo treba vyvešať a aj ten večerný film som si chcela pozrieť. Aspoň po prvú reklamu. No povedala som si, že všetko počká. Kuchyňa neutečie, bielizeň dám vyprať ešte raz a ten film i tak nemám šancu dopozerať celý. Zato tieto krásne momenty tu nebudú navždy. Spomaľte, nenáhlite sa za dokonalosťou a nesnažte sa prispôsobiť tejto hektickej dobe. Vychutnávajte si momenty s tými najdôležitejšími. Užívajte si drobnosti a nasávajte vôňu detstva a spomienok. A tak som tam teda ležala, užívala si toho malého, spiaceho človiečika, ovoniavala, spomínala…

Zastaňte aj vy nachvíľku a zaspomínajte si na svoje detstvo. Čo vám napadne ako prvé? Popíšte nám spomienky na vaše detstvo a možno práve vám pošleme tento štedrý balíček, ktorý sa postará o vášho drobca od hlavy až po päty 🙂

-----