"Pri výbere topánok sa rodičia nespoliehajú na svoj vlastný úsudok a riadia sa stereotypmi v obúvaní, čo môže viesť k zdravotným problémom," hovorí Veronika Palková. 

V dnešnom článku vám prinášame rozhovor s Veronikou Palkovou, ktorá sa zaoberá barefoot štýlom obúvania.

"Som mama dvoch detí (3 a 7 rokov) a k barefoot som sa dostala vďaka nim. Mladší syn začal chodiť veľmi skoro a od prvých krokov bol veľmi odvážny a suverénny. Celé to začalo kúpou jeho prvých topánočiek ... V tych tvrdých ortopedických mi odmietal chodiť, plakal a sadal si na zem, aj keď naboso doma behal krásne. A tak mi neostávalo nič iné, len začať pátrať po niečom, čo mu bude vyhovovať. Našla som jeho prvé mäkké, ohybné topánočky PEDIPED, v ktorých behal po dome úplne s radosťou. 

No a keďže mi to celé nedalo a som taký akademický typ, začala som trošku bosú chôdzu a obúvanie študovať a zistila som, že mi barefoot dáva logiku. Je to jasné ako facka, že v tvrdej neohybnej topánke, ktorá nám tlačí prsty k sebe, sa nemôžeme predsa cítiť dobre. Môj lov po značkách a nových modeloch začal naberať na obrátkach. Keďže mal syn fakt špecifickú nôžku, ktorú nazývame v barefoot svete „plutvička“, bola to veru fuška. 

Obúvala som jeho, neskôr seba, muža i mladšieho syna už len barefoot. Postupne som sa dopracovala k tomu, že mi mamky začali písať a radiť sa so mnou, ako obuť svoje deti. Až nadišiel deň D, kedy som si povedala, že by bolo skvelé mať predajňu, kde sa mamky poradia, deti si topánočky vyskúšajú a hlavne sa im v takej špecializovanej predajni nastaví obuv priamo na mieru. A tak vznikol náš Bosáčik, ktorý tu je už 2,5 roka a ponúka okrem množstva značiek a modelov kvalitných barefoot topánok i fyzioporadenstvo priamo v kamennej predajni v Prešove (Slovenská 14) či online na našej stránke bosacik.sk alebo vo Facebook skupine (Bosáčik – ideálne botičky pre vaše detičky). No a najnovšie už aj v poradni na Modrom koníku, čomu sa veľmi teším.”

Štýl obúvania barefoot naberá na popularite. Čo presne barefoot obúvanie znamená?

Barefoot obúvanie je štýl obúvania detí i dospelých do topánok, ktoré konštrukčne umožňujú chodidlu to, aby pracovalo akoby bolo naboso. V princípe ide o to, aby bola obuv nastavená každému „na mieru“ tak, aby nebola noha nijako a nikde obmedzená a mohla naplno spĺňať svoju funkciu, ktorú odjakživa má. Nie je to len ohybná topánka, ako si niektorí myslia. Ohybnosť topánky fakt nestačí.

Asi každá mama, ktorá sa dostane do bodu, kedy je vyslovené podozrenie do PAS, sadne za počítač a ide nato. Ja som najskôr hľadá príbehy so šťastným koncom alebo nejaké zázračné lieky, či najlepších odborníkov. Termín na diagnostiku som dostala o 3 mesiace, stretnutie u špeciálnej pedagogičky o 1 mesiac, čo nebolo až také zlé... Avšak, nevedela som, čo robiť do času, kým ma niekto začne usmerňovať....

Pozerala som na to svoje čudné dieťa, ktoré ma malo prudko na háku, ako na mimozenšťana. Vôbec som nevedela s ňou komunikovať, ona so mnou detto, a keďže sme nemali spoločnú reč, nevedeli sme naskočiť na "spoločnú vlnu". Na toto obdobie od svojho prvého podozrenia po prvý termín u špeciálnej pedagogičky spomínam veľmi nerada. Bolo to obdobie, kedy sa moje dieťa netešilo mojej pozornosti. Keď som ju išla ráno zobrať do postielky ona sa div, že nebachla od jedu, očný kontakt nulový, zdielanie emócií a radosti v záporných hodnotách... Sedela som v izbe, plakala a len som ju pozorovala. Ona si pobehovala, kdesi čosi pochytala, rozhádzala, čosi pošťukala...Vôbec som nevedela ako na ňu. Začala som premýšľať. Všimla som si, že si často listuje knihy, čo bola jedna z mála aktivít, ktorá ju vedela baviť na dlhšiu dobu. Spoločné čítanie kníh však odmietala. Tak som začala komentovať a rozprávať všetko, čo robí a čo vidí a prisahám vačku začalo to fungovať. Síce som si brblala sama pre seba dobré 2-3 týždne, ona si potom tú knižku nechala odomňa naozaj aj prečítať. A postupne aj ďalšie a ďalšie. Toto boli naše začiatky....

Preto by som asi všetkým mamám poradila, zistiť, čo to ich čudné dieťa baví. Keď sa hrá rado s autami, tak to komentujte a zoberte si nejaké auto tiež. Nechytať, nepýtať sa, len si "brblite" pre seba. Myslím, že potom, čo som začala používať slová "super", "jéééj", "aha" a "fíha", som pre svoju dcéru vytvorila dobrú atmošku, že prestala utekať od kníh a veľmi rada si ich začala so mnou čítať. Neskôr som sa dozvedela (od jednej úžasnej maminy na MK), že to je jeden z dôležitých bodov metódy O.T.A., ktorú odporúčam fakt všetkým mamám. Je veľmi jednoduchá a na začiatok "tohto dlhého boja" veľmi ideálna. O tej Vám podrobnejšie napíšem nabudúce.

Dnes to bolo s mojou malou raketou celkom fajn. Ráno si už užívame, lebo sa naučila krásne túliť a hneď ako prelezie z postielky, tak sa mi šupne pod perinu a fučí mi pri krku. Pekne používa znak "prosím" a "ham" a ja ju z lásky zato odmením "pol kilom čolokády", čo musím už začať obmedzovať, pretože vždy potom je ešte viac naštartovaný jej raketový pohon a neobsedí už ani pri večeri. Na konci dňa som si všimla zvláštnu situáciu, keď sa snažila dostať k dudlíku všemocným spôsobom. Nevedela dostatočne prepchať ruku cez postielku, kde bol položený. Pomaly ju išiel šlak tráfať tak som sa opýtala: "Pomôže mama?" Vtedy som  videla u nej vnútorný boj, či áno či nie... tak len "pošmodlíkovala" rukami, že si prosí... Ešte pred dvomi týždnami by sa mi po tejto otázke pleskla o zem... Žeby začala chápať, že ma môže požiadať o pomoc?