Toľko zamotaných udalostí... Veľmi zamotaných. A zbytočných. Zbytočne zamotaných. Až sa zdá, že zamotanosť sa jednoducho nosí. Alebo obchádzanie okolo horúcej kaše. Zahmlievanie či zatajovanie, lebo to niekto uznal za vhodné. Pokojne to nazvime aj sledovaním vlastných záujmov bez spomienky na existenciu aj iných ľudí či iné bytosti. Zaváňa to sebectvom, egoizmom, neschopnosťou vidieť ďalej ako na špičku vlastného nosa. A nemá to nič spoločné s krátkozrakosťou. Pri krátkozrakosti pomôže nasadiť si okuliare a problém je vyriešený. Videnie je zrazu jasné, dovidíme až na vrcholky hôr, orlím zrakom zazrieme, čo sa nám zažiada. Poďme však zahmlievať, zamotávať, riešiť dookola, kritizovať, komplikovať. Poďme riešiť iba ten jeden pohľad, záujem, cieľ. Ten jediný správny. Pokojne zabudnime na okolitý svet, veď ten si poradí. Vlastne nás nezaujíma, čo si ten druhý myslí, čo cíti, je úplne jedno, čo sa s ním stane. Najsmutnejšie na tom je fakt, keď sa tak deje v rodine. V tom prístave dôvery a nádeje v život, ktorý by mal majákom osvetľovať našu cestu, keď sa vyberieme preč z domoviny.

Po rokoch nádeje na zlepšenie si cestou do prístavu stále leštíme okuliare a dúfame a dúfame. No nádej zakaždým umiera. Zase ju vzkriesime, lebo je to jednoduché a prirodzené. A tak stále dookola ju živíme presvedčením, že predsa niet jednoduchšej a prirodzenejšej cesty ako cesty domov. Lenže príchod domov znamená ďalšie zamotávanie jednoznačného, zahmlievanie čistoty pohľadu, trvanie na svojom, komplikovanie jednoduchého, odmietanie otvorenej náruče, prijímanie takých, akí sme pod podmienkou iba ak... A tak tie cesty domov nadobúdajú iný rozmer. Celkom filozofický. Toľko otázok a takmer žiadne odpovede. Istota je len v jednom. Že to bude trvať tak dlho, ako dlho sa bude točiť zem okolo svojej osi.

Poriadne sa nadýchnuť a pomaly vydýchnuť. Ešte päťkrát. Pomaly dochádza k spomaleniu myšlienok, k ustáleniu vlastnej identity. Upokojiť sa je dôležité. Či sme zažili smútok, hnev alebo márnu snahu, vinu, hanbu, odmietnutie. Všetko je také jednoduché. A priamočiare. Keď cítime smútok, smútime. V hneve sa hneváme. Potom sa nadýchneme a vydýchneme. Ešte päťkrát...

Aké je to zbytočné, komplikované a nepochopené prehovárať dieťa, aby odmietlo ísť na sľúbenú návštevu k svojej príbuznej. Poriadne sa nadýchnuť a pomaly vydýchnuť. Tá príbuzná nemala žiaden dospelácky dôvod, prečo by moju dcéru volala k sebe. No pozvanie ma mimoriadne potešilo a sľúbila som, že príde. Potom ma prekvapilo, že dievčatá majú v pláne malý výlet so všetkým, čo k tomu patrí. Samozrejme, že som to odobrila.

Tiež som sa dozvedela, že pred odchodom si museli vypočuť, aké je nebezpečné chodiť do hôr, lebo padajú lavíny. Vlastne by nemali ísť, lebo nemajú dostatočne teplé oblečenie. Ani ruksak som jej nezbalila! Všetko sa dá skomplikovať, hoci na to nie je rozumný dôvod. V skutočnosti mali všetkého dosť a nič im nechýbalo. Aké jednoduché a priamočiare.

Je prirodzené konať priamočiaro. Dokonca to má význam, lebo podľa Slovníku slovenského jazyka to znamená, že sa vyhneme výkyvom, zvratom. Zabezpečí to priamu cestu k cieľu. Nie, že by na zákrutách bolo niečo zlé. Ale tie pripraví život sám. Ak chceme vidieť okolo seba jednoznačnosť, určite dávajme veciam, udalostiam a najmä svojim milovaným najavo, že majú pre nás zmysel, význam, a to celkom jasný, určitý, jasne vyhranený.

Za deti sa neplatí! A aj tak sa to oplatí🙂

Ešte nedávno ťahali gumeného káčera a už sa pustili do podnikania! Dvaja kamaráti Filip Jovanovič (20) a Peter Hrádela (20) sa rozhodli skvalitňovať životné prostredie, robiť ho zdravším a čistejším vďaka profesionálnemu tepovaniu.  Našťastie v nich ešte stále zostal kúsok dieťaťa, a tak sa znovu vrátili do materských škôl, kde rozbehli zaujímavý projekt bezplatného tepovania. Viac nám o ňom prezradili samotní autori nápadu.

Prečo práve škôlky?

• Peťo: “Táto myšlienka vznikla, keď som chodieval do škôlky po malú neter Lilien. Tam som videl deti, ktoré sa denne hrávali na kobercoch. Viem, že koberce treba tepovať aspoň raz do roka, ale v tomto prípade je to nutné určite častejšie. Tak som sa opýtal pani riaditeľky, či by mali o takúto službu záujem. Ten by bol, a veľký, ale vraj na to nemajú peniaze. Povedal som o tom Filipovi, a tak sa zrodil nápad tepovať škôlky zadarmo.”

Ak je niečo zadarmo, vyvoláva to pochybnosti: o kvalite, zámere, zmysle projektu. Prezraďte, prečo to vlastne robíte bezplatne?

• Filip: “Po vytepovaní spomínanej škôlky sme od pani riaditeľky, učiteliek a rodičov detí, dostali neuveriteľnú odozvu. Všetkým sa páčil nápad a zjavne aj prevedenie prác. Vtedy sme si uvedomili, že táto myšlienka má zmysel a musíme ju šíriť ďalej. Tak sa z nápadu stal projekt, ktorý sme zverejnili na sociálnych sieťach.”