Priznám sa, že tento posledný mesiac bol pre mňa neskutočne náročný - tu problém doma, tam problém v práci.  Jeden z mála svetlých momentov bolo, keď mi zablikal mail s tým, že dostanem od Koníkovského tímu balíček. Poviete si, somarina, ale mne sa pokašlalo v priebehu pár týždňov toho toľko, ako inému možno za celý rok či dva... Keď som rozbalila balík, bolo to, akoby mi poslala darček pre rozveselenie kamarátka, ktorú som už dávno nevidela.

Ale k veci, v balíčku som si našla dve veľké vonné sviečky, čokoládu a diár pre nasledujúci rok. Ako hovorím, všetko milé drobnosti, ktoré by potešili asi každú ženu, ktorá má tieto veci rada.

Dotyk anjela je, ako už jeho obal napovedá, sladučký a jemný ako cukrová vata. Ideálny pre nežné duše, ktoré preferujú jemné, ružové vône. V jeho vôni cítim mix ovocia a kvetín, taktiež obsahuje pižmo a pačuli.

Ako som už spomenula, sviečky sú veľké - oboje majú po 340 gramov a sľubujú až 75 hodín horenia. Ako zloženie uvádza výrobca obsah prírodnej zmesy sójového vosku pre čisté horenie. V predaji sú dostupné viaceré veľkostné varianty a aktuálne som našla v ponuke dokopy 39 rôznych vôní. Takže je veru z čoho vyberať. 

Sviečky som testovala po neskorých večeroch doma a veru, bolo ich cítiť. Keď ste v izbe pri horiacej sviečke, vôňu si možno až tak neuvedomujete. No ak sa prejdete a vstúpite do izby, kde bola zapálená, oveje vás príjemný obláčik bytového ,,parfému". Oboje boli príjemné, nevtieravé a pokojne by som si ich kúpila znova sama alebo ako darček pre niekoho blízkeho. 

Do balíčka mi k sviečkam ako prekvapenie pribalili diár pre rok 2019 a mliečnu čokoládu, ktorá má krásne spracované darčekové balenie. Diáre sú dostupné s rôznymi prebalmi. Vo vnútri je kalendár členený po jednotlivých dňoch. Ich formát a prevedenie je vhodné aj do kabelky. 

Druhý stupeň je otrava. Matika, dejepis, nový jazyk, noví spolužiaci a smutno za tými, čo odišli na gympel. Poznám chlapca, čo je o pár tried nižšie, má 11 rokov. Taký super vek, ešte decko. Primerane obľúbený, ale aj hanblivý. Učenie mu nejde, ale snaží sa, ako vie. Fičí na Minecrafte, pozná youtuberov a zaujíma sa o vesmír. Má však jeden problém. Nevie ísť v škole na WC. Viem, to, lebo mi to raz povedal. Je tam špina, veľa detí, žiadne súkromie. Dosť často ho preto bolí brucho a po škole uteká hneď doma na záchod, ešte si niekedy nestihne vyzuť ani topánky.

Poznáte takého tiež? Nie je to úplne vzdialená realita na mnohých školách a hanblivejší ľudia majú so školskými záchodmi celkom problémy. Moje spomienky na školské záchody tiež nie sú práve super. Keď mi bolo treba ísť na veľkú, snažila som sa byť pritom čo najtichšie a dalo to zabrať. Preboha, len aby to nečľuplo. Nedajbože prdnúť, keď za dverami čaká desať spolužiačok.

„Hej, počkaj! Máš na zadku krv.“ Zastaví ma chalan o triedu vyššie. Pekný, obľúbený, nikdy by som ho neoslovila. Panebože, panebože, čo budem teraz robiť, naozaj musím dostať krámy teraz? Do konca vyučovania to bude určite všade, musím sa popýtať spolužiačok, či nemajú vložky. Ale ako sa dostanem do triedy, bez toho, aby ma nevysmiali všetci spolužiaci, ktorí sú na chodbe?

„Tu máš sveter.“ Hovorí a usmeje sa. Červená som až po uši, hanbím sa a neviem zo seba dostať ani ďakujem. Panebože, to je trapas.

„To je v pohode, mám dve segry.“ Zasmeje sa a odíde.

Takto som sa zoznámila so svojou prvou láskou. Pred špinavými, hnusne páchnúcimi školskými záchodmi. Ťažká romantika, čo vám poviem.