26+5, 7.mesias tehotenstva bol tu. Moje bruško rástlo snáď každým dňom a ja som sa už naozaj začínala cítiť o niečo väčšia. Ale stále som sa upokojovala tým, že to bude vlastne ešte horšie takže zatial sa vlastne nemám veľmi na čo sťažovať :D .

Koncom tohto mesiaca som mala ďalšiu poradňu, kde som sa mala dozvedieť výsledky z interného vyšetrenia a či teda mám cukrovku alebo nie. 

Čakanie v čakárni mi zbehlo rýchlo. Sestrička mi opäť skontrolovala moč, tlak, váhu a opýatala sa ma na výsledky z interného oddelenia.

Moč, tlak v poriadku a váha + 2kg, takže tiež v poriadku 🙂 . Nuž a čo moje výsledky? Tak tie som nemala ani ja ani sestrička. Ako viete, ak by boli dobré tak mali byť u sestričky ak však sú zlé sú na internom a ja tam musím ísť. Takže čo mi z toho vychádzalo? Teda nie iba mne ale aj sestričke?

Že ich mám teda asi zlé, a že po poradni sa tu budem musieť ešte raz aj s nimi zastaviť.

Lekárka ma skontrolovala zo spodu, spravila sono a akonštatovala, že je všetko v poriadku. Naša princezná zodpovedala týždňu podľa ms, neotvárala som sa a vody akurát. 

Pamätám si na povinnú literatúru na základnej škole. Akonáhle sme dostali zadanie, vždy nás ako prvé zaujímalo, či je kniha hrubá alebo tenká. Čím menej strán mala, tým to bolo pre nás lepšie, pretože sme sa príprave do školy nemuseli venovať dlho. Najčastejšie sa z tejto skutočnosti tešili chlapci, ktorí nakoniec aj tak tú knihu ani len nechytili do ruky a potom očakávali, že im obsah vyklopíme len tak. Rovnaký štandard sa udržiaval aj na strednej. Tam sa dokonca stávalo, že knihu neprečítal ani len ten, kto ju mal za úlohu pre ostatných spracovať. Na vysokej už s týmto problém nebol, pretože ten, kto si ukážku neprečítal, pohorel na seminári a ani tam nemusel chodiť, lebo vyučujúci hneď vedel, kto sa ani neobťažoval si dielo z knižnice vyzdvihnúť. A tam sme pri tom veľkom množstve povinnej literatúry boli vďační za každú stranu, ktorá sa v knihe nenachádzala.

A ako je to so mnou teraz? Teraz som rada, že mám pred sebou dlhý predlhý román, pri ktorom strávim aj dva týždne, kým ho prečítam. Milujem byť zapletená v príbehu čo najdlhšie a najviac sa mi páčia knižné série, ktoré majú minimálne tri pokračovania, pretože to v podstate príbeh nekončí a ja som v mysli stále tam. Preto krátke žánre veľmi neobľubujem, pre mňa osobne v nich vnímam niekoľko nevýhod, ale musím priznať, že ich celkom nezavrhujem, lebo niečo pozitívne z nich predsa len vyplýva a a to aj pre mňa.

Na začiatok by bolo možno fajn si definovať, čo to vlastne krátky epický žáner je. Literárna veda delí epické žánre na veľké (epos, román), stredné (balada, idyla, legenda, romanca, novela) a malé (poviedka, črta, anekdota, bájka). Ja osobne za krátky žáner považujem aj tie stredného rozsahu, napriek tomu, že mnohé sú rozsahom podobné románu. Ale k tomu sa dostaneme. 

Nie som si istá, či sa niekto z vás venuje čítaniu bájok v dospelosti. Priznávam, že je to veľmi poučné, no ide skôr o oddychové čítanie cez víkend s deťmi alebo v škole. Čo sa týka anekdoty, nemyslím, že sa o nej musíme baviť, pretože anekdoty sú síce fajn a mnohí ich majú radi, ale nakoľko ide naozaj o žáner veľmi krátkeho rozsahu a prečítate ju tak za 10 sekúnd, znova ide len o spestrenie vášho knihomoľského života. 

Radšej by som sa venovala balade, poviedke a novele. Balada je vlastne kombinácia lyriky a epiky, pretože je písaná vo veršoch, má viazanú reč, ale má dej, ktorý je možné prerozprávať. Deti v mojej triede to volajú básnička s príbehom. Tento žáner je veľmi krátky a odporúčam ho vtedy, ak máte nejaké voľné poobedie, vonku prší a máte melancholickú náladu, pretože tragický koniec a nešťastie hlavnej postavy vás môžu dostať do depresie a sĺz. Prečítate ju naozaj veľmi rýchlo a hodí sa pre tých, ktorí nemajú veľa času na čítanie a nechcú si rozčítať román, pretože by sa s ním trápili aj pol roka.

Poviedka je na tom podobne. Poznám ľudí, ktorí poviedky milujú, pretože nakoľko majú malý rozsah, prečítate ich rýchlo, a tak počas jedného poobedia prejdete aj päť-šesť príbehov a stihli ste viac ako niekto, kto sedí nad osemstostranovým románom. Nakoľko ja som často cestovala (škola, práca, domov), nevybudovala som si k poviedkam pozitívny vzťah. Predstavte si, že sedíte v autobuse, máte pred sebou hodinu cesty a počas dvadsiatich minút prečítate tri poviedky a čo potom do konca cesty. Táto skutočnosť je trošku spojená s mojou obsedantno-kompulzívnou psychózou. Ja si totiž rada robím ku knihe poznámky a robila by som to po každej poviedke. Lenže doma je to iné ako na cestách.