Môžem už s istotou povedať, že keď môj syn dovŕšil 19.mesiac, tak to bol prvý okamih, kedy som si povedala: hm, my sme asi konečne na jednej vlne. Viete čo tým myslím.. hovorím o prvých vzájomných pohľadoch, ktoré si rozumejú bez reči, o osôbke, ktorá vie prijímať a plniť želania a úlohy, o dôvere, že to zvládneme my dvaja a že som vlastne rada, že môžem byť mamou tohto chlapca nezbeda môjho...

prečo to píšem. 

Viem si predstaviť, že nie som sama, ktorá to takto cíti a očakáva, kedy si budeme konečne rozumieť, kedy sa pohráme, kedy budeme spolu niečo ozajstné robiť. Veríme, že raz to naozaj príde a naše dieťa bude naším partnerom na celý deň : ) nielen osôbka, ktorej slúžim. (to obsluhovanie ešte samozrejme ostane dlhšie 🙂 ).

  a potom znova raz sa to stane...

neviem ako vy, ale som mama, ktorá neustále dačo chce, očakáva, číta, predvída a robí si plány, ktoré nevie dodržať a potom je frustrovaná. Prečítam si teóriu, nadchne ma to, šup idem zostrojiť výkres s priraďovačkami tvarov podľa farieb (!nech sa učí farby aj tvary naraz), zlepím, nejem ani obed, aby som stihla vytvoriť toto magické a veľmi edukatívne montessori dačo a takmer si poviem "kedy už vstaneš aby si sa pohral s mojím výtvorom" ... ale nie.. :D alebo hej. Drobec sa prebudí, a ty hneeeď ešte v pyžamku podstrčíš nenápadne krááásne novééé montessori dačo. "Ahaa, čo ti mamka vyrobila, jeeej, pozri, noo , vieš to popárovať, vyskúšaj" . A teraz si spoločne priznajme, koľko sekúnd, no dobre minút - drobec sedel nad úžasom? u nás to boli asi tak 2 minúty. Následne sa buď poberie k autíčkam, alebo začne mrnčať z neudaných dôvodov, alebo si z toho spraví svoju hru "pokrčenie všetkého kartónu, cez ktorý potom aj prejde" Veď pozná hru bosonôžky. Aspoň toľko ....

ach, mám dosť, už ti viac nič nevymyslím, povieš si znova raz, a poberieš si spraviť kávičku. 

30 dní do pôrodu mi tu dnes svieti a tak som si spomenula na ten prvý. Ako ma všetci strašili aké je to hrozné,ako to bolí, ako mi bude potom...Pravdu poviem,je to hrozné...aspoň ten môj bol. Pamätám si síce len útržky,neviem či je to normálne,ale tak som to prežila ja.

O pól 1 ráno som môjho mangela budila,že nech si dá ešte kávu,ja sa idem osprchovať a môžeme vyraziť..Nikdy nezabudnem na tú cestu. Apríl, pól 2 ráno, cesta ktorá zvyčajne trvá 20 minút trvala raz toľko a tej divej zvery som v živote toľko nevidela koľko vtedy. Aby toho nebolo málo ešte aj mráz. Prišli sme na príjem,muža samozrejme nepustili,že ešte má čas..tak som 3 hodinky na sále trávila so sestričkami a fit loptou..Keď prišiel za mnou na sálu,chytil ma za ruku práve keď som mala kontrakciu..Nezabudol mať blbú otázku,či to až tak bolí,lebo mu lámem ruku..Nuž keby som v tej chvíli vládala asi by som ho aj udrela..Potom si už pamätám len kyslíkovú masku..Naozaj mám okno..Narodil sa nám krásny syn Samuel, 4.4.2015 o 8:40 na Bielu sobotu..Samozrejme na úľavu,ktorá je spôsobená pôrodom dieťaťa sa nedá zabudnúť ;) Avšak, ani na šitie...Tiež si pamätám,že som sa dokyho spýtala,že či mi tam vyšíva kroj,lebo mu to trvá dlho..🙈

No ale vrátim sa k tomu aktuálnemu pôrodu. Musím priznať,že sa naň teším,lebo stále nepoznáme pohlavie ale bojím sa viac ako pri prvom,keďže už viem do čoho idem..Ale ako hovorím nejako vyjsť musí ;) pekný večer ;)