Máj roku 1996. Everest. Zdalo sa, akoby sa živly rozhodli zbaviť ľudí, ktorí zašli priďaleko. V tú osudnú noc zahynulo osem horolezcov, medzi nimi aj najlepší vodcovia svojej generácie. Ostatní prežili len zázrakom.
Ráno otriasla svetom správa o tragédii a všetci žiadali vysvetlenie. Kto nesie vinu? Odpoveď našli rýchlo — vraj ona, Sandy Hill Pittman. Newyorská prominentka, ktorá si mala „kúpiť“ cestu nahor a zdržiavať tím vlastnými projektmi. „Princezná Everestu“, „zloduch Everestu“, „domáca pani s kapučínovarom“, „stelesnenie všetkého falošného v modernom horolezectve“ — tak ju vykresľovali noviny.
Keď sa však človek prizrie bližšie, zistí, že verzia predhodená svetu bola len pohodlným klišé. Kým vlastne tá žena v skutočnosti bola? A do akej miery boli obvinenia vôbec spravodlivé?
Keď mala trinásť, prvý raz vystúpila na vrchol s ironickým názvom Vrch Sklamania (Disappointment Peak) v pohorí Teton. Pre ňu to však nebolo sklamanie, ale zjavenie. Sama neskôr povedala: „V horách som pocítila slobodu.“ Toto precitnutie sa stalo jej vnútorným kompasom — a dokonca aj výber univerzity prispôsobila nadmorskej výške: Colorado, miesto blízko hôr, kde sa dá žiť aj trénovať.
Na univerzite sa prirodzene vtiahla do spoločnosti horolezcov, trávila víkendy v skalách a viedla si denníky, kde opisovala každý krok svojich výstupov.
Po štúdiu ju život zavial do New Yorku. Manželstvo, večierky, svet prominentných stretnutí. Vybudovala si kariéru v módnom priemysle, no čím boli sály preplnenejšie, tým hlasnejšie ju volali hory. Mestský hluk ju dusil.
A tak sa raz opäť vybrala do Himalájí. Najprv len na trek k Annapurne. Táto cesta ju vrátila k starej vášni — k horám a k prírode. Potom prišli ďalšie dobrodružstvá: kajakovanie v Arktíde, jazda na koni v Keni, nové trasy naprieč Severnou Amerikou. Každým krokom, každou expedíciou jasnejšie chápala, že to nie je koníček, ale jej skutočný život.
Mnohí horolezci snívajú o „Seven Summits“ — siedmich najvyšších vrcholoch kontinentov. Sandy si stanovila cieľ aj termín: zvládnuť ich do štyridsiatky.
V roku 1992 začala Aconcaguou (6 960 m). O rok neskôr vystúpila na Kilimandžáro (5 895 m) aj Denali (6 194 m). V roku 1994 zdolala Elbrus (5 642 m) a následne Vinsonovo masívum (4 897 m) v Antarktíde. V roku 1995 prišla na rad Pyramída Carstensz (Puncak Jaya) v Indonézii, vysoká 4 884 metrov.
Takto, krok za krokom, uzatvárala jednotlivé kontinenty. V čase tragédie na Evereste mala za sebou šesť zo siedmich vrcholov.
Zažila aj dva predchádzajúce pokusy o výstup na samotný Everest: v rokoch 1993 a 1994. Obe výpravy boli neúspešné, no s poctivým rozhodnutím obrátiť sa späť, keď riziko prekročilo hranicu únosného. To, čo médiá s posmechom nazývali „turizmom“, bolo v skutočnosti desaťročie tvrdej prípravy a skúseností.
V polovici deväťdesiatych rokov sa Everest zmenil. Po prvý raz v histórii tam naraz pôsobilo vyše desať komerčných expedícií. Na oboch stranách hory žili v táboroch stovky ľudí; objavili sa satelitné telefóny, faxy, dokonca malé generátory elektriny. Vrchol sveta pripomínal malé mesto pod holým nebom.
Za desaťtisíce dolárov viedli klientov najsilnejší vodcovia: Rob Hall z Adventure Consultants, Scott Fischer z Mountain Madness, a popri nich tímy z Taiwanu, Indie či Japonska. Nastala nová éra: niekto v nej videl demokratizáciu a šancu pre nadšencov zažiť veľký vrchol, iní ju považovali za profanáciu a hrozbu bezpečnosti.
V takejto atmosfére bolo až príliš ľahké urobiť z klienta obetného baránka. A Sandy sa ocitla v epicentre tejto novej doby.
Vstúpila do tímu Mountain Madness Scotta Fischera — legendy, ktorá dobývala vrcholy bez kyslíka. Po jej boku stáli Anatolij Bukrejev, Neal Beidleman či Charlotte Fox. So stanicou NBC uzavrela zmluvu: viesť elektronický denník, aby americké deti mohli sledovať jej správy takmer v reálnom čase. V očiach mnohých kolegov to však pôsobilo ako výstrelok proti tradíciám. Sama neskôr priznala:
„Chápala som, že časť horolezeckej komunity tým dráždím. Nikdy som to však nerobila pre efekt. Chcela som len ukázať, aké je to — žiť v horách.“
Tento novátorský krok sa neskôr stal terčom posmechu: „espressostroj v tábore“, „šou na hore“.
Ráno bolo jasné. Tímy Halla a Fischera, spolu s ďalšími, vyrazili smerom k vrcholu. Zátarasy na fixných lanách, omeškania pri výstupe, nafúknutý časový plán — všetko pohlcovalo drahocenné hodiny. Sandy vystúpila na vrchol spolu s ostatnými. Uzavrela svoj projekt — stala sa jednou z mála žien, ktoré zdolali všetkých sedem vrcholov. No radosť trvala krátko. Zo západu sa valila snehová búrka.
Vietor silnel. Teplota klesala. Sneh menil chodník na bielu prázdnotu. Tam, kde bolo treba kráčať rýchlo, ľudí paralyzovala únava a strata orientácie. Na Južnom sedle sa skupina okolo Sandy ocitla prakticky v pasci: po bokoch priepasti hlboké tisíce metrov, pred nimi nepreniknuteľná tma. Neskôr opísala: „Mala som pocit, akoby sme sa vznášali v pohári mlieka.“
Časť ľudí priviedol dolu Anatolij Bukrejev, ktorý tej noci opakovane vychádzal z tábora a vracal horolezcov do bezpečia. Pri Sandy stáli aj Tim Madsen a vodca Neal Beidleman. Strávila približne desať hodín na otvorenom svahu a prežila. Pretože vedela, ako si udržať vedomie pri hypoxii, poznala príznaky podchladenia, bola fyzicky pripravená. V tú noc mnohí zahynuli, ona nie.
V New Yorku sa však nehovorilo o uragáne ani o chybách. Rozoberala sa žena s módnymi časopismi, ktorá vraj priniesla do tábora kávovar, jej reportáže pre NBC. Obraz „prominentky“ bol jednoducho príliš pohodlný — a prilepil sa.
V Krakauerovej knihe sa jej postava stala súčasťou kritiky komerčného horolezectva. Noviny opakovali rovnaké tézy. Napokon sa celý príbeh zredukoval na jednoduchú schému: ľudia zomreli preto, že na hore boli „nesprávni“ ľudia.
Aj medzi jej blízkymi známosťami panovali rozdielne pohľady: jedni v nej videli zdroj inšpirácie a príklad odvahy. Nicole Griscom povedala:
„Je nesmierne inšpiratívna, pretože si vždy nájde spôsob, ako žiť naplno.“
Iní v nej videli sklon k okázalosti a prehnanú pozornosť venovanú sebe samej:
„Rada sa predvádzala.“ „Obvolávala všetkých známych, len aby im oznámila, že sa chystá splaviť East River na kajaku.“
Tento dvojitý pohľad len posilňoval obrazy, ktoré šírila tlač, a robil z postavy Sandy ešte rozporuplnejší symbol.
Kolegovia si ju však pamätali inak. Charlotte Fox, ktorá prežila, hovorila: „Je to silná, odhodlaná žena. Len nevedela, ako sa poďakovať za záchranu.“ Bukrejev ju nazýval „schopnou a vytrvalou“. Fischer jej dôveroval a zaradil ju do tímu nie z rozmaru.
Prešlo takmer tridsať rokov. Sandy je stále v pohybe. Surfuje, chodí na sopky, vydáva sa na expedície a zostáva verná svetu športu. V šesťdesiatke sa púšťa do fitness súťaží a neskrýva:
„Stále rada skúšam hranice vlastných možností.“
Jej život po Evereste sa naplnil desiatkami nových ciest — od Strednej Ameriky až po odľahlé ostrovy Tichého oceánu. No v každom jej rozprávaní sa vracia jeden motív: tá istá túžba, ktorá sa zrodila v trinásťročnom dievčati na vrcholku vo Wyomingu. „Nedokážem odolať volaniu hôr,“ hovorí aj dnes. Pre ňu nebola tragédia roku 1996 koncom, ale ťažkým prahom, za ktorým sa život nezastavil — len sa naplno odhalila krehkosť a cena každého kroku.
Keď zahynulo osem ľudí, medzi nimi aj najlepší vodcovia sveta, médiá hľadali jednoduché vysvetlenie. No v horách jednoduché odpovede neexistujú. Je to vždy spleť okolností: neskorý výstup, preplnené laná, únava, nedostatok koordinácie a napokon prudká búrka. Mnohí výskumníci neskôr zdôrazňovali, že práve kombinácia chýb a nepriaznivého počasia spôsobila, že noc z 10. na 11. máj 1996 bola taká tragická. Obviniť jedného človeka znamená odmietnuť pochopiť povahu rizika a ochudobniť príbeh o jeho skutočnú zložitosť.
Sandy Hill Pittman nie je „zloduchom Everestu“. Je jednou z tých, ktorí sa ocitli v pasci živlov — a prežili. S odbornosťou, s prípravou, s vnútornou húževnatosťou. Jej príbeh pripomína, že spoločnosť rada hľadá vinníkov, najmä ak sa to hodí do jednoduchého obrazu.
No tragédie v horách nikdy nemožno zredukovať na jedinú tvár. Rodia sa tam, kde sa človek stretne so silou väčšou, než je on sám. Všetko ostatné je len pokusom zjednodušiť to, čo sa zjednodušiť nedá, a zmierniť vlastný strach z nepredvídateľnosti.
Založené na skutočných udalostiach.
Ahojte. Máte skúsenosť s operáciou na očnom odd v NUDCh BA? Aké sú cca čakačky má termín? Termín na konzultáciu máme o 3 týždne.
Je potrebná kontrola po operácii v BA? Na cvičenia ste museli dochádzať do BA alebo je aj niečo na východe? My sme úplne opačný koniec Slovenska - Bardejov. Tak aby sme sa vedeli pripraviť.
Prichádza #dm Vianočné koleso šťastia, v ktorom môžete každý deň získať kupóny na výrobky zadarmo, viacnásobné či bonusové body, ako aj vecné výhry 🎡 Točiť môžete až 3x za deň, a to každý deň od 17.11. do 30.11.2025 🎁
https://www.mojadm.sk/koleso-stastia
Ahoj.
Pracujem v poisťovni Uniqa ako finančný agent ja živnosť.Zivnost mam založenú od 1.4.tohto roku.
Keby chcem odísť z poisťovne a zrušiť živnosť budem vracať niake provizie poisťovní?
Budem rada keď mi napíše ten ktorý tam pracoval alebo ma s takym niečom skúsenosti. Ďakujem
Dnes ráno Mišku prekvapil pekný telefonát 💕. A čo si praje pod 🎄.,,? Ružový reflexný pásik na ruku🙈🤣❤️.
Zienky
Tolko krasnych komentarov, povzbudení.
Verim, ze sa vsetko na dobre obrati.
Ani zaspat nebudem vediet ☺️
Nech tento krasny cas, plny nadeji, porozumenia nikdy neskonci.
Boh je s nami 🙏
Pokojnu noc a krajsi zajtrajsok 😊☺️👍🏻✌️
Akurát som dnes s mužom riešila, ako ideme tento rok pred našimi chlpatými demolátormi zabezpečiť vianočný stromček ... zrejme zas nijako 😀
Bolí to, keď rastieš? - 161. časť
Zuzka práve vychádzala z výťahu na svoje oddelenie. Chcela ísť za Petrom a ozrejmiť mu, že dáva výpoveď a odchádza pracovať s Tomášom. Okamžite zastala, keď jej pohľad padol na Sebastianovu postavu ako sa pomalým krokom opiera o barle. Zhlboka sa nadýchla a odhodlane za ním urobila pár krokov.
"Sebastian." zvolala jeho meno, keď už bola kúsok od neho. Ihneď ako začul jej hlas, rázne sa strhol a jedna barla mu vypadla z ruky. Zuzka sa k nej naklonila a s jemným pohľadom mu ju podala do ruky. Sebastian na ňu hľadel s dojatým pohľadom. Stratil všetky slová, ktoré si opakoval, že jej povie, keď už bude vedieť, že je jej otec. "Mohli by sme sa porozprávať?" spýtala sa pokojne. Sebastianov pohľad znežnel.
"Budem veľmi rád. Nemám ťa kam pozvať jedine do svojej izby alebo do bufetu." povedal ospravedlňujúco. Zuzka sa jemne usmiala a opätovala mu rovnaký pohľad, aký k nej upieral on sám.
"Tvoja izba bude dostačujúca. Myslím, že potrebujeme súkromie." pomaly začala kráčať. Sebastian ju okamžite začal nasledovať. Jeho oči neustále utekali k jej tvári. Nemohol uveriť, že to bola zrovna ona, kto tu teraz pri ňom bol. Srdce sa mu nadchýnalo radosťou. Všimol si, že jej tvár bola vyrovnaná a pokojná. A to ho tešilo. Oproti tomu, ako ju videl včera, keď utekala preč, bolo zjavné, že sa v nej odohrala veľká zmena. Silno dúfal, že konečne bude mať možnosť, aby sa spolu zblížili tak, ako v to túžil hneď v prvý moment, keď sa dozvedel, že má dcéru.
Sebastian Zuzke galantne otvoril dvere do svojej izby a nechal ju vojsť ako prvú. Ešte stále mu srdce mocne bilo radosťou, keď si uvedomil, že Zuzka už vie pravdu a vyhľadala ho. Zuzka si sadla do kresla a pokojne čakala s pohľadom upretým do okna. Sebastian najrýchlejšie ako vedel sa posadil na sedačku oproti a nežne na ňu pozrel.
"Som nesmierne vďačný, že tu teraz si. Ani nevieš, koľkokrát som sa modlil za tento okamih." vyslovil nadšene. Zuzka otočila pohľad k nemu a ticho ho skúmala.
V šesťdesiatich piatich rokoch Bach takmer úplne prišiel o zrak, zato sa mu narodili traja vnuci a získal aj zaťa, ktorého si úprimne obľúbil. A tento zať sa nezjavil len tak z ničoho – vyrástol z radov jeho najmilších žiakov.
Sebastiánovi bol Altnikol nesmierne sympatický – ako oddaný manžel jeho Elizabet, ako vďačný žiak staručkého majstra; dokonca aj jeho hlas – hlboký, nežný bas – pôsobil na takmer nevidiaceho Bacha ako balzam.
Altnikol úprimne ľutoval svojho učiteľa, teraz už i svokra, a pomáhal mu, ako len vládal – zapisoval listy, chorály, fúgy podľa diktátu.
Napriek tomu bolo pre Sebastiána trýznivé zostať tak bezmocným, a tak sa rozhodol pre operáciu, ktorá sa mu napokon stala osudnou. Úplne zoslabol a postihla ho mŕtvica.
Dielo Umenie fúgy potom diktoval poležiačky. Už sa nechcel nechať rozptyľovať od milovaného d molu, zväčšených sekund, čistých kvint a svojich obľúbených chromatických zvratov. Túžil ešte dokončiť jednu jedinú fúgu – s témou B-A-C-H v protičíslovaní. Altnikol zapisoval a sotva zadržiaval slzy – tak dojímavo vyzeral takmer umierajúci Bach vo svojom odhodlaní.
Takto je predsa krásne zomrieť – pri práci, vravel si Sebastián.
A tak aj zomrel – pri práci.
* * *
Časom sa ukázalo, že okrem vlastných detí má Bach aj deti duchovné – tie, ktorým neprekáža ani čas, ani vzdialenosť. Všetky cítili s ním vnútorné puto a skutočné príbuzenstvo.
Mladý Mozart počul Bacha v kostole, zhíkol a zvolal: Čo je to? Rýchlo mi dajte noty, chcem si to prezrieť zblízka!
Náročný Beethoven poznal Dobro temperovaný klavír naspamäť a celý ho hrával.
Virtuózny Liszt vnímal v Bachovi spriaznenú dušu do tej miery, že ho pokladal za Maďara a v Dobro temperovanom klavíri objavoval ľudové maďarské piesne.
Ak by sme Bacha stratili, zhrozil sa exaltovaný, sociálne neobratný Brahms, bol by som bezútešný.
Starý paroch, večné fúgy, doberal si otca Johann Christian, ktorý ho svojou slávou dávno prekonal.
Nové objavenie veľkého majstra, šepotal ohromene mladý Mendelssohn nad Bachovými rukopismi.
No najlepšie to vystihol Robert Schumann – a ten sa na to naozaj vedel vyjadriť správnymi slovami, predsa len bol hudobným kritikom.
Schumann riekol:
Priatelia, o čom sa tu vôbec bavíme?
Bach nie je starý ani nový.
Bach je večný.
Môj syn a vnúčik ❤️
Vedeli ste, ze dnesny den je aj svetovym dnom predcasne narodenych deti? 💜
Kto hackuje, moze pre ne urobit chobotnicku. 😊
Bratislava
Don Roberto,po dnešku je to jasné,máš to spočítané,môžes zvážať dôchodcov aj z tramtárie a mať aj 10 tlačoviek denne...
Tik-tak..tik-tak...
Kočky, dá sa táto kokosová cukrovinka kúpiť niekde na Slovensku? Ak áno, v ktorom obchode? Prípadne, tie, čo chodíte nakupovať do Biedronky (na SK), nevideli ste to tam? Dostala som pár kúskov od kamošky v Nemecku. Vraj to kúpili na dovolenke v Poľsku. Výrobca ale nie je Poľsko, pozerala som na nete a je tam uvedené, že je to vyrábané na Ukrajine.
Mate skusenosti s podologickym vysetrenim Idealni pohyb v Ruzinove?
Spojenie „úprimnú sústrasť“ je prázdne, hovorte to, čo cítite
Ako vniesť do posledných rozlúčok osobitosť človeka a či by deti mali chodiť na pohreby.
Zima ne zima, dážď ne dážď,bola som. A s kým? So svokrovcami ❤️ Aj keď už by sa na to mohli "vykašľať" tak prišli,aby opätovne bojovali za dobrú vec tak ako v 89-tom. Boli sme rôzne vekové skupiny a napriek tomu medzi nami vládla veľká súdržnosť. A všetko bolo slušné 👍 Vyjadriť nesúhlas sa dá aj bez vulgarizmov a osočovania 🙏 A veľmi milo ma prekvapili študenti 👌
Prosím Vás o tip na interaktívne zvieratko ktoré stojí za to 🙏
A veľká lego policajná stanica, prípadne dom. A este chuťovo výbornu matchu. Dakujem!!!
Ahojte, viete mi prosim poradit chovatelsku stanicu Toy pudlikov? Dakujem
Také tie dni, kedy je najdôležitejšie postaviť superdráhu ♥️🚂
Ahojte chcem sa poradiť kamoška zistila že je tehotná dnes bola k doktorovi a ten jej povedal že je 3 tt tehotná ale že nebije srdce ... Vie mi niekto povedať v akom týždni tehotenstva bije srdiečko ?
Nezabudnite dnes na dáždniky, čižmy, čiapky, teplé bundy a v termoske čaj.
Ahojte, dcéra 13r. konečne začína čítať knihy, poraďte niečo pre jej vek, dakujem
