Bábätko v inkubátore je takou dojímavou témou. Ak to povieme jednoducho, je to skrinka, ktorá detičkám pomáha prežiť a uľahčuje im dni, kým budú schopné fungovať bez neho, pri svojich rodičoch. Úžasná a skvelá vec, ktorú nám priniesol pokrok. V rozhovore s primárkou neonatologického oddelenia v Humennom MUDr. Máriou Vasilovou sa dozviete odpovede na rôzne otázky ohľadom bábätiek „bývajúcich“ v inkubátore.

Ako sme si povedali, je to taká zázračná skrinka. Na čo však primárne slúži? Vieme, že sa tam liečia nedonosené detičky. Ako a v čom inkubátor dokáže pomôcť?

Ak sa dieťa narodí nedonosené, má podľa stupňa nezrelosti nezrelé aj orgány a funkcie, ktoré mu neumožňujú  hneď po narodení  dokonale sa  prispôsobiť okolitému prostrediu a existovať v ňom. Na preklenutie  tohto obdobia sa používajú rôzne typy inkubátorov. Inkubátor je zariadenie, ktoré pomáha aspoň čiastočne nahradiť mamu a jej maternicu, aj keď treba povedať, že  ani najdokonalejšie inkubátory nenahradia  úplne všetky podmienky, ktoré má plod v maternici svojej mamy.

Samozrejme, mama je predsa len mama. Keď spomínate maternicu...Ako teplo majú detičky v inkubátore? Ako v maternici?

Je to veľmi pekné prirovnanie.  Áno, možno povedať, že sa snažíme prispôsobiť teplotu v inkubátore tak, aby to bolo porovnateľné s prostredím v maternici. Hovoríme, že v inkubátore sa snažíme vytvoriť termoneutrálne prostredie, aby teplota dieťaťa, ktoré je v ňom uložené sa pohybovala od 36,5- 37,5 °C meranej v konečníku. Čím je nedonosené dieťa nezrelšie, tým vyššia teplota v inkubátore musí byť nastavená, aby sa udržala termoneutralita prostredia. Inkubátory sú vybavené čidlami, ktoré kontinuálne   sledujú napr. kožnú teplotu  dieťatka.

Stretla som sa s tým, že niektoré detičky sa zakrývajú a niektoré nie. Je to kvôli teplu? Alebo aj dotyku, aby niečo na sebe cítili?

... "mladá slečna, bohužiaľ dnes to nebude ..." Slzy sa mi tlačili z očí. Tá blbá STOPka!

Bolo leto -  15 rokov späť, plná očakávania, že aj ja budem mať konečne vodičák! Zapísala som sa na vodičský kurz a drvila som sa poctivo teóriu každý deň. V skupinke nás bolo pomerne dosť. Všetci sme to chceli mať rýchlo za sebou. Ale  teória je iná ako prax. Čakali ma prvé jazdy pod dohľadom inštruktora. Vtedy si hodená rovno do ostrej premávky, ukáž aká si frajerka! Blížim sa ku kruhovému objazdu, som v pomykove - kto má prednosť ? Teória mi prebiehala hlavou, ale nejako ma ruky i nohy neposlúchali. Inštruktor mi vravel raz doľava, potom zasa doprava, ešte k tomu aj preraďovať, ako to mám všetko zvládať? Veď nie som superžena...

Vzala som varechu, zapichla ju medzi epedy nášho gauča a predstavovala som si, že som v aute a preraďujem rýchlosti : 1 -2 -3-4 a 5 - hudba budúcnosti. Na druhý deň som robila tú istú chybu. Stále som sa pozerala na páku počas jazdy. Ďalšia jazda, potom ranná špička. Spotená ako myš. Vôbec som si neverila. Blížil sa termín skúšok...

Testy som zvládla na jednotku a čakala ma jazda. Mala som také nervy, že som minula dva balíky servítok na WC. " Nech sa páči, kto je na rade?" Sadnem do auta, začalo mi škvrkať v bruchu, čerstvo po detoxe, tak môžeme ísť na to. Naštartovala som a počúvala pokyny policajta. "A teraz Vás poprosím zabočte doprava." Blížim sa ku križovatke v tvare T, "A teraz pokračujte plynule"...potom som pokračovala na kruhový objazd a ocitla sa pred autoškolou. Vedela som, že sa niečo deje ... "Mladá slečna, bohužiaľ dnes to nebude, Vy ste tú STOPku nevideli?" Slzy sa mi tlačili z očí. Tá blbá STOPka! Presne pri tej križovatke! Nieeeeee! Končím!

Deň "D"

Vyhlásili ďalší opravný termín jázd a cítila som sa ako neschopná. Stretla som v ten deň známe tváre, trošku ma to upokojilo. Bol krásny slnečný deň a privítal nás pozitívne naladený policajt. To mi dodalo istotu. "...dnes to dáte, ok? "Ani neviem ako to zbehlo, síce mi zdochol motor na križovatke, ale prešla som hladko rovno pred autoškolu k našej cieľovej stanici. "Blahoželám !" - toho policajta doteraz milujem. Ten deň som si zapamätala - stala som sa superženou!