Vďaka Andrejke Kundríkovej z www.nosime.sk som mala možnosť otestovať v tom čase čerstvú novinku, rastúcu Tulu s názvom Free to Grow. Za túto možnosť veľmi pekne ďakujem.

Výrobca udáva nosič ako vhodný od narodenia (resp. od 3,2kg) až do 4-och rokov. Ja osobne by som spodnú hranicu pri bežnom nastavení nosiča posunula na 1-2 mesiace, úplné novorodeniatko si v ňom predstaviť neviem, a hornú hranicu by som stanovila max na 2 roky, Evka v čase fotenia mala niečo cez rok a pol a 86 konfekčnú, nosič jej už bol malý. Na občasné poponesenie do tých dvoch rokov ok, v prípade plnohodnotného nosenia by som už určite menila za väčší.

Najmenšie bábätko, ktoré som v nosiči počas testovania zažila, malo 4,5kg, nosič mu bol na najužšom nastavení akurát. Dalo by sa prípadne núdzovo stiahnuť šnúrkou, kde som dosiahla úctyhodných 11cm, pri bežnom nastavení na najužšie meral nosič na šírku okolo 19cm (čo je tiež veľmi príjemné).

Poďme teda od začiatku – bedrový pás je široký 12cm, ku koncom sa zužuje na 9cm, hrubý 1cm, tvrdší (ako býva pri Tule zvykom), členitý na 3 časti, obsahuje aj kapsičku (podľa mňa zbytočnú), najužšie stiahnutie má na 63cm čo je super, vhodný aj pre veľmi štíhle osoby. Pracky neobsahujú poistky, ani ich netreba – sú veľmi pevné a istiaca gumička je prítomná. Bedrák nie je robustný, je tenší a tvrdší, ale stále dosť pohodlný.

Chrbtová opierka je rastúca, teda dá sa upravovať na šírku aj na výšku. Na výšku sa upravuje popruhmi, na výšku je to veľmi šikovne vyriešené – na bedrovom páse z vnútornej strany je popruh, na ktorom je navlečený tunel z látky, ktorý sa rozširuje a zužuje a pomocou cvokov fixuje. Je to skvelé preto, lebo stiahnutie nosiča nedeformuje bedrový pás a zároveň dieťa nie je podsadené v nahrčenom materiáli. Čo sa mi nepáčilo – ceduľka na mieste, kde býva umiestnené dieťa. Osobne by som ju odtiaľ odpárala.

Výška sa dá regulovať od 29 do 41cm, šírka od 19 do 39cm pri bežnom nastavení, šnúrkou sa dá stiahnuť až na 11cm. Pri krku regulácia nie je.

Ahojte. Neviem sama ako začať, ale asi tým, že som prvorodička, ktorá sa s manželom snažila o dieťa cca 2roky. Boli to roky utrpenia hádok, rozchodou až na ten deň, ked som zistila, že je to tu. Bol to pre mňa ako každý deň v praci až na to, že som bola nervózna koly meškajucej menštruacii. Dodnes si pamätám bolo to 20.11.2016 štyri dni pred manželovimi narodeninami, o 21:35. Bolo to tam! Pocit šťastia,obáv a nekonečnej lásky ešte k malému ani nie hrášku. Na druhy deň som nadšene letela k lekárovi, ktorý nam oznámil krasnu správu. Bola som 4tt. Bola to pre mňa najkrajšia ale zároveň aj obávaná správa. Dni ubiehali ako voda a ja som sa nenazdala a 23.07.2017 rano o 6:00 to prišlo. Bolo to velmi nečakane nakoľko som mala plánovanú sekciu na 26.07.2017. Po prvej len tak tak predýchanej kontrakcií som sa rozhodla zobudiť manžela. Dodnes spomínam ako rýchlo vyletel z postele 😁😁. (Jeho budenie, ked nešiel do práce, trvalo aj hodinu). Ako každá správna mamička som mala naštudovane, že do nemocnice netreba ist skorej ako pri 5min kontrakciach. Tak sme čakali. Ja som mala kontrakcie každých 10min. Medzi nimi som stihla bezproblemov fungovať. Po cca hodine a pol váhania a konzultovania s maminou a babami na MK som sa rozhodla ísť aj ked kontrakcie boli stale každých 10min. V klude sme sa z manželom obliekli a vyrazili do 60km vzdialenej porodnice v BA. Po prichode som prešla kontrolou ako kazda mamička a potom to prišlo p.doktorka nam oznámila, že za ani nie 20min sa vidime na sále. Zostala som v šoku stále som dúfala,že ma vysmeju a pošlú domov, že ešte je čas 😁. Ale nie. 12:50 ma previezli na sálu, kde som absolvovala odber krvy, zavedenie kanili a cievkovanie. Po príchode na sál a na moju veľkú obavu prišla anestezia. Vždy som sa bála inekcie do chrbta aj doteraz mam stoho paniku ale vďaka super personálu som to zvládla. Na môj strach si pamätám doteraz, aj sem tam s plačom spomínam. O 13:19 mi oznamili,že maly je vonku, ale plač nikde.... po asi 2min strachu a skoro odpadnutia to prišlo.( Maly mal 2krát omotanú pupočnú šnúru okolo krku) Bol to ten najkrajší plač aký som vo svojom živote zažila. Bol tam on moj dlho očakávaný Tomasko. Moje najkrajšie a najmilovanejšie. Dnes viem, čo všetko sa ukriva za ženskou silou. V bolestiach sa postaviť po cisaraku a starať sa o to najkrajšie čo ste stvorili. Celu noc nespať, čakať kedy zasa uvidíte svoje milovane. Ja som mala po odozneni anestezie veľké bolesti. Ale za tu bolesť to stálo. Je to ako včera keď sestra prišla rano o 5:30 a oznámila,že sa treba postaviť. Odmietala som pomoc sestri chcela som to dokázať sama a už len preto, lebo som vedela, že ak to dokážem sama teraz,zvládnem to potom zasa a bez pomoci. Síce to trvalo ale dala som to. Pomalým slimačím krokom z hadičkami,ktore mi trčali z brucha som sa dopravila do kúpeľne. A teraz,že umyte sa. Zlomená a ubolená som sa zmohla koly svojmu malemu a umyla som sa a tvarila som sa, že je to dobre. Ale nebolo to ok. Bolesť ma zmohla a sestra bola nútená mi pomôcť umyť sa, zobrať vozík a preniesť ma na izbu. Po chvilke prišla novorodenecká sestra, ktorá priniesla maleho. Len vtedy nastal zlom, prešla bolesť,prešlo všetko. Z jej pomocou sme malého priložili na prsník. Po chvilke blaženej bezbolestnej pol hodinke sestra zobrala malého a odišla. Bola to aj úlava ale aj mi to veľmi vadilo a začala som plakať. Preto som sa snažila znova postaviť. Bojovala somsom ale zvládla som to. Po dvoch hodinách som konečne bola schopná natoľko aby som si vedela sadnúť na posteľ. Sestra medzi tým chodila a ja som stále prosíkala aby mi priniesli malého. Po naliehani mi ho priniesli. Konečne! Môj poklad somnou! Pôrodnicu sme ako tak zvladli dokončiť bez komplikacií a po 3dňoch sme konečne cestovali domov. Môžem povedať,že to bol najhorší a zároveň najkrajši zážitok aký som mohla zažiť. Ale vďaka personálu pôrodnice sme to zvládli. 🙂 

Ak sa článok páčil rada napíšem o tom ako zvládame prvé týždne doma 🙂 Nika a Tomi 🙂