V lete robíme všetko pre to, aby sme bábätká ochránili pred horúčavou a slnkom. Bábätká majú veľmi tenkú pokožku, nemajú toľko pigmentu, ako my dospelí, sú preto oveľa náchylnejšie na popáleniny od slnka. Riziko prehriatia a úpalu sa zväčšuje o to viac, že nemajú natoľko vyvinuté ani potné žľazy.

Mnoho kočíkov je preto zakrytých, či už bavlnenou plienkou, uterákom alebo jemnou dečkou, aby tienili pred priamymi slnečnými lúčmi. Odborníci však rodičov pred takýmto riešením počas horúcich letných dní varujú. Hrozí v ňom bábätku nebezpečenstvo prehriatia.

Zakrytý kočík je ako termoska

Švédsky pediater Svante Norgren z detskej nemocnice Astrid Lindgren v Štokholme, sa pre švédske noviny Svenska Dagbladet vyjadril, že v horúčavách funguje kočík zakrytý látkou ako termoska. Prúdenie vzduchu je zlé, vnútro kočíka sa veľmi rýchlo zohreje. Okrem toho, na dieťa dobre nevidíte.

Švédske noviny Svenska Dagbladet urobili pokus a kočík zakryli látkou, aby zistili, ako horúco môže byť v kočíku, keď sa nechá na slnku na pravé poludnie, medzi 11.30 a 13.-tou hodinou.

V otvorenom kočíku bola teplota 22 °C, kým v kočíku, ktorý zakryli tenkou látkou, sa teplota už za pol hodinu vyšplhala na 34 °C. Po hodine dosiahla až 37 °C.

Ako sa správne starať o chlapčenskú  predkožku a kedy vôbec začať s jej sťahovaním je dilema mnohých mamičiek.  Univerzálny návod ako postupovať neexistuje, dokonca ani lekári nie sú v tomto smere jednotní. 

Zorientovať sa v tejto naozaj náročnej téme je pre mnoho mamičiek veľmi ťažké. Najväčší strach v rodičoch vzbudzuje násilné preťahovanie predkožky u urológa či dokonca operačné zákroky ako obriezka. Hoci inštrukcie, ako sa starať o svoje dieťa dostáva matka už v pôrodnici a neskôr u detského pediatra, súčasné trendy v starostlivosti o chlapčekov vzbudzujú v mamičkách nedôveru a obavy. Najmä ak vedia, že ich mamy to robili trochu inak.

Novodobé štúdie v starostlivosti o chlapčenskú predkožku hovoria, že pokiaľ dieťa nemá žiadne problémy, treba s týmto úkonom počkať. Názory lekárov sa ale rôznia, čo pocit neistoty u  mamičiek ešte znásobuje. Niektorí pediatri sa prikláňajú k tvrdeniu, že so sťahovaním treba začať až po jednom roku života, iní dokonca odporúčajú tento úkon až od troch rokov.  Je preto úplne pochopiteľné, že zneistené mamičky hľadajú radu medzi inými maminami, ktoré už majú skúsenosti so starostlivosťou o "pipíka".

Kedy riešiť sťahovanie predkožky

"Syn má 5 mesiacov a pediatrička nám vyslovene zakázala čokoľvek robiť s predkožkou. Nechcem nič zanedbať a preto sa obraciam na vás. Kedy ste začali riešiť daný problém?" zaznela prosba o zdieľanie skúseností.

Aj keď sú rady rôzne, každá sa zhodne v jednom - nasilu sa sťahovať predkožka nemá. Násilné sťahovanie predkožky môže spôsobiť vznik mikrotrhliniek, ktoré  zväčša prerastú do bolestivých zápalov. Rozdielne názory sú aj v tom, kedy začať so sťahovaním predkožky. 

Príčiny nechutenstva sú rôzne. U dojčiat môže za nechutenstvo oslabený sací reflex alebo prerezávanie zubov. Ak sa dieťa potýka s chorobou, nechutenstvo je sprievodným javom zdravotných problémov.

Počas rekonvalescencie je detský organizmus oslabený. Nenúťte dieťa jesť nasilu. Výsledkom bude ešte väčší útlm chuti do jedla, prípadne znížené vylučovanie žalúdočných štiav, čo znižuje chuť do jedla ešte viac.

Najčastejšie sa nechutenstvo prejavuje pri

• dlhšie trvajúcej horúčke, nádche, infekcii
• hnačke a zvracaní 

Choroba zapríčiní zníženú chuť do jedla a znížený príjem potravy. Ak je chuť do jedla znížená iba na krátko, nie je potrebné panikáriť. Vtedy je dôležité zabezpečiť dieťaťu dostatok tekutín a kvalitných bielkovín. Ak je nechutenstvo dlhšie ako 1-2 týždne, tak vyhľadajte lekára.

Predovšetkým dohliadnite na dostatočný príjem tekutín. Pokiaľ ide o nechutenstvo počas choroby, obmedzený príjem potravy alebo i krátkodobé hladovanie môže dieťaťu aj prospieť. Pri deťoch do jedného roka však nechutenstvo konzultujte s lekárom. 

Pre nás matky je čo i len pomyslenie na to, že sa vám stratí dieť,a ako scéna z toho najdesivejšieho hororu. Mnohé z vás sa určite teraz bijú do pŕs, že im by sa v živote nikdy nič také nemohlo stať. Vždy sú 100 % pozorné a nikdy, rozumej NIKDY nepustia svoje zlatíčko z dohľadu. Všetka česť dámy a klobúk dole. Pozornosť teda sústreďujem na ten zvyšok, u ktorého je pozornosť len 99.9 %. Ono stačí jediná sekunda, či drobné nedorozumenie medzi dospelými, kto bude strážiť, a nešťastie je na svete.
Môžete držať dieťa za ruku a vravieť mu aby nikam nešlo. A to dieťa vás už 1000-krát poslúchlo a pomaly ani nedýchalo, kým ste nedovolili. Potrebujete zaplatiť, pustíte tú malú rúčku a práve v ten moment po 1001-krát bude tá hračka v obchode tak ástrašne úžasná, ten stromček taký trblietavý, šašo taký zábavný, zvieratká také roztomilé, cukrová vata taká lákavá... že pri vás nevydržia a odídu. Je to zhoda náhod a v tomto prípade nešťastných. Šok, strach, stres, panika, adrenalín, stavy ako pred infarktom. Všetko bokom, treba hľadať dieťa.

Pokiaľ vyrážame s našou ratolesťou na výlety a rôzne akcie, kde je veľa ľudí, bolo by dobré naučiť ho zopár vecí.

• Dieťa treba naučiť poznať svoje meno, priezvisko, adresu a kontakt aspoň na jedného rodiča. V prípade, že je dieťatko malé, tieto údaje môžete napísať na kartičku a vložiť mu ju do vrecka. Alebo napísať to na oblečenie či dokonca existujú náramky kde sú vygravírované tieto údaje. Potom len naučte dieťa podať kartičku či ukázať ručičku nejakému dospelému.
• Treba ho naučiť ostať stáť na mieste a nehľadať vás. Tam, kde zistilo, že je stratené teda vás nevidí, tak tam nech ostane a vy si ho nájdete. Určite nech neodchádza do kúta či nezalieza do nejakej skrýše. Bude to znieť sadisticky, ale plač - a čím hlasnejší, tým lepší, hrá vo váš prospech. Je tu šanca, že ho začujete.
• Treba ho naučiť, aby za žiadnych okolností neodchádzalo nikdy nikam s neznámym dospelým. A VŠETCI dospelí ľudia sú neznámi, aj keď nám povedia svoje meno.
• Ak sú deti šikovné, staršie či vyspelejšie, tak si stanoviť jeden „stretávací bod“,  kam majú ísť, keď sa stratia. Zohnite sa na ich úroveň a vyberte tú najfarebnejšiu, najsvetlejšiu, najzaujímavejšiu a relatívne blízku vec - miesto. Na vianočných trhoch trebárs stromček. Na kolotočoch skákací hrad, v ZOO ohrada s opicami atď.
• Treba ho naučiť, že ho milujete nadovšetko a nebudete sa hnevať, že vás neposlúchlo a vždy budete chcieť, aby sa vrátilo. Možno vám to príde smiešne, no boli prípady únosu, kedy únoscovia natárali deťom, že ich rodičia sa veľmi na nich hnevajú lebo neposlúchli a už ich za to nechcú nikdy vidieť. Dieťa celé nešťastné dobrovoľne a v tichosti s únoscom odišlo.
• Pri ceste v MHD sú dve situácie:
  • Ak vy vystúpite a dieťa ostane v MHD - vtedy ho naučte vystúpiť na najbližšej zastávke a ostať tam, kým neprídete.
  • Ak dieťa vystúpi a vy ostanete v MHD - vtedy ho naučte ostať na zastávke,  kým neprídete.
• Ešte jeden tip ztiahnutý z netu - Nejde o nič zložité, stačí, ak dieťaťu napíšete na ruku frázu: Ak som sa stratil/a, volajte ... a za tým doplníte vaše telefónne číslo. Aby sa mu číslo nezmylo, prekryjete ho tekutým obväzom. Ten môžete kúpiť v lekárni, a hoci slúži pôvodne na rýchle ošetrenie drobných rán, môže účinne prekryť napísané číslo na ruke vášho dieťaťa. Po nanesení obväz do 3 minút zaschne a vytvára na pokožke vodoodolnú ochrannú vrstvu. Pomôže vám dosiahnuť, že bude mať vaše dieťa na ruke malé dočasné tetovanie, ktoré mu môže pomôcť, ak by sa vám stratilo. Treba mu tiež vysvetliť, aby v prípade núdze oslovilo niekoho, aby vám zavolal. 

OK, dieťa je vyškolené, rad je na nás.
Stresové situácie nezažívame denne a tak nikto z nás nevie ako v danej chvíli zareaguje. Chladnú hlavu zachová asi maloktorá z nás.

Viem veľmi dobre, o čom hovorím. Idem s kožou na trh a opíšem čo sa mi stalo. Pracujem s deťmi a sú to deti, ktoré vychovala ulica. Bité, týrané, zanedbávané. Nepoznajú pravidlá. Túlanie sa po vonku bez dozoru je pre nich normálne a prirodzené. Donekonečna sme si opakovali, ako sa zachovať keď sa stratia. Ako papagáj som prízvukovala, čo robiť ak ostanem ja alebo oni v MHD. Zopakovali sme si to doma. Zopakovali sme si to cestou na zastávku, zopakovali sme si to na zastávke. Všetko vedeli dokonale a tie pubertálne decká už oči prevracali, aká som trápna, že ich „nútim“ dokolečka-dokola vravieť to isté.
Sedem detí, ja, autobus a cesta zo školy. Naša zastávka. Vystúpia všetky deti -skontrolované. Vystupujem ja s najmenším a v tom sa mi zaseklo koliesko na kočíku. Tri sekundy, čo som odvrátila zrak, aby som dvihla kočík a vyniesla ho von, lebo šofér už zvonil, že zatvára dvere. Tri sekundy nepozornosti a najstarší dvanásťročný z veľkej srandy nastúpil zadnými dverami späť do autobusu. Dvere sa zatvorili a aj keď som kričala na šoféra nech zastane, už ma nepočul. Tie pocity, ktoré som prežívala keď som videla odchádzajúci autobus s „mojim“ dieťaťom, opísať dobre neviem. Zovrelo mi srdce, začala ma príšerne bolieť hlava, rozklepala som sa, slzy v očiach. Milión myšlienok. Stratí sa, unesú ho, zrazí ho auto, spadne zo skaly, utopí sa v rieke (najbližších päť kilometrov žiadna nie je), zatúla sa v lese a zožerie ho medveď (to ani komentovať nemusím)... polícia, vypočúvanie, väzenie. Už som sa začala modliť aby mi za dobré správanie dali celu s výhľadom na mesto. Všetky tie prednášky, ako zachovať chladnú hlavu, mi boli na dve veci. Presne tak. Na ho..o a na nič! Zachovala som chladnú hlavu asi ako zmrzlina v lete na priamom slnku.
Neviem ako dlho som tam stála, decká vraveli, že len pár sekúnd, no mne to pripadalo ako večnosť. Schytila som druhé najmenšie, kočík, zvrieskla som, že bežíme za autobusom a leteli sme. Adrenalín robí svoje. Musela som mať v tvári šialený výraz lebo inak večne neposlúchajúce deti ani nepípli, bežali v dvojrade na kraji chodníka bez jediného slova. Jednou rukou som tlačila starý rozheganý skoro nefunkčný kočík a v tej druhej rúčku trojročného dievčatka, ktoré pri tej rýchlosti za mnou vialo ako vlajka, čo nestíhalo. Našťastie všetko dobre dopadlo. Chlapec vystúpil, ako sme sa učili, nič sa mu nestalo a moje nočné mory z cestovania s deťmi už po rokoch tiež našťastie prešli.

Teória je jedna vec, realita druhá. Pre pokoj duše a komplexnosť článku si zopakujme teda aspoň tú teóriu.