Kľúče od domu, od auta, preukazy, doklady, platobné karty, peňaženky, diaľkové ovládače, okuliare... Všetko sú to predmety malé, bežné, dôležité. A dajú sa dobre zapatrošiť, bez možnosti nájdenia. Ich špecifickou vlastnosťou je, že v momente uvedenia náhradného predmetu do dennej prevádzky sa zrazu objaví pôvodný. Na úplne nečakanom mieste. A možno ste to tam skontrolovali aspoň päťkrát a aj tak ste nič nevideli... selektívna slepota platí aj pre vás.

Ak máte malé deti, zvyšujete si pravdepodobnosť dočasného uschovania takéhoto predmetu. Majú rady všetko čo je lesklé, hrkotavé, blikavé, dospelácke. S ich pomocou však nerátajte. V závislosti od veku vám na otázku umiestnenia hľadanej veci odpovie nežný, detský hlások s veľkými upretými očami:

"Nepamätám si"

"Nič som nemal/a"

"Neviem"

"Nie je...."

Pamätáte si, keď ešte Nicolas Cage hrával v dobrých filmoch? Ja viem, dávno je to. Vtedy som ako dramatická puberťáčka videla film Zanechať Las Vegas, kde sa nehorázne sexi depresívny Nicolas Cage, ktorý je mladým (samozrejme), ale trochu neúspešným (samozrejme) mužom rozhodne upiť k smrti. Milá prostitútka, s ktorou sa zoznámi, sa do neho zamiluje (samozrejme) a chce ho zachrániť pred sebazničujúcim cieľom. Nezachráni. Ako pätnásťročnej mi to pripadalo ako ten najromantickejší príbeh lásky. Rómeo a Júlia boli oproti nim vlažní amatéri. A to je problém. Teraz nemyslím problém s hereckou kariérou Nicolasa Cagea, hoci odvtedy som ho videla už len v tom divnom filme, čo jazdí na tej diabolskej motorke. Ja viem, aj to je problém, že som sa vôbec dostala k takému filmu, explicitný sexuálny obsah tam bol. Ale teda hlavný problém je to, ako je alkoholizmus prezentovaný v médiách, ako to posúva naše hranice toho, čo je norma a čo už nie a ako to zľahčuje závažnú diagnózu. Vo filmoch sa hrdinovia opíjajú tak osudovo, dramaticky, vášnivo, elegantne. Na druhý deň sa zobudia a sú zase krásni a zažívajú rôzne dobrodružstvá. Nikde na scéne nevidno utrápené ženy a vystrašené deti. V skutočnom živote sa ľudia opíjajú smutne. Všimnite si reklamy na alkohol, kto tam pije? Mladí, krásni, dobre naladení ľudia. Videli ste v reklame Jožka od vás z dediny, ako na bicykli slalomuje domov? Sotva. A určite každá takého Jožka pozná, ktorá nie, hláste  mi vašu obec v komentoch, pošleme tam expedíciu.   

Ráno na psychiatrickom oddelení. Do miestnosti sa pomaly trúsia smutní ľudia, v pyžamách, županoch, papučiach. Fascinovane hľadím na tie župany a papuče, niekde im ich niekto pomáhal večer baliť do kufra, spolu s príborom, slušnými ponožkami a toaletným papierom. Aké to bolo? Ticho, pohľady, nesmelá nádej v hlave, hádam mu alebo jej tentoraz pomôžu, len aby už prestal alebo prestala piť... Deti vo vedľajšej izbe pozerali do tmavého stropu, trochu sa tešili, že bude chvíľu doma pokoj, trochu sa hanbili, dnes videli otca spolužiaci, keď šiel z krčmy, trochu dúfali, že sa vráti a bude taký, ako iní otcovia. Pacienti si hľadajú si svoje miesto v kruhu, čo najďalej od psychológa alebo psychiatra, to sú blbé miesta, tie ostávajú tým, čo prídu neskoro. Lekár sa povzbudivo usmieva, smutné tváre sa obzerajú naokolo, von oknom, nechcú tu byť, hanbia sa, niektorí ani tu nepriznajú, že už sú za hranou, niektorí dúfajú, že možno porazia to, čo sa v nich zabývalo, "pozýva" stále ešte na jeden, aby sa zabudlo. Nie je nič osudové ani elegantné ani sexi na psychickej chorobe. Alkoholizmus nie je porucha vôle, rozmar, zlozvyk, zlyhanie osobnosti. Je to diagnóza, niekto má žalúdočný vred, niekto pije a nevie prestať. Na začiatku môžu byť vrodené predispozície, pridajú sa prvé skúsenosti, spoločenský tlak, a zrazu mozog funguje inak, už by ste chceli prestať a znovu nezačať, no nedá sa. Za pitím sa často maskuje depresia, osamelosť, neistota. Pitie je ako také volanie o pomoc, človek by chcel byť iným bližšie, no alkohol iných od neho naopak odháňa.

Nie je to jednoduché, vyliečiť sa, podarí sa to len niektorým. Základom je priznať si, že mám problém a rozhodnutie, že sa chcem liečiť. Praktický lekár dá výmenný lístok, môže poradiť odborníka. Psychiater môže predpísať návrh na liečenie, ideálne je vypraviť sa tam, kým odhodlanie vyliečiť sa trvá, čo nie je vzhľadom na dlhé čakanie na prijatie do liečebne jednoduché. Dá sa to skúsiť aj ambulantne, no zotrvanie v známom prostredí môže ohroziť zmenu. Vracať sa z roboty okolo krčmy každý deň a zrazu neísť, neprihodiť v tescu bedničku piva do košíka, porozprávať sa s kamarátmi len tak, nasucho... Psychológ a psychoterapeut liečia rozhovorom, to chce silnú motiváciu a veľa odhodlania celej rodiny. Prvých pár sedení preplatí poisťovňa, určite to stojí za to. Kašľať na susedov, že čo si pomyslia. Keď bude zle, ich súcitné pohľady vám nepomôžu. A keď bude dobre, ich klebety vám budú ukradnuté. Ani nám už nie je čudné, aké je u nás je pitie normálne, Lasica so Satinským majú v pesničke niečo také, že: "ani s nami nepije, ani ženu nebije, prečo sa len od nás takto dištancuje..." Samozrejme. Alkohol je všade, nedá sa bez neho ani ticho nenápadko o rok zostarnúť, každý vám chce pripiť, lebo narodeniny, lebo Vianoce, lebo nová kosačka, lebo aj do druhej nohy, lebo sme vypálili, lebo len nech vám pekne rastie a je zdravé. A to nie je v poriadku. Takto by žiadne dieťa nemalo vyrastať.

Poznala som niekoho, kto sa veľmi tešil na vnúča. Ale už ho to tu s nami nebavilo a poponáhľal sa. Minuli sa s Matúšom o tri roky.