Zvoní budík, je 6:30. Otvorím oči, vypnem tie lesné vtáčiky, poprajem deťom dobré ráno a premáham chuť zavrieť oči naspäť. Dcérka mi oznamuje, že by ešte chcela spať a jediný, kto u nás vstáva s dobrou náladou, je synček. Pohľad z okna - a sneh, zase sneží. Tá zima snáď tento rok ani neskončí, či nebodaj, začína nová doba ľadová?

Čo na tom, že kalendár ukazuje dátum 19.4., dcérke som dala šál, hrubú čiapku a zimnú bundu, malého do nosiča (vďakabohu za tento vynález) a šup! odprevadiť škôlkarku. Domov sa ponáhľame, potrebujem si mixnúť raňajky a rýchlo uvariť kolienka k zvyšnej omáčke na obed. Elektrinu nám mali vypnúť o 7:30, našťastie, ešte funguje. Raňajky nachystané, vodu zohrievam v rýchlovarnej kanvici, nech sú cestoviny uvarené rýchlejšie. Práve, keď som ich do vriacej vody nasypala, nastala tma, zatváram hrniec a popod nos si frflem. Rozmýšľam, čo teraz. Ešte dobre, že mama neposlúchla moje rady a má plynový sporák. Rozhodla som sa, že najprv sa naraňajkujem, a potom vezmem hrniec aj drobca a uvaríme u mamy. Po pár minútach dvíham pokrievku, premiešam a čuduj sa svete, cestoviny sú akurát hotové. Tak to ma veľmi potešilo, navariť na sklokeramickej doske bez elektriny 😀 paráda.

To pochmúrne počasie mi uspalo dieťa (večne plné energie) už o deviatej, rýchlo si varím u našich kávu a beriem si pero a zápisník a píšem tento text. Ešte som ju ani nemala dopitú a už si v postieľke tlieskal, rovných 50 minút spánku, no nič, pôjde dnes ešte raz. 

Hráme sa s huncútom celý deň s autami, chlapča sa nezaprie. Priebežne chodíme kontrolovať okno do ulice, okno do dvora a garáž. Drobec si nedá vysvetliť, že auto tam nie je a zbožňuje chodiť po schodoch. Nosí mi ovládač od telky, stláča gombík na predlžovačke a čuduje sa, že v žiadnej polohe nesvieti. Doma máme prítmie, okná malé, obloha zatiahnutá a Perinbaba skáče po svojej perine a nedá si pokoj. Maxim je po obede už unavený, zaspí mi na rukách. Uložím ho do postieľky a nechce sa mi nič, líham si v detskej na posteľ a čítam. Zobudím sa na pípanie - drobec si stláča v spálni budík. Je pol tretej, čas chystať sa po bambuľku. Pozeráme z okna, okrem sneženia sa pridal aj vietor, nechce sa mi ani nos vystrčiť z domu. Voláme mame, ide domov z roboty, cestou si vnučku vyzdvihne. Keď zazvonil telefón, myslela som si, že mama mi chce ešte niečo povedať, ale nie, nastal svetlý bod dnešného pochmúrneho dňa. Kuriér s balíčkom letných vecí pre deti, aká to symbolika. Privolávame teplo skúšaním, ale biele vločky sa sypať neprestávajú.

O pol piatej došiel manžel z práce, nesie tanier do mikrovlnky, slečna na neho kričí: "tatooooo, veď nejde elektrina!!!!" Mám pocit, že mi z toho šibne, odratávam posledné minúty, odstávka má byť do 17:30, keď tu zrazu, blik, a bolo svetlo. Huráááááá, ani neviem kto sa teší viac, či ja alebo deti a manžel. 

A prečo to celé píšem? Lebo sa mi nechcelo počas synovych spánkov hrkotať s riadmi v kuchyni, nech ho nezobudím, a nič iné sa robiť bez elektriny nedá. Človek to v bežnom zhone každého jedného dňa až tak nevníma, ale je to fakt sila, keď idem do kúpeľne, a zakaždým ťuknem po vypínači, tak automaticky, keď nemôžem zapnúť práčku ani umývačku, navariť či ohriať jedlo, uvariť si kávu. A tak som sa stihla cez deň aj zamyslieť nad tým, ako asi žili ľudia v minulosti, keď elektrina ešte nebola. My sme ju dnes nemali "len" niečo vyše 9 hodín a cítila som sa ako bez ruky. Som rada, že žijem tu a teraz, s kopou fajn pomocníkov v domácnosti, vďaka ktorým môžem oveľa viac času tráviť so svojimi deťmi.