Ak sa vám niekedy niekto bude snažiť nahovoriť že materská dovolenka je nuda... neverte mu! Tiež som do toho išla s tým, že vzrúšo skončilo, nastáva tvrdá realita. Že nastáva to, o čom mi ako dieťaťu dospelí hovorili „tvrdá realita“.

Netvrdím že nemali úplne pravdu, ale nikdy som si nemyslela, ako úžasne dobrodružný a vzrušujúci môže byť jediný, hoc aj zamračený studený deň, na materskej dovolenke. Stačí sa len dívať tými správnymi očami. Ja každý deň na pár hodín odkladám svoje takmer dvadsaťsedemročné okuliare , nechám ich pri hŕbe neumytého riadu z raňajok, nasadím si miesto nich dvojročné megaružové  hallo kitty (keď som mala dva také neboli ale určite by som ich v tom veku strašne chcela) a nechám sa viesť svojim malým kamošom, mojím synom. A keby vedel trošku lepšie rozprávať určite by mi vravel:

„Poď mami kašli na chodník, vidíš ten járok pri ceste“ Poďme tam! Pozri! Na boku sú prilepení malí slimáčkovia! Ako tí z pesničky čo mi spievať veď vieš..slimáčik máčik vystrč rožky..No spievaj! Vidíš akú majú krásnu ulitku? Poď pochytáme ho. Pozri chrobáčik! Čo to je.. poďme za ním! Pozri ako rýchlo uteká! Chyťme ho! Pozri uteká pod ten strom rýchlo lebo nám utečie!“

„Mami pochytaj ten strom! Pozri ako pichá úžasné však? Pozri dá sa pod neho schovať mami poďme!Je to ako velikánsky bunker to je úžasné! Nikdy som tu ešte nebol ani ty mami? Tá hlina mi zafarbila nohavice aj tebe mami? Pozri presvitá tu slniečo a vidno cez konáre na nebo pozri mami! No pozri sa tam! A bývajú tu chrobáčiky! Veľké aj malé! Čierne malé mravce, červené lienky a dážďovka. A pozri na strome je vtáčik! Chvíľku buď tíško a počúvaj ako krásne spieva!“

„Mami mami pozri rýchlo poďme utekaj! Nie nekráčaj utekaj! Veď to je úžasné zastavil tam báger poďme sa na neho pozrieť! Nevadí že som spadol a som špinavý mami však že nie? Pozri mami aký je veľký má všetko ako môj v izbičke! Lyžicu volant páky kolesá! Toto je môj najkrajší deň! Môžem si ho pochytať? Celý? Mami stojme tu celý deň!“

„Alebo vieš čo mami? Poďme do tej kaluže! Mami poď! Ukážem ti čo je na tom také úžasné! Skúsa tade prebehnúť so mnou! Vidíš? Ako tá voda s blatom strieka na všetky strany! A pozri mami začalo popŕchať! Vidíš ako sa na hladine robia malé krúžky keď dopadne kvapka? Pozri to je krása! No poď! Behaj špliechaj! No a čo že si od blata a mokrá! To je na tom to najlepšie! A ešte lepšie je že keď prídeme domov spravíš mi teplý čajík s medom a lahneme si pod deku! To na tom milujem najviac! Ľúbim ťa mami. Svet s tebou je úžasné dobrodružtvo!“

Myslím, že žiadna iná skupina občanov nemusí dennodenne tak tvrdo vyjednávať svoje hranice ako práve my, matky. Dobre, možno ešte kolumbijský premiér, čo sa tam už polstoročie naťahuje s tými povstalcami z pralesa. Ale potom už fakt nikto. Minule som trikrát v priebehu dňa dostala otázku, či Matúš už pije čajíky, od troch rôznych ľudí. Keby som bola trochu konšpiračnejšie založená, už v tom vidím spiknutie čajoloby. O hraniciach sa veľa hovorí v súvislosti s výchovou detí, ako im ich nastaviť, aby nám neskákali po hlave. Matúš ešte nevie skákať, takže si môžem dopriať luxus venovať sa svojim hraniciam. Tým, ktoré sú pravidelne atakované zvonku – Prečo si ho nenaučíš lepšie spinkať? Nie je mu zima? Ty mu fakt dávaš mäso? Myslím, že nemusím pokračovať, všetky vieme.

Akoby malé dieťa bolo súčasťou verejného majetku, každý sa cíti povinný chrániť ho, bez ohľadu na tú, ktorá ho porodila. Zámer je to určite niekde v prvopočiatku pekný, ale zriedka zrealizovaný tak, aby sa neublížilo matke. Najkrehkejšia vec tu totiž nie je dieťa, ktoré neumrie, ak sa udrie, ak zje omrvinku zo zeme, ak nedostane ponožky alebo čajík... Najkrehkejšia je sebadôvera matky. Nielenže má tú najťažšiu úlohu zo všetkých, ešte musí aj brániť svoj malý svet, práve pred tými, ktorí by mali byť tichou podporou a k dispozícii len vtedy, ak ich požiada.

Patent na takéto starostlivé otázky majú svokry. Vždy som si predstavovala, že s tou svojou budem mať pekný vzťah – spoločne nákupy, kávičky... Prehrávala som si v hlave magický obraz toho, ako mi v izbe zaliatej slnkom hladká bruško a podáva dupačky, ktoré ešte kedysi nosil môj muž a teraz bude jej vnúča. Bola som presvedčená, že vtipy o svokrách sú len hnusný stereotyp, ktorý treba prekonať. A potom sme sa spoznali.

Určite poznáte tie knižky, ako sa konštruktívne hádať, ako byť asertívna, ako efektívne komunikovať s okolím. Niektoré z týchto populárnych prístupov vychádzajú zo šikovnej teórie psychológa Carla Rogersa. V začiatku svojej kariéry pracoval s problémovou mládežou. Neviem, akú mal svokru, ale mne toto na úvod stačí. Podľa neho na efektívne medziľudské vzťahy potrebujeme tri veci, áno, len tri, žiadna finta v tom nie je.

Prvou je empatia, snaha vcítiť sa do toho druhého. Nie také, že ja som to zažila, presne viem, ako ti je. Ozajstná empatia je oslobodenie sa od vlastných pocitov a názorov, čo by mal ten druhý robiť. Predstavenie si seba samej v jej pozícii, s jej zážitkami, skúsenosťami, postojmi. Je to ťažké, no pomôže nám to porozumieť tomu, prečo niekto robí to, čo robí. A keď rozumieme, prečo niekto robí to, čo robí, ten konkrétny konflikt nám ublíži menej. Urobíme si teraz také cvičenie. Zavrite si oči a predstavte si samy seba v koži svojej svokry. Aj v tej nemožnej kvetovanej blúzke? Áno, aj v tej. Takže, vypiplala som si toho svojho chlapca, a že to nebolo jednoduché, a teraz tu sedí a roztopene sa díva na tú cudziu ženu. Pekná, štíhla, dobre zarába. No hej, mne ostalo brucho po deťoch a kariéru som robiť nemohla, po materskej ma už nevzali do tej roboty, ktorú som mala rada, tak mi muž vybavil u nich v závode. Ona krúti nosom nad pečeným kurčaťom, ktoré mal on vždy tak rád, vraj také neje, môj syn sa na mňa ospravedlňujúco pozerá, mami, my sme teraz vegetariáni... Obed prehrmí, vraciam nedojedené kurča do pece, mladí odchádzajú, že teraz nebudú mať čas, ale cez leto by sa možno zastavili. Dvere buchnú, pozerám z okna, ešte včera sa tu bicykloval po dvore... Môžete otvoriť oči.

Druhou vecou je akceptácia, prijatie. Rogers bol humanista, nie že by iní psychológovia neboli, on proste úprimne z celého srdca veril, že ľudia sa snažia najlepšie ako vedia. Tvrdil, že všetkých musíme brať takých, akí sú. Ľudia nerobia iným zle preto, že chcú (ak teda nie sú psychicky chorí), oni skrátka možno inak nevedia. Moja svokra vyrastala v tieni obľúbenejšej, úspešnej a spoločenskej staršej sestry. Vydala sa mladá a celý život prežila v jednom dome s vlastnou svokrou, prísnou ženou. Len zriedka ju počúvali a jej názor sa nebral vážne. Myslím, že preto nikdy nič nehovorí otvorene, a nikdy na nič nereaguje úprimne, ale len tak formálne. Taká komunikácia po povrchu, ľudia sa na seba dívajú, slová prúdia z oboch strán, no dialóg to nie je, jasný pane. Ona skrátka mala smolu, že sa to inak nenaučila. Taká je a ja to nezmením, hráme s kartami, čo máme. Verím, že sa snaží, chcela by, no možno sa bojí niekoho k sebe pustiť, možno jej kedysi ublížili, lebo bola príliš otvorená, určite to však nerobí preto, aby nevesta milostivá mala o čom vypisovať blogy.